S istotou vieme len toľko, že najvýraznejšie zásluhy
o presadenie plemena v Európe vzišli z Anglicka. Historicky prvá zmienka
o tomto psovi pochádza z roku 1895, kedy bol do Albiónu privezený jedinec
s označením pygmejský pes. V tom istom roku ich istý pán W.R.Temple vystavil
na prestížnej výstave Crufts, avšak organizátori jeho pomenovanie plemena
neakceptovali, takže ich vystavoval najprv ako psov afrického bušu a neskôr
ako konžské teriéry.
Angličania dodnes zaraďujú basenji medzi teriérov, aj keď v skutočnosti má
s nimi toto plemeno veľmi málo spoločné. Naopak FCI ho radí k špicom. Ani
toto zaradenie však nie je správne, pretože v porovnaní so špicmi má basenji
úplne odlišnú anatomickú stavbu tela a v jeho hmlistej histórii zaručene
nenájdete žiadne vývojové väzby na špicov.
Jednoznačným omylom je taktiež tvrdenie, že domovom basenji je africké
Kongo. Je síce pravda, že prví vyšľachtení a uznaní jedinci boli po psoch
dovezených z Konga, ale tie patrili medzi šen-si, teda psov, ktoré sa kedysi
nachádzali v hojnom počte po celom území rovníkovej Afriky.
Šen-si boli v podstate psy domorodých kmeňov, ktoré ich využívali
najčastejšie na lov. Síce žili v blízkosti ľudí, ale v skutočnosti išlo
o prežívanie. Domorodci sa absolútne nesnažili o ich domestikáciu. Nekŕmili
ich, nestavali im žiadne prístrešky, a už vôbec nevenovali pozornosť
nejakému kríženiu. Záujem ľudí o týchto psov začínal a končil tým, že im do
krkov priväzovali akési drevené zvonce (klopačky), ktoré mali pri love
vyplašiť zver. V poznatkoch rôznych cestovateľov a bádateľov putujúcich po
Afrike sa objavujú informácie, ktoré dokazujú, že tieto psy boli rozšírené
po celom „Čiernom kontinente“ a museli mať jedného predchodcu, nakoľko ich
popisy sa v mnohom zhodujú, takže šlo o jedno a to isté plemeno.
Historické záznamy označovali najčastejšie psov šen-si ako plemeno kráľa
Sephisa, ktoré nešteká. Nech to ale nikoho neuvedie do omylu, že ide
o nejaký nemý druh, pretože basenji štekať vie, len sa touto svojou
prirodzenou vlastnosťou prejavuje málokedy. Častejšie vydáva zvuk podobný
zavýjaniu alebo kňučaniu.
Dr. Preuss bádal v Kamerune u kmeňa Bakvirov, Veronica Tudor Williams zasa
v Kongu kmeň Pygmayov, Siber kmeň Niam-Niam, Dupont bantuský kmeň Bašilanbov...
Zemepisne sú to teda všetko rozličné oblasti, ale menovaní ľudia vo svojich
zmienkách popisovali psov zhodne po všetkých stránkach. Fakt, že pôvod
plemena basenji nemožno s určitosťou hľadať v Kongu potvrdzuje aj cestopis
s názvom „V srdci Afriky“ od nemeckého bádateľa Georga Schweinfurta, ktorý
v polovici 19. storočia prešiel celou strednou Afrikou a zmieňoval sa
o rovnakých psoch prítomných všade.
Kongo teda možno uvádzať za krajinu pôvodu basenji iba z toho dôvodu, že sa
o vyšľachtenie plemeno najviac zaslúžili Angličania, ktorí na samom začiatku
priniesli do svojej vlasti jedincov z uvedenej africkej krajiny.
|
ŠTANDARD
V roku 1894 priniesol Gróf von Byllandt vo svojej publikácii „Psie
plemená“ zmienku aj o konžskom teriérovi, ktorého opísal takto:
„Je to symetricky ľahko stavaný pes s pretiahnutou hlavou a plochou
lebkou. Koža na čele a lebke tvorí vrásky, hlavne keď pes vzpriami svoje
veľké uši. Oči má malé a tmavé, zuby sú pevné s malým predkusom. Ľahký trup
dopĺňajú rovné nohy, malé okrúhle laby a chvost stočený nad chrbát.
Osrstenie je krátke, na chrbte a spodnej strane chvosta je o niečo dlhšie.
Farba sa vyskytuje väčšinou bledočervená alebo sivá s bielymi znakmi. Výška
sa pohybuje od 30 do 60 cm.“
Znie to neuveriteľne, ale až na veľkosť psov sa tento viac než 100 rokov
starý popis úplne zhoduje so súčasným štandardom plemena basenji! Samotný
názov plemena je odvodený od pomenovania tohto psa Pygmejmi, ktorí ho
nazývali malým psom z buše. V ich domorodom jazyku toto pomenovanie
foneticky znie „basenži“.
Napriek takmer dokonalému popisu sa Gróf von Byllandt nedostal do
kynologických análov ako tvorca štandardu pre basenji. Plemeno ako také bolo
totiž oficiálne uznané približne až 50 rokov po napísaní jeho poznatkov.
ODKIAĽ POCHÁDZA?
Veronica Tudor-Williams, ktorá obetovala vyšľachteniu
basenjiho celý svoj život, presadzovala názor, že tento pes je
staroegyptským psom, ktorého znázornenie sa objavuje na mnohých freskách.
