|
Nuž a tretím spôsobom výberu krycieho psa je výber na podľa fenotypu, a to či už
na základe podobnosti psa a sučky, alebo sa krycí jedinec má čím viac
približovať k vysnívanému ideálu. Podobným spôsobom riadenia chovu sa síce
zrodilo veľa pôvodných plemien, avšak aj tento nesie so sebou úskalia, a to
neznalosti.
Teraz si začínajúci chovatelia položia otázku, ktorá cesta chovu, a tým aj
optimálneho spojenia jedincov, je tá správna? Odpoveď sa zdá byť až veľmi
jednoduchá, ale práve v nej je zložitosť, krása i čaro šľachtiteľského
umenia. Chovateľ, ktorý má plemeno v „oku“ a vie kam chce smerovať so svojím
chovom, využívajúc pritom všetky dostupné znalosti a skúsenosti svoje a
svojich súputníkov i predchodcov, nevie, prečo dá občas aj na svoje srdce či
šiesty zmysel, teda chovateľskú intuíciu, je odsúdený na úspech! Ten, kto sa
bude spoliehať len na rozum alebo len na srdce, prípadne len na typ,
dosiahne úspechy sporadicky a budú vždy dielom náhody a nie systematickej
chovateľskej práce.
Samozrejme si budeme hovoriť i o rodokmeňoch, dokonca i keď to bude veľmi
ťažké i o chovateľskej intuícii, ale teraz sa zamerajme na typ. Som
presvedčený, že po tom, ako sme si povedali, že základom úspešného chovu
musí byť zdravie, inteligencia, je sledovanie typu v chove tým
najprirodzenejším chovateľským nástrojom stojacim najbližšie k prírode.
Ten nie je dôležitý len pri sledovaní exteriéru, ale mnohé prezrádza aj pri
chove zameranom na pracovné vlastnosti. Skúsení chovatelia tvrdia, že
určité typové znaky úzko súvisia s povahou a nie je dôvod tomuto tvrdeniu
neveriť. Iste je teraz takmer nemožné urobiť presnú definíciu, ktorá by sa
hodila na všetky psie rasy, ale napríklad u pracovných plemien je
pozorovateľné, že vo väčšine prípadov jedinci, ktorí majú silnejšiu, kostru
sú povahovo vyrovnanejší ako tí prejemnení. Samozrejme, v chove a genetike
nič neplatí na 100%, možno len Mendelove zákonitosti pri dedičnosti farby,
a aj tam sa dočkáme občas prekvapení. Takže žiadne tvrdenie v chove nikdy
nemôžeme brať ako nemennú konštantu. Aj v tom je krása a neopakovateľnosť
chovu a šľachtenia.
Ak u chovateľov plemien, u ktorých nie je najdôležitejší exteriér, alebo ho
samotná časť chovateľov plemena nepovažuje za vrchol svojho snaženia,
zohráva sledovanie typu veľkú rolu, tak u kynológov, pre ktorých sú
najdôležitejšie znaky, ktorými môžu svoje dielo prezentovať na výstavách, je
práve typ základným kameňom úspechu.
Každé plemeno je individuálne so svojimi špecifikami. Na toto, žiaľ, zabúda mnoho
rozhodcov exteriéru, občas aj tých čo posudzujú výkon, ale to je iná
kapitola. V rámci každého plemena sa vďaka variabilite i chovateľskému
snaženiu objavuje viacero typov. Ich rozdielnosť je u niektorých rás tak
veľká, že postupne dochádza až k ich rozdeleniu na dve samostatné plemená.
Príkladov by sme mohli uviesť viac, za spomenutie stojí akita-inu a veľký
japonský pes, anglický a následne americký kokeršpaniel, ale ak si pozrieme
napríklad boxera, dobermana, či bradáča amerického a európskeho chovu, tak
tiež máme pocit, že sa jedná o dve samostatné plemená. Aj keď si to občas
neuvedomujeme, my chovatelia máme v rukách veľkú moc meniť vzhľad a poslanie
nášho sprievodcu a priateľa tisícročiami. Neviem či je snaženie správne
rozdeľovať plemená, pretože následné chovné využitie v rámci nich môže byť
z administratívnych dôvodov zložité, ak nie nemožné.
