BASENJI

S istotou vieme len toľko, že najvýraznejšie zásluhy o presadenie plemena v Európe vzišli z Anglicka. Historicky prvá zmienka o tomto psovi pochádza z roku 1895, kedy bol do Albiónu privezený jedinec s označením pygmejský pes. V tom istom roku ich istý pán W.R.Temple vystavil na prestížnej výstave Crufts, avšak organizátori jeho pomenovanie plemena neakceptovali, takže ich vystavoval najprv ako psov afrického bušu a neskôr ako konžské teriéry.
Angličania dodnes zaraďujú basenji medzi teriérov, aj keď v skutočnosti má s nimi toto plemeno veľmi málo spoločné. Naopak FCI ho radí k špicom. Ani toto zaradenie však nie je správne, pretože v porovnaní so špicmi má basenji úplne odlišnú anatomickú stavbu tela a v jeho hmlistej histórii zaručene nenájdete žiadne vývojové väzby na špicov.
Jednoznačným omylom je taktiež tvrdenie, že domovom basenji je africké Kongo. Je síce pravda, že prví vyšľachtení a uznaní jedinci boli po psoch dovezených z Konga, ale tie patrili medzi šen-si, teda psov, ktoré sa kedysi nachádzali v hojnom počte po celom území rovníkovej Afriky.
Šen-si boli v podstate psy domorodých kmeňov, ktoré ich využívali najčastejšie na lov. Síce žili v blízkosti ľudí, ale v skutočnosti išlo o prežívanie. Domorodci sa absolútne nesnažili o ich domestikáciu. Nekŕmili ich, nestavali im žiadne prístrešky, a už vôbec nevenovali pozornosť nejakému kríženiu. Záujem ľudí o týchto psov začínal a končil tým, že im do krkov priväzovali akési drevené zvonce (klopačky), ktoré mali pri love vyplašiť zver. V poznatkoch rôznych cestovateľov a bádateľov putujúcich po Afrike sa objavujú informácie, ktoré dokazujú, že tieto psy boli rozšírené po celom „Čiernom kontinente“ a museli mať jedného predchodcu, nakoľko ich popisy sa v mnohom zhodujú, takže šlo o jedno a to isté plemeno.
Historické záznamy označovali najčastejšie psov šen-si ako plemeno kráľa Sephisa, ktoré nešteká. Nech to ale nikoho neuvedie do omylu, že ide o nejaký nemý druh, pretože basenji štekať vie, len sa touto svojou prirodzenou vlastnosťou prejavuje málokedy. Častejšie vydáva zvuk podobný zavýjaniu alebo kňučaniu.
Dr. Preuss bádal v Kamerune u kmeňa Bakvirov, Veronica Tudor Williams zasa v Kongu kmeň Pygmayov, Siber kmeň Niam-Niam, Dupont bantuský kmeň Bašilanbov... Zemepisne sú to teda všetko rozličné oblasti, ale menovaní ľudia vo svojich zmienkách popisovali psov zhodne po všetkých stránkach. Fakt, že pôvod plemena basenji nemožno s určitosťou hľadať v Kongu potvrdzuje aj cestopis s názvom „V srdci Afriky“ od nemeckého bádateľa Georga Schweinfurta, ktorý v polovici 19. storočia prešiel celou strednou Afrikou a zmieňoval sa o rovnakých psoch prítomných všade.
Kongo teda možno uvádzať za krajinu pôvodu basenji iba z toho dôvodu, že sa o vyšľachtenie plemeno najviac zaslúžili Angličania, ktorí na samom začiatku priniesli do svojej vlasti jedincov z uvedenej africkej krajiny.

ŠTANDARD
V roku 1894 priniesol Gróf von Byllandt vo svojej publikácii „Psie plemená“ zmienku aj o konžskom teriérovi, ktorého opísal takto:
„Je to symetricky ľahko stavaný pes s pretiahnutou hlavou a plochou lebkou. Koža na čele a lebke tvorí vrásky, hlavne keď pes vzpriami svoje veľké uši. Oči má malé a tmavé, zuby sú pevné s malým predkusom. Ľahký trup dopĺňajú rovné nohy, malé okrúhle laby a chvost stočený nad chrbát. Osrstenie je krátke, na chrbte a spodnej strane chvosta je o niečo dlhšie. Farba sa vyskytuje väčšinou bledočervená alebo sivá s bielymi znakmi. Výška sa pohybuje od 30 do 60 cm.“
Znie to neuveriteľne, ale až na veľkosť psov sa tento viac než 100 rokov starý popis úplne zhoduje so súčasným štandardom plemena basenji! Samotný názov plemena je odvodený od pomenovania tohto psa Pygmejmi, ktorí ho nazývali malým psom z buše. V ich domorodom jazyku toto pomenovanie foneticky znie „basenži“.
Napriek takmer dokonalému popisu sa Gróf von Byllandt nedostal do kynologických análov ako tvorca štandardu pre basenji. Plemeno ako také bolo totiž oficiálne uznané približne až 50 rokov po napísaní jeho poznatkov.

