Pes – terapeut ľudského tela i duše

(rozprávanie o CANISTERAPII)

Pes – liečiteľ?
Táto predstava ešte stále naráža v mysliach mnohých ľudí na predsudky, ktoré vychádzajú z negatívnych, alebo vôbec žiadnych skúseností so psami. Ťažko presvedčíme človeka, ktorý psíka nikdy nemal (alebo má nejakú zlú skúsenosť) o jeho pozitívnom vplyve na človeka. Pritom je ale zrejmé a vedecky dokázané, že prítomnosť zvierat, starostlivosť o ne, pôsobí na ľudí veľmi pozitívne. Pes ako spoločník a priateľ človeka mu svojou prítomnosťou pomáha odstraňovať rôzne bariéry, je partnerom k rozhovoru i prechádzke, vypočuje si vás, a na druhej strane ani nekritizuje, ani sa neposmieva. Obrovskému množstvu ľudí chýba práve takýto vďačný partner na rozhovory, v ktorých by si svojou spoveďou ujasnili rôzne dôležité otázky, ktoré ich v živote trápia.
U detí pes uspokojuje ich citové potreby, umožňuje rozvinúť potrebu telesného kontaktu a nežnosti prostredníctvom hier, maznania a hladenia. Rozvíja detskú fantáziu. Keďže pes nie je „dospelý“, funguje akoby bol „súrodenec“, teda niekto, kto je schopný porozumieť dieťaťu. Tým prispieva

k psychickej rovnováhe detí a napomáha pri riešení konfliktov.  Podľa veku dieťaťa vždy rozvíja a pozitívne pôsobí na rôzne postoje k životu, či už plní výchovnú funkciu (spolupráca v kolektíve, tímové cítenie) u detí predškolského veku, alebo rozvíja schopnosti postarať sa zodpovedne o svojho psíka (vo veku 8 –12 rokov). Pokračuje to štádiom, kedy pes je „vychovávateľom“, dieťaťu dovoľuje s ním cvičiť a vychovávať ho (nad 12 rokov).
Veľmi dôležitým partnerom je pes pre starších ľudí, ktorí veľmi trpia pocitmi osamelosti a zbytočnosti. Tu im pes pomáha nájsť zmysel života, uspokojuje potrebu starať sa o niekoho, je spoločníkom pri rozhovoroch a prechádzky s ním výrazne zlepšujú psychickú i fyzickú kondíciu človeka.  Pes rozvíja i komunikačné schopnosti v komunitách starších ľudí, nehovoriac už o obrovskom podieli lásky, ktorú rozdáva.
Pre postihnuté deti i starších ľudí je pes obrovským zdrojom pozitívnej energie, podnetom k pohybu a učiteľom komunikácie (v oblasti fyzioterapie a logopédie). Umožňuje im rozvíjať svoje schopnosti fyzické i duševné tým, že sa oňho starajú, vychovávajú ho, češú, kŕmia, hladia. Snaha pohladiť psíka či dať mu odmenu napomáha rozvoju jemnej motoriky, snaha ho osloviť, privolať, či dať mu povel napomáha rozvoju komunikatívnosti. Pes je pre týchto ľudí spojovníkom z vonkajším svetom, bránou k ostatným ľuďom.
Pes je jednoznačne terapeut – liečiteľ. Má obrovský dar pomáhať.

