|
Málokomu z nás sa
podarí navštíviť, vlastne profesionálne pôsobiť v Japonsku a mať tak čas
spoznať aj zvyky tejto krajiny...
„Japonci sú naozaj
špecifický národ so svojskou kultúrou. Je úplne iná než naša, ale neviem
posúdiť, či lepšia alebo horšia. Vplyv americkej kultúry a hamburgerov
výrazne cítiť aj tam. Zdravá výživa pomaly ustupuje... Býval som priamo v Tokiu
v obrovskom byte. S adaptáciou sme ja ani manželka problém nemali. Veľa sme
cestovali vlakom, pretože s parkovaním je aj tam nemálo problémov.
V súvislosti s tým sme zažili pár poriadnych šokov.“
???
„Ich typickú kultúru nájdete v centre mesta. Majú ich tam sedem, teda tých centier. Novodobé
budovy sú nahádzané na jednej kope... Zaujímavé je, že všetko nové stavajú
na pohyblivých konštrukciách. Je to kvôli prípadnému zemetraseniu. To isté
platí aj pre rozvod elektriny, ktorý ťahajú výhradne vrchom...“
Páči sa mi, ako
racionálne vzniklo meno vášho psa.
„V čase, keď sme si
ju kupovali, prebiehal ďalší ročník Wimbledonu. Veľmi sme fandili Goranovi
Ivaniševičovi. Nakoľko je však náš pes fena, volá sa Gora.“
Človek si niektoré
detské sny môže splniť až v dospelosti. Je možné, že to je aj tvoj prípad?
„Splnilo sa mi, že
mám psa! V detstve sa to totiž nedalo zrealizovať, aj keď sme mali rodinný
dom. Môj otec bol zásadne proti, aby sme chovali čo i len mačky, nieto ešte
psov. A tak sa naša rodina rozrástla až v okamihu, keď sme vedeli, že sa
budeme sťahovať. Predsa si to len neviem dosť dobre predstaviť, mať
v paneláku psa. Obzvlášť, keď ma vždy lákali veľké plemená. Zastávam názor,
že keď už má byť v rodine pes, tak nech je to poriadny kus! Poriadny
ochranár!“
Myslím, že Gora ako ochranárka určite obstojí, ale že by to bola práve veľká rasa... Nuž,
neviem.
„Deti chcú väčšinou
kokeršpaniela. Aj u nás tomu bolo tak. V čase, keď sme vyberali to správne
plemeno, chodieval som v Opave do posilňovne, v ktorej zarezávali aj chalani
psovodi z nápravnovýchovného ústavu. Také 3-4 mesiace trvalo, kým sme
dospeli k tomu, že najviac nám bude vyhovovať bradáč. Mali pravdu, pretože
s týmto plemenom sme spokojní. Volá sa, ako som už spomenul – Gora, ale
v rodnom liste (samozrejme v rodokmeni, pozn.red.)
má v anglickom jazyku napísané – Kúsok šťastia. Priniesla nám rovno
kusisko!!!“
Môžeme teda
s odvahou tvrdiť, že Miro Mentel je Gorin cvičiteľ...
„Celkom tak to zas
nie je. Gora má za sebou 6 mesačný výcvik poslušnosti. Absolvovala ho s ňou
dcéra Miša, pretože syn je typ, ktorý tak maximálne prejde okolo nej a povie
– Gora daj pusu. Tým sa pre neho deň končí. Teraz chodí Gora na výcvik
obrany, Prechádzky sú však mojou záležitosťou, aj keď je miláčikom celej
rodiny a výbeh má v podstate všade. Povedali sme si, že buď budeme mať
upravenú záhradu, alebo dobrého psa. Záhrada je taká aká je, ale náš pes má
slobodu, ktorá mu patrí!“
Pozor, aby ju nezneužila!
„Nápadníci už boli,
ale nemá bonitáciu. Plánujeme, aby mala šteňatá, pretože každý vraví, že je
veľmi pekná a bola by škoda nechať to tak. Aj teraz sme boli na Eurodogshow...
Zo sedemnástich jedincov bola jedinou zo Slovenska. Dostala sa medzi 6
najlepších! Posudzoval to rozhodca z Izraela. To pekné umiestnenie dosiahla
napriek tomu, že bola po chorobe a teda nie celkom fit!“
Zaradil si sa do takzvanej skupiny postihnutých psami. To sú ľudia (aspoň podľa okolia), čo
o ničom inom nevedia hovoriť...
„Dávnejšie téma pes
nebola mojou silnou stránkou. Teraz sa to už však zmenilo. Pozorujem tento
jav často aj vo svojom okolí a nemyslím tým iba rodinu. Naposledy to boli
dvaja ukrajinskí tréneri, ktorí to skúšali v Slovane. Jeden mal írskeho
setra a druhý amerického staffordšírskeho teriéra. Nemali ich tu so sebou,
ale bolo cítiť, že by ich už chceli vidieť.“
Pes vraj pohlcuje negatívne a vyžaruje iba to dobré.
„Manželka tvrdí, že
odkedy máme psa, som pokojnejší. Gora dokáže tlmiť vášne. Keď zbadá, že
zvyšujeme hlas, okamžite nám dáva najavo, že sa jej to nepáči. A tak
„sklapneme“ radšej my.“
Ktovie, či to tak
vnímajú aj deti. V tejto dobe sú všeobecne dosť vystresované.
(smiech) „Áno?
A z čoho? Sebavedomie moderných detí je úžasné!“
Nepoznám vo svojom
okolí nikoho, kto by nemal rád psov. Postupne som nadobúdala pocit, že už sa
o výchove psov nemám čo nové dozvedieť. Už ho zasa nemám, teda ten pocit!
A s napätím očakávam, čo mi zase prezradí môj ďalší hosť. Veď človek sa učí
celý život. Tak nazdar o mesiac, a nebuďte v „depke“, aj keď je už tu tá
pochmúrna jeseň. Aj tá má svoje čaro. O mesiac sa na vás opäť teší vaša Sysa!
Vaša Sysa
|
