Počas profesionálnej kariéry sa hovorilo, že spojenie Peťo Privara a pes nie je
nikdy možné....
P: ...Ale, myslím si, že to nie je pravda, pretože keď som bol malý – respektíve kým som odišiel z domu za
profesionálnou cyklistikou mali sme doma stále psa.
Ako teda podľa teba vznikla takáto fáma?
P: (smiech) Zlé jazyky tvrdia...
I: Môžem to potvrdiť. Každý deň pozorujem Peťov silný vzťah k zvieratám.
Horšie to v detstve bolo so mnou. Ako dieťa som mala psa, ktorého pre mňa
ukradol spolužiak. Rodičia trvali na tom, aby som sa o neho postarala po
všetkých stránkach. S odstupom času si myslím, že mi zverili do rúk obrovskú
zodpovednosť. A tak to aj dopadlo. Jediné, čo som nevedela zabezpečiť bolo
jedlo – stalo sa pravidlom, že môj pes raňajkoval praženicu. Obedoval
praženicu. Večeral praženicu.
Kúpa vášho psa nebola jednoduchá ...
P: Ešte teraz sa na tom smejeme. Kúpili sme si pri firme pozemok a tak voľba bola jednoznačná. Strážny pes,
prípadne ostrejší, aby sa ho všetci báli. Čistokrvný rottweiler. Nič nám
nebolo podozrivé, veď pri kúpe mal len päť týždňov. Problém nastal, keď sa
Taso začal zo dňa na deň zväčšovať, až dosiahol úctyhodných 70 kg. Od
čistokrvného rottweilera má naozaj ďaleko....To sfarbenie pripomína viac
ovčiaka. Čitatelia mi iste dajú za pravdu.
I: Ja som ten problém videla celkom inde. Pri
kúpe sme oslovili kamaráta a tak sme mu na 100% verili. Znalci podľa mňa
vedeli už od malička, že čistokrvný rozhodne nikdy nebude. Chodila som po
byte s knihami a sledovala, kedy sa na vytúženého rottweilera začne konečne
podobať. Postupne sme o túto ilúziu prišli...A zmierili sme sa s tým.
Taso – to meno znie veľmi exoticky. Kto ho vyberal?
P: Najprv výber mena a teraz aj jeho kŕmenie sú jednoznačne na mne a mám na to svoj dôvod.
Máš veľmi šarmantnú manželku. Otázka, či spáva s vami Taso v posteli je teda
na mieste.
P: (výbuch smiechu) Miesto po mojom boku
v posteli patrí iba mojej manželke.
I: Nie je to celkom pravda, pretože Taso, keď bol malý sa veľmi bál. A tak
zaspával tak, že mal Peťov prst v papuľke. (ukazovák)
Z tajných zdrojov som sa dozvedela, že váš pes podstúpil test IQ.
I: Náš syn Ičo sa na internete dočítal, že IQ
sa dá testovať aj cez počítač. Pravdepodobne sa zamýšľal nad tým svojim,
a v jeho detskej hlave skrsla geniálna myšlienka – otestovať aj Tasa. Na
podrobnosti sa nepýtaj. Výsledok bol jednoznačný. Taso má nadpriemerne
vysoké IQ. Boli sme prekvapení, veď aj keď pozná veľa povelov, nikdy cvičený
nebol.
P:S jednou vecou nesúhlasím. Taso bol cvičený
na základné povely, ale tým, že mal isté zdravotné problémy, preliezanie
a tomu podobné cvičenia absolvovať nemohol.
Aké zdravotné problémy naznačuješ?
P: Keď žiješ so psom v jednej domácnosti,
veľmi jednoducho zistíš, keď nie je v poriadku. Taso mal od detstva problémy
s kĺbmi a dá sa povedať, že operácia bola nevyhnutná. Za najťažšiu chvíľu
svojho života považujem, keď sme ho po operácii priniesli domov úplne
studeného. Toto je najhoršia príhoda, akú som kedy s ním zažil. Veľmi som
sa o neho bál.