Profesor Th. Noah túto úvahu potvrdzuje, nakoľko vo svojej vedeckej práci
uvádza, že druh psov žijúci v centrálnej Afrike presne zodpovedá
staroegyptským psom. Podľa neho zodpovedá tvar lebky týchto psov
predhistorickému „Canis palustris“.
V podstate majú Williamsová a Noah pravdu, pretože na
faraónskych freskách je viditeľný prvotný typ domáceho psa, ktorému sa veľmi
podobal rašelinový pes z Európy. Lenže z tohto typu sa po stáročia vyvíjalo
mnoho iných plemien, ktoré sa šľachtením vzďaľovali od typických znakov
predchodcu. Pri basenji sa však práve tieto typické znaky pomerne zachovali.
POČIATKY CHOVU
Napriek zainteresovaniu odborníkov a vehementnej snahe
sa chov basenji v Európe nerozbiehal najľahšie. Príčinou boli odlišné
klimatické podmienky, ktoré dovezený psy znášali veľmi ťažko. Po roku 1895,
kedy W.R.Temple vystavil svojho psa v Anglicku, prichádza ďalšia zmienka
o podobných jedincoch až v roku 1908. V berlínskej ZOO zaevidovali vrh
konžskej sučky. V tých istých záznamoch, len o pár stránok ďalej, však možno
objaviť správu, že celý vrh aj s matkou nevedno prečo uhynul.
V roku 1923 istá Helen Nutting kúpila 6 jedincov
podobných basenji v Sudáne. Chvíľu ich chovala v Chartúme, kde jej manžel
pôsobil ako guvernér Veličenstva, ale keď jeho misia skončila, priviezla ich
so sebou domov do Anglicka. Psy prežili celú strastiplnú cestu a v Británii
sa dostali do karantény. Veterinár ich zaočkoval proti psinke, čo vyvolalo
reakciu, ktorej všetci psy podľahli.
Rovnako pochodila aj Olívia Burn, ktorá v roku 1929
priviezla do Anglicka dvoch psov a jednu sučku z Konga. Do registra Kennel
Clubu ich zapísali už ako basenji a opäť boli umiestnení do karantény.
Prišiel veterinár, vykonal potrebné očkovania, psy zahynuli... Prežila iba
sučka, ktorú v roku 1933 nakryl pes Kiluba, ktorý údajne prežil karanténu
iba vďaka tomu, že sa jeho majiteľovi podarilo dohodnúť s veterinárom, aby
vystavil potvrdenie o zaočkovaní, ale pritom žiadne nevykonal. Zdalo sa, že
chov sa konečne pohne očakávaným smerom, ale čo čert nechcel, tri týždne po
nakrytí sučka podľahla septikémii.
Nasledovali ďalšie neúspešné pokusy, avšak ozajstným
prelomom bol až rok 1941, kedy Veronica Tudor-Williams dostala do daru zo
Sudánu sučku Amatangazi. Jej zdravotný stav bol vynikajúci a svojím
potomstvom významne rozhýbala a ovplyvnila ďalší vývoj plemena basenji.
Amatangazi sa dožila úctyhodného veku 14 rokov.
Samozrejme pod vplyvom týchto udalostí sa slečna
Williamsová stala najuznávanejšou odborníčkou pre basenji. V roku 1957 bola
oficiálne vyzvaná egyptským veľvyslanectvom v Anglicku, ktoré jej tlmočilo
prosbu kráľa Faruka. Ten bol totiž taktiež presvedčený, že basenji je
potomok psov starých faraónov a chcel mať toto plemeno na svojom kráľovskom
dvore. Jeho osobný kynológ Sig. Cavazzi v tejto záležitosti priletel do
Londýna, pretože to bol práve on, kto kráľovi Farukovi doporučil, že
najlepšie a najistejšie je kúpiť psov od Williamsovej.
Rok 1957 bol však pre basenji úspešný aj z iného
hľadiska. Po prvýkrát sa stal anglickým šampiónom pes tohto plemena. Bol to
Brown Front Of The Congo.
AKÝ JE?
Napriek vskutku ojedinelým vlastnostiam nemožno o basenji
povedať, že patrí medzi vyhľadávané plemená. Pritom je to naozaj ideálny pes
do bytu, nakoľko nešteká, vyznačuje sa maximálnou čistotnosťou, nezapácha,
nevyžaduje zvláštnu starostlivosť... Hodí sa k deťom, ale je prítulný aj
k starším ľuďom a má nesmiernu inteligenciu. Vskutku ideálny bytový pes!
Samozrejme popri dobrých vlastnostiach sa nájdu aj zlé.
Odborníčka na toto plemeno, pani Frey, ich opisuje nasledovne:
„Basenji je dosť tvrdohlavé plemeno. Keď ich mám
voľne pustených, nerešpektujú žiadne pokyny, robia si, čo sa im zachce.
Nepočúvajú ani na privolanie. Čo sa týka výcviku, majú zlý aport a je takmer
nemožné potlačiť ich prirodzený lovecký pud. Vychovávanie týchto psov si
vyžaduje autoritatívnosť, pretože ináč je ich socializácia vyslovene
nemožná.“
Takže to s tým úplne ideálnym psom bolo asi
nadnesené... Nuž, dobré a zlé vlastnosti sú vyvážené, ale akosi ľudí tie
pozitíva nepresvedčujú. Basenji je totiž veľmi zriedkavo chované plemeno
nielen u nás, ale v celej Európe.
|