Pozorný čitateľ si určite pamätá na článok o komondorovi v niektorom z predošlých vydaní Kynologickej revue. Už tam sme poukazovali na to, že kuvasza a komondora si ľudia často zamieňali a tým pádom aj často krížili v domienke, že spájajú psov rovnakého plemena. Následkom toho bolo popri málo čistokrvných chovoch aj veľa pomiešaných, ktoré plodili akési medziformy oboch plemien. O predkoch kuvasza ako aj komondora sa veľa polemizuje dodnes, existuje viacero úvah, ale najlogickejšou sa zdá byť tá, že obe plemená vzišli z jedného pastierskeho psa a k ich odlíšeniu došlo podstatne neskôr. Samozrejme, ak nemámo úplne jasno v odlíšení kuvasza a komondora, nemôžeme mať jasno ani v histórii kuvasza.
Hŕstka historikov tvrdí, že predchodca kuvasza (a teda aj komondora, ale teraz je podstatný len kuvasz) bol stepný pastiersky pes, ktorý sa na územie dnešného Maďarska dostal až s Kumánmi. Šlo o kočovný národ, ktorý prežíval v stepi pri ústí rieky Kuma do Kaspického mora. Tento národ v mnohom podporoval kráľ Belo IV., ktorému sa taktiež pripisuje jeho presídlenie do Panónie. Lenže akých psov to potom mali Maďari, ktorí do týchto končín prišli už v 9. storočí? A zabudnúť nemôžme ani na čuvača a poľského tatranského psa... Je totiž veľmi nepravdepodobné, že povedzme Poliaci húfne vyhľadávali psov na území obývanom Maďarmi. Práve preto sa najlogickejším javí téza Anghiho, ktorý tvrdí, že pôvodný biely pastiersky pes

z ktorého sa neskúr vyčlenili všetky podobné plemená, obýval východoeurópsku oblasť už pred príchodom Maďarov a nakoľko bol po ruke, tak ho pri krížení využívali rovnako Poliaci, ako aj Slováci a Maďari. K tejto úvahe sa priklonil aj významný maďarský prírodovedec Treitschke, ktorý po podrobnom skúmaní pôvodu kuvasza mu určil odborný názov Canis familiaris pannonicus, čo znamená maďarský stepný ovčiarsky pes. Čiže Panónia, ktorá sa nachádza na východe Európy a stepné oblasti, z ktorých sem Maďari prišli.
Z historických análov je však jedno isté. Kuvasz bol prítomný na kráľovskom dvore už za kráľa Mátyása (1458 – 1490), takže v jeho prípade sa nepotvrdila ľudom určená honorácia na plemeno. Existujú totiž rukolapné písomné zmienky, že na kráľovskom dvore sa vo veľkom chovali vysoké biele psy, ktoré sa využívali hlavne pri poľovačkách na vysokú zver. A v týchto písomnostiach sa jasne uvádza pomenovanie kuvasz. Aj keď nemôžeme tvrdiť, že to napriek pomenovanie boli psy podobné dnešnému kuvaszovi, aspoň pomenovaním už plemeno fyzicky žilo.
Pôvod slova kuvasz možno hľadať v odvodení od tureckého slova kawacz, čo znamená niečo ako ozbrojený strážca alebo od arabského kawysz, čo znamená jednoznačne strážca. Týmito názvami sa označovali psy vysokej šľachty, ktoré sa logicky neskôr premnožili natoľko, že sa dostali aj medzi pospolitý ľud. Ten ich nazýval kawasz a nakoľko dochádzalo k nekontrolovanému kríženiu, Maďari si toto pomenovanie upravili na kuvasz, čo v preklade zasa znamená kríženec. Na otázku, čo odštartovalo odklon vývoja od pôvodného pastierskeho psa povedzme v prípade kuvasza, čuvača a poľského tatranského psa, je v istom smere odpoveďou vpád Turkov do Európy na prelome 16. až 17. storočia. Je známe, že Turci na svoje výpravy brali aj svojich veľkých bielych psov, ktorí ich mali chrániť hlavne pred svorkami vlkov. Nakoľko si istý čas podmanili takmer celé územie Maďarska, niet pochýb, že sa ich psy krížili s pastierskymi psami Maďarov. Na území Poľska už však Turci až takí úspešní neboli, taže tam sa kríženie pôvodného pastierskeho psa uberalo iným smerom. Síce to neprinieslo úplne odlišné plemená, ale možno v tom hľadať pôvod aspoň tých nepatrných rozdielov. Ak človek zdravo usudzuje, to isté platí aj pre komondora, aj keď maďarskí chovatelia si iba ťažko pripustia, že ich dva národné pýchy boli spočiatku nerozpoznateľné. Známy autor zoologických publikácií Ferenc Pethe chcel vo svojom Prírodopise z roku 1815 za každú cenu poukázať na významné rozdiely medzi oboma plemenami. Pripravil náčrty, ktoré sú však buď natoľko nedokonalé, alebo mal za „modelov“ zlých psov, pretože sotva možno zbadať nejaké rozdiely. To znamená, že ešte ani v tom období neboli rozdiely až také evidentné, ako je tomu povedzme dnes.