Tímová práca
Canisterapia je skutočne tímová práca. Pes samotný bez dobrého psovoda nemôže naplno rozvinúť svoje schopnosti.  Práca psa je závislá na práci psovoda. Tento musí mať na pamäti, že pes vycíti jeho rozpoloženie, náladu, problémy, a potom nebude schopný sústrediť sa na klienta. Psovod preto musí byť vyrovnaný, kľudný, musí vôkol seba šíriť dobrú náladu a pokoj v akýchkoľvek situáciách. Hlavne pri práci s telesne či duševne postihnutými ľuďmi nie ju núdza o prekvapivé a nečakané situácie, s ktorými sa psovod musí vedieť v kľude vysporiadať. Psovod musí pripraviť psovi-terapeutovi také prostredie, v ktorom sa tento cíti dobre a nič ho nevyrušuje od svojho poslania. Psovod by mal mať základné vedomosti z tej oblasti, v ktorej praktizuje canisterapiu, ak teda napríklad pôsobí v špeciálnych školách, mal by vedieť, ako funguje vyučovanie na hodinách, aby nepôsobil ako rušivý faktor.
Spektrum využitia psov v canisterapii je skutočne veľmi široké a neustále pribúdajú nové oblasti využitia ich pozitívneho vplyvu. Podľa typov zariadení a vplyvu prostredia na klienta je možne prevádzať canisterapiu doma v rodine, v ústavnom zariadení, vo vzdelávacom zariadení (školy), v zdravotníckom zariadení (nemocnice). Pes môže byť súčasťou takéhoto zariadenia, alebo môže na sedenia dochádzať so svojím psovodom. Podľa diagnózy môže pes-terapeut napomáhať pri postihnutiach fyzických, mentálnych, zmyslových alebo psychických (detská mozgová obrna, mentálne retardovaní ľudia, autisti, epileptici, rôzne telesné postihnutia, atď.), alebo len pomáha riešiť odchýlky v chovaní, či následky rôznych traumatických zážitkov (šikanované a zneužívané osoby, závislosti na návykových látkach, automatoch a pod.). Ďalšou dôležitou oblasťou je pomoc starším osamelým ľuďom.
Všeobecne môžeme povedať, že prítomnosť psa a jeho kontakt s ľuďmi pôsobí na tieto tri oblasti rozvoja schopností akéhokoľvek človeka:

- rozvoj citových schopností (uspokojovanie potreby nežnosti; vyjadrovanie citov, lebo aj psík môže byť chorý, smutný, veselý;  psíka je treba mať rád, starať sa o neho – výchova k zodpovednosti; podpora spontánnosti prejavu; pocit bezpečia pri psíkovi, ktorý ochraňuje; starostlivosť o psa; pri kontakte so psom odvádzame pozornosť od problémov človeka, atď.)

- rozvoj rozumových schopností (zvyšovanie záujmu o určité činnosti s cieľom zvyšovať dobu sústredenia; rozvoj pozorovacích schopností – ako vyzerá pes, stavba jeho tela, farby; rozširovanie slovnej zásoby pri kontakte so psíkom; nácvik sebaovládania pri bežnej starostlivosti o psíka – kedy ho nemožno rušiť a pod.; pri autizme zmierňovanie agresivity – pes komunikuje jasne a zrozumiteľne, majú podobný spôsob myslenia v obrazoch...)

- rozvoj pohybových schopností (formou rôznych hier zvyšuje motiváciu k pohybu, zlepšuje motoriku – hrubú i jemnú; kontakt so psom umožňuje svalom relaxovať, uvoľniť sa, a pod.).

Od polovice 70-tych rokov funguje v USA program zameraný na starostlivosť odsúdených väzňov o zvieratá, kedy si odsúdený musel dobrým správaním vyslúžiť možnosť starať sa o zvieratko.  Následne sa výrazne zlepšuje spolupráca, medziľudské vzťahy a znižuje sa počet násilných činov.
Úplne novou oblasťou canisterapie je pomoc psa v špeciálnych školách, napríklad pri deťoch s poruchami pozornosti a hyperaktivitou, kedy pes pôsobí ako motivačný faktor pre tieto deti. Deti psíkovi čítajú, kreslia, počítajú pre neho. Za odmenu sa môžu s psíkom hrať, starať sa o neho. Takýto spôsob canisterapie prevádzal samojed menom Yoshi na Špeciálnej Základnej Škole na Mudroňovej ulici v Nitre.