I: Lekár sa vyjadril jednoznačne. Buď operácia
a možné vyliečenie, alebo utratiť. Neboli sme na takéto niečo pripravení, aj
Taso cítil, že sa rozhoduje o jeho bytí a nebytí. Vzťah k nemu vyjadrím
jednou vetou. Operáciu podstúpil, ale na kontrolu sme radšej nešli.
Každý pes prináša aj radosť do rodiny. Zabudnite na to zlé, a spomeňte na
príjemné chvíle prežité s ním.
P: Neviem to takto jednoznačne povedať, pretože už len to, že sa vždy na mňa teší, oblizuje ma a skáče na mňa, je
dôkazom jeho lásky ku mne. Je jednoducho fantastický, stále v strehu ako
správny pes.
I: Nemôžem zabudnúť na tú jeho drzosť, keď bol
malý. Mali sme pocit, že keď Peťo nie je doma, jednoznačne chce prevziať
velenie v rodine.
Istá podobnosť medzi pánom a jeho psom však vždy existuje. Ako ju vidíš ty?
I: Narážaš na tú drzosť, však? Taso z toho
neskôr vyrástol, ale Peťo určite nie. (smiech)
Taso - ako správny pes bude potrebovať partnerku. Ako bude prebiehať výber?
P: Po jeho problémoch, ktoré sa chvalabohu vyriešili na to zatiaľ nemyslím.
Lekári tvrdia, že jeho ochorenie je na 90% dedičné. Riskovať - aj keď sme
mali ponuky – nám nepripadá celkom vhodné.
V čom vás ,ako osoby Taso zmenil?
P: Ťažká otázka ... Inka sa stále snaží byť
milá k ľuďom, ale so psov mala rešpekt. Bála sa aj tých najmenších. Až pri
Tasovi zistila, že je to o vzťahu a o vzájomnom pochopení a tak vďaka nemu
tento blok odstránila.
I: Na Peťovi? Vôbec nič. Ostrejšie plemená, ako máme my, by mali mať ľudia,
ktorí sú prirodzenou autoritou. Pes si potom nič nedovolí a ani neskúša.
Taso je toho dôkazom.
Predpokladám, že ako manželia sa vzájomne dobre poznáte. Viete o svojich
nesplnených snoch v rámci rozšírenia „ zvieracieho parku?“
P: Inka rozhodne nemá rada hadov, ale keďže
v týchto dňoch sa sťahujeme do rodinného domu uvažujeme aj o kocúrovi
a s odstupom času možno o kúpe koňa.
I: Je to zvláštne, pretože už dlho o Peťovi
viem, že mačky priam neznáša. Zdá sa, že s kocúrom sa bude musieť zmieriť
kvôli myšiam. A čo sa týka koňa? Súhlasím s jeho kúpou aj keď viem, že si to
vyžaduje veľmi veľa starostlivosti. Sú to starosti a záväzky, treba sa mu
venovať ako psovi a to rozhodne nie je jednoduché.
Ako by ste zabránili premnoženiu zvierat v psích útulkoch?
P: Myslím si , že všetko záleží na rodičoch.
Je to veľká nezodpovednosť, kúpiť psa a potom ho iba vyhodiť na ulicu.
Chvíľu sme žili v paneláku, videli sme , ako tam trpia. Za to by mala byť
veľká daň. Možno, keby sme viac platili, lepšie by sme si rozmysleli, či si
psa kúpime alebo nie.
I: Pes je obrazom svojho pána. Keď ublíži, je to vec výchovy a dozoru. Toto je
vec, nad ktorou by sme sa, my ľudia mali zamyslieť.
Čo by ste na záver odkázali čitateľom Kynologickej revue?
(obidvaja) Nemyslíme si, že je to odkaz iba pre vašich čitateľov, je to skôr niečo všeobecné:
Nepočúvajme bezhlavo všetky tajné túžby našich detí. Možno potom by sme
nemali také preplnené útulky.
Za rozhovor ďakuje Sysa Fajdová-Čiefová