Napriek tomu čistokrvná plemenitba v prípade kuvasza bola odštartovaná približne v roku 1906. Stanovili sa prvé štandardy pre väčšinu maďarských pastierskych plemien, z ktorých niektoré v roku 1921 prepísal úznávaný maďarský kynológ Raitsis. Pre kuvasza však v roku 1935 vypracovali nový štandard traja zanietenci. Boli to viceprezident maďarského kynologického zväzu Abonyi, riaditeľ budapeštianskej zoologickej záhrady Anghi a zverolekár Marki. Tento štandard bol uložený v archíve FCI a predstavoval viacero desaťročí základy chovu kuvasza. V podstate to bol štandard, ktorý do chovu pripúšťal iba bielych jedincov alebo jedincov so srsťou slonovej kosti. Psov s vlčou sivou, červenkastou alebo splstnatenou srsťou označoval za nevhodných pre chov.
Plemeno kuvasz ako také sa istý čas tešilo obľube aj v germánsky hovoriacich krajinách. Napríklad v prvej nemeckej plemennej knihe kuvaszov, ktorá vznikla v roku 1929, bolo zapísaných 320 psov! Neskôr ale tento záujem upadal a Nemci si našli záľubu v iných plemenách. Na území Maďarska však počet čistokrvných kuvaszov rapídne rástol a tento trend na chvíľu zastavilo iba vypuknutie 2. svetovej vojny. V roku 1935 však Maďarsko registrovalo 1700 kuvaszov, čo bol celkom slušný počet z hľadiska budúcnosti chovu.

V období pred vojnou sa kuvasz v hojnom počte vyvážal aj do USA, kde bol vyhľadávaným psom hlavne u populácie emigrantov z Maďarska. Vďaka tomu existuje v Amerike približne 50 chovateľských staníc kuvaszov, ktoré odchovávajú výstavné jedince s trocha odlišným výzorom od európskeho typu.
V súvislosti s kuvaszom, čuvačom a poľským tatranským psom budú vždy polemiky, pretože by naozaj nebolo trestuhodné zlúčiť všetky tri plemená do jedného, ale treba si uvedomiť, že každé bolo samostane uznané FCI. A aj keď sa to možno niekomu nebude pozdávať, nejaké rozdiely medzi uvedenými plemenami existujú. Dlhoroční chovatelia týchto psov by zaručene vedeli označiť kuvasza kuvaszom, čuvača čuvačom... Hádzaním všetkého do jediného vreca sa znehodnocuje práca práve týchto chovateľov. A veľkou mierou by sa ublížilo maďarskej kynologickej hrdosti, pretože či sa to niekomu páči alebo nie, spomedzi troch uvedených plemien je vo svete predsa len kuvasz najznamejší a najrozšírenejší. Po komondorovi a vyžle je to tretia najvýraznejšia plemenná hrdosť Maďarov.
Kiksy minulosti, ako napríklad ten, keď Bylandt a Strebel označili vo svojej publikácii istých psov za komondory, pritom to boli kuvaszy, alebo keď Beckmann svojho psa vystavoval ako kuvasza a bol to nejaký úplne iný ovčiarsky pes, treba nechať zapadnúť prachom zabudnutia. Je síce pravda, že pri hľadaní a šľachtení svojich národných plemien urobili Maďari veľa chýb a prešľapov, ale rovnako aj veľa dobrého. A to dobré, hodnotné, zvládli v relatívne krátkom časovom období. Na ich ochranu však treba uviesť, že gro ich národných plemien tvoria pastierske psy, ktoré ľud krížil podľa svojich kritérií a potrieb. Na nejaké predpísané štandardy kašlal. A to maďarským chovateľom zaručene sťažovalo prácu.
Na záver si dovolíme poukázať ešte na posledné maďarské plemeno pumi, o ktorom však nebudeme publikovať nič obšírnejšie. Dôvod je prostý. Opäť ide o pastierske plemeno, ktorého predstavenie by pozostávalo iba z množstva zopakovaných faktov, ktoré ste si už mohli prečítať pri predstavení plemien puli a mudi. Zjednodušene povedané, pumi je síce samostatne uznané plemeno, ale na druhej strane dosť silne prepojené na plemená puli a mudi. Bol by to príspevok, z ktorého by ste sa nedozvedeli nič nové.

Branislav Mathe

<< späť