Pes vhodný pre canisterapiu
Nedá sa hovoriť o plemenách určených na canisterapiu a, naopak, o plemenách nevhodných pre takúto činnosť. Jedná sa jednoznačne o jednotlivcov daných plemien, o ich povahové i fyzické danosti. Dobrým canisterapeutom môže byť rovnako retriever ako leonberger, samojed, malamut, nemecký ovčiak, či kríženec. Budeme teda vždy hľadať pre toto poslanie vhodného jedinca. Bude to tvor milujúci ľudí bez obmedzenia, žiadny obranár, absolútne nie agresívny typ. Nesmie byť zákerný, nervózny ani bojazlivý.  Bude dobrácky, pokojný, spoľahlivý a poslušný. Bude mať kľudnú a vyrovnanú povahu. Bude v dobrej fyzickej kondícii, pretože práca terapeuta je nesmierne náročná a kladie veľké nároky na fyzickú kondíciu i psychiku psa. Psovod musí vždy dávať pozor na pohodu psa v styku s klientom pri terapii a ak by bol príliš unavený, umožniť mu odpočinok. Stretnutia v canisterapii bývajú totižto pre psíka veľmi psychicky náročné, pes veľmi citlivo reaguje a zachycuje osobnosť človeka, ktorého „lieči“ a podľa môjho názoru berie časť problémov klienta na seba, čo ho naozaj vyčerpáva.
Pokiaľ sa chceme venovať canisterapii, je dobré toto zvážiť už pri výbere šteniatka, hľadáme pokojné, nebojácne, priateľské šteniatko, zodpovedajúce povahe popísanej vyššie. Potom ho postupne na jeho úlohu pripravujeme, zvykáme ho na rôzne miesta, ľudí i situácie. Napriek tomu sa canisterapeutom môže stať i pes dospelý, predtým na takúto činnosť necvičený. Musí mať zvládnuté návyky poslušnosti a mať vyrovnanú povahu. Bude len potrebné, aby zložil skúšku a aby sa so svojím pánom doučil nové postupy dôležité pre konkrétnu oblasť terapie, individuálnej či skupinovej.

Slovenská Asociácia Psov Terapeutov
Na Slovensku bola pred šiestimi rokmi založená Slovenská asociácia psov-terapeutov – občianske združenie, ktoré sa snaží canisterapiu predstaviť širšej verejnosti.  Každý, kto by mal záujem podstúpiť so svojím psíkom takúto skúšku a využiť jeho krásu a nekonfliktnú povahu v pomoci chorým a postihnutým ľuďom, má možnosť stať sa členom tohto združenia.
Táto organizácia bola založená z iniciatívy pani Jany Hajrovej, ktorá sa jej štúdiu intenzívne venovala pod dohľadom lektorov z Kanady. A hoci nemá dlhú históriu, snaží sa propagovať canisterapiu na Slovensku formou seminárov, prednášok, vydávaním propagačných letákov. Sama dlhoročná chovateľka psov, navštevuje pani Hajrová so svojimi zverencami nemocnice, domovy dôchodcov i špeciálne školy. Napriek jej snahám je zrejmé, že canisterapia na Slovensku naráža na mnohé problémy, hlavne v ochote ľudí skúsiť túto novú formu pomoci ľuďom, čo je veľká škoda. Asociácia takisto trpí nedostatkom ľudí ochotným venovať sa so svojimi zverencami niektorej forme canisterapie. Akákoľvek pomoc je vždy vítaná.

Prvý samojed – canisterapeut na Slovensku
Pojem canisterapia mi bol pomerne neznámy, až pokiaľ som nespoznala úžasné povahové vlastnosti severského plemena SAMOJED, ktorého chovu sa venujem. Jeho absolútna neagresivita a láska ku všetkým ľuďom bola pre mňa synonymom slova canisterapia – liečenie ľudí absolútnou  nesebeckou láskou. Samojed patrí k najstarším plemenám psov a po celé tisícročia boli selektované len tie jedince, ktoré boli voči človeku neagresívne. Samojed je veľmi citovo naviazaný na človeka, potrebuje dávať a dostávať lásku. Jeho povaha ho priamo predurčuje na to, aby pomáhal ľuďom.
Samojed Yoshi (Ch. Kevin Kartuš) zložil v máji 2003 canisterapeutickú skúšku povahy, je vlastne prvým severským psom, ktorý na Slovensku takúto skúšku má. Vďaka ochote riaditeľstva tejto školy i jej pedagógov mohol Yoshi chodiť do Nitry do Špeciálnej ZŠ pre TP na ulici Mudroňova v máji a júni 2003, vždy raz do týždňa do tried prvého až tretieho ročníka, kde sa venoval špeciálnej canisterapii zameranej na zlepšenie motivácie detí pri výuke. Deti väčšinou mali problémy so sústredením sa, boli hyperaktívne. Cieľom bolo zlepšiť ich motiváciu pri učebnom procese.