Poukázať na veľkú rozdielnosť v typoch je dôležité najmä preto, aby sme mali
stále na pamäti to, že veľká variabilita má i u zdanlivo geneticky podobných
jedincov, teda priamych súrodencov, veľký vplyv na ich chovnú hodnotu.
Stáva sa totiž veľmi často, že dve sestry, ktoré sú nakryté tým istým psom,
majú úplne iné potomstvo. Ak by sme verili, že majú rovnaký genofond, tak by
rozdiely nemohli byť veľké. Lenže čím sú rozdiely v type sučiek, ktoré sú
sestrami, väčšie, tým sú aj viac rozdielne ich odchovy.
Podobnosť typu chovných jedincov dáva nádej, že majú aj podobnú genetickú
výbavu práve v znakoch, ktoré sledujeme a že sa tieto upevnia na potomstve.
Ideálnou predstavou chovného páru by mal byť možno do 4 generácie
nepríbuzný rodokmeň budúcich šteniat a rovnaký, alebo aspoň veľmi podobný
typ nielen konkrétnych chovných jedincov, ale aj ich predkov. Toto dosiahnuť
je veľmi ťažké kvôli tomu, že práve sledovaniu typu sa venuje vo
všeobecnosti v našich podmienkach tak málo pozornosti. To, že sa jedinci
typovo nepodobajú sa snažíme následne v chove „vylepšovať“ bližšou, alebo
vzdialenou príbuzenskou plemenitbou na vybratého jedinca, spoločného predka.
Samozrejme, že sa aj tejto forme chovu a plemenárskej práce budeme venovať
v ďalších vydaniach nášho magazínu.
Občas sa nedá nepousmiať nad tým, ako chovatelia veľmi často a veľmi radi uvádzajú
pri ponuke šteniat, že sa jedná o líniovú plemenitbu, alebo ak chcete –
inzucht, napríklad 3:3, 3,4:3,3 na špičkového plemenníka, avšak použitá
sučka i krycí pes majú od zakladateľa línie typovo veľmi, preveľmi ďaleko.
Ak majú ďaleko typovo, je veľká pravdepodobnosť, že nemajú ani geneticky už
zo svojím predkom veľmi veľa spoločných génov. Ako demonštratívny príklad
pre lepšie znázornenie vyššie uvedeného by sme mohli uviesť jedincov
albínov, ktorí sa narodia po typicky sfarbených jedincoch. Ak týchto
použijeme v chove a vzájomne ich spárime, dostaneme albínov, pretože táto
vloha je u väčšiny živočíchov recesívna. Ak teda nie je u chovných jedincov
typová podobnosť na zakladateľa línie, je malý predpoklad, že je „podobnosť“
genetická, aj keď, samozrejme, je to o veľa zložitejšie ako pri naznačenej
dedičnosti sfarbenia. Je veľmi malá pravdepodobnosť, že dosiahneme typ,
a tým aj kvalitu jedinca, na ktorého je „urobená“ líniová plemenitba.
V takomto prípade pomer príbuznosti uvádzaný v inzerátoch má naozaj len
marketingový význam...
V každom plemene sa objavujú jedinci, ktorí sú väčší ako je priemer
populácie a, samozrejme, badáme aj pravý opak. Neberme prosím pri tom do
úvahy plemená, kde štandard nehovorí o minimálnej či maximálnej výške, či
hmotnosti. I u tých však platí, že každý veľký extrém je škodlivý a nesie so
sebou riziká. Zapamätajme si, že ak chceme v chove využiť prerastenú sučku,
tak na ňu použijeme jedinca ideálneho typu, a nie malého! Naopak, na jemnú
sučku sa nehodí veľmi robustný pes. Ideál sa nedá dosiahnuť – alebo
presnejšie povedané, stane sa tak len málokedy – spojením dvoch extrémov.
Zlatou cestou v chove
je využívanie typovo podobných jedincov s čo najmenším stupňom príbuznosti.
Ak táto je súčasťou rodokmeňa budúcich šteniat, tak by typ u rodičov
i ďalších predkov mal byť zachovaný na jedného spoločného predka. Prečo na
jedného spoločného predka a nie na viacerých? O tom si povieme
v nasledujúcom vydaní.
|