Úloha Yoshiho na hodinách bola rozčlenená do dvoch častí:
1. po príchode na hodinu byť súčasťou výuky, pričom mal sedieť či ležať a pozorne sledovať deti pri práci: čítaní, kreslení, počítaní. Vyučujúci ho využíval ako motivačný činiteľ, ktorým chcel zlepšiť motiváciu detí a budiť u detí záujem o určité aktivity (napr.čítanie) s cieľom zvyšovať dobu sústredenia na danú činnosť: „Vidíte deti, ako vás Yoshi pozorne počúva/sleduje?“. Za dobré čítanie/písanie/kresbu boli deti odmenené aj fotkami, razítkami a obrázkami Yoshiho. Fotka Yoshiho bola v triedach na nástenke, aby „sa na nich stále díval“ aj keď tam nebude.
2. ako odmenu za dobre vykonanú činnosť mohli  sa deti v druhej časti hodiny s Yoshim hrať, vodiť ho na vodítku, dať mu vodu, odmenu a pod. Aj v tejto časti hodiny boli rozvíjané ich schopnosti nenásilnou formou, kedy učiteľ kládol otázky týkajúce sa jeho farby, veľkosti, častí jeho tela, a pod. Rozvíjali sa tým ich pozorovacie schopnosti, komunikačné schopnosti i správne návyky chovania k ostatným zvieratám a následne i ľuďom. Učil ich podeliť sa s druhými, správať sa ohľaduplne. K nácviku trpezlivosti a sebaovládania boli používané činnosti, pri ktorých sa psík nemôže rušiť: pri jedení, pití vody.

Po skončení terapie sme spolu s pedagógmi hodnotili výsledky tejto špeciálnej formy canisterapie. Jej prínosy boli nepochybné, deti si však na prítomnosť psíka museli najskôr zvyknúť, kedy prvé dve-tri hodiny (v závislosti od triedy) bol pes skôr negatívnym vplyvom v zabehnutých schémach a pôsobil veľmi rušivo – deti sa nesústredili na výuku, ale na Yoshiho. Niektoré deti sa psíka báli. Napriek tomu po uplynutí týchto troch týždňov si na prítomnosť psíka v triede zvykli, tešili sa vždy na určitý deň v týždni (snažili sme sa, aby to bol vždy ten istý deň a ten istý čas), sústredili sa na prácu, pes ich motivoval. Mnohé deti sa prestali báť psíka pohladiť, hrať sa s ním. Po dvoch mesiacoch – pri konci terapie už reagovali na psíka ako na „učiteľa“, snažili sa mu ukázať, že sú šikovné a že niečo vedia. V niektorých prípadoch reagovali „poslušnejšie“ na psíka ako na pedagóga, viacej ho akceptovali a verili mu. Samozrejme, veľa záviselo aj od psovoda, ktorý vlastne „hovoril rečou psíka“, teda zapájal sa takisto aktívne do vyučovacieho procesu, lebo deťom tlmočil, čo si Yoshi myslí, cíti. Tu sa mi – ako psovodovi – skutočne zišla moja pedagogická prax učiteľky. Deti si Yoshiho veľmi vážili, počúvali ho. Yoshi bol s deťmi naozaj šťastný, vždy sa na sedenia tešil, no po skončení terapie bol vždy dosť unavený, a tak si zaslúžil odpočinok i pochvalu.
„Yoshi, Yošík, Yošidlo, gulička, chlpáčik...“ učiteľ a kamarát... pes ako spoločník pomáhal týmto deťom prekonávať bariéry, skutočné, i tie pomyselné. Mnohých naučil nebáť sa psíkov, starať sa o nich, byť k nim milý a pozorný. Na tie detské rozžiarené tváre ani on ani ja nikdy nezabudneme.

Ing. Jana Fulierová

<< späť