ODKIAĽ POCHÁDZA?
Veronica Tudor-Williams, ktorá obetovala vyšľachteniu basenjiho celý svoj život, presadzovala názor, že tento pes je staroegyptským psom, ktorého znázornenie sa objavuje na mnohých freskách. Profesor Th. Noah túto úvahu potvrdzuje, nakoľko vo svojej vedeckej práci uvádza, že druh psov žijúci v centrálnej Afrike presne zodpovedá staroegyptským psom. Podľa neho zodpovedá tvar lebky týchto psov predhistorickému „Canis palustris“.
V podstate majú Williamsová a Noah pravdu, pretože na faraónskych freskách je viditeľný prvotný typ domáceho psa, ktorému sa veľmi podobal rašelinový pes z Európy. Lenže z tohto typu sa po stáročia vyvíjalo mnoho iných plemien, ktoré sa šľachtením vzďaľovali od typických znakov predchodcu. Pri basenji sa však práve tieto typické znaky pomerne zachovali.

POČIATKY CHOVU
Napriek zainteresovaniu odborníkov a vehementnej snahe sa chov basenji v Európe nerozbiehal najľahšie. Príčinou boli odlišné klimatické podmienky, ktoré dovezený psy znášali veľmi ťažko. Po roku 1895, kedy W.R.Temple vystavil svojho psa v Anglicku, prichádza ďalšia zmienka o podobných jedincoch až v roku 1908. V berlínskej ZOO zaevidovali vrh konžskej sučky. V tých istých záznamoch, len o pár stránok ďalej, však možno objaviť správu, že celý vrh aj s matkou nevedno prečo uhynul.
V roku 1923 istá Helen Nutting kúpila 6 jedincov podobných basenji v Sudáne. Chvíľu ich chovala v Chartúme, kde jej manžel pôsobil ako guvernér Veličenstva, ale keď jeho misia skončila, priviezla ich so sebou domov do Anglicka. Psy prežili celú strastiplnú cestu a v Británii sa dostali do karantény. Veterinár ich zaočkoval proti psinke, čo vyvolalo reakciu, ktorej všetci psy podľahli.
Rovnako pochodila aj Olívia Burn, ktorá v roku 1929 priviezla do Anglicka dvoch psov a jednu sučku z Konga. Do registra Kennel Clubu ich zapísali už ako basenji a opäť boli umiestnení do karantény. Prišiel veterinár, vykonal potrebné očkovania, psy zahynuli... Prežila iba sučka, ktorú v roku 1933 nakryl pes Kiluba, ktorý údajne prežil karanténu iba vďaka tomu, že sa jeho majiteľovi podarilo dohodnúť s veterinárom, aby vystavil potvrdenie o zaočkovaní, ale pritom žiadne nevykonal. Zdalo sa, že chov sa konečne pohne očakávaným smerom, ale čo čert nechcel, tri týždne po nakrytí sučka podľahla septikémii.
Nasledovali ďalšie neúspešné pokusy, avšak ozajstným prelomom bol až rok 1941, kedy Veronica Tudor-Williams dostala do daru zo Sudánu sučku Amatangazi. Jej zdravotný stav bol vynikajúci a svojím potomstvom významne rozhýbala a ovplyvnila ďalší vývoj plemena basenji. Amatangazi sa dožila úctyhodného veku 14 rokov.
Samozrejme pod vplyvom týchto udalostí sa slečna Williamsová stala najuznávanejšou odborníčkou pre basenji. V roku 1957 bola oficiálne vyzvaná egyptským veľvyslanectvom v Anglicku, ktoré jej tlmočilo prosbu kráľa Faruka. Ten bol totiž taktiež presvedčený, že basenji je potomok psov starých faraónov a chcel mať toto plemeno na svojom kráľovskom dvore. Jeho osobný kynológ Sig. Cavazzi v tejto záležitosti priletel do Londýna, pretože to bol práve on, kto kráľovi Farukovi doporučil, že najlepšie a najistejšie je kúpiť psov od Williamsovej.
Rok 1957 bol však pre basenji úspešný aj z iného hľadiska. Po prvýkrát sa stal anglickým šampiónom pes tohto plemena. Bol to Brown Front Of The Congo.

AKÝ JE?
Napriek vskutku ojedinelým vlastnostiam nemožno o basenji povedať, že patrí medzi vyhľadávané plemená. Pritom je to naozaj ideálny pes do bytu, nakoľko nešteká, vyznačuje sa maximálnou čistotnosťou, nezapácha, nevyžaduje zvláštnu starostlivosť... Hodí sa k deťom, ale je prítulný aj k starším ľuďom a má nesmiernu inteligenciu. Vskutku ideálny bytový pes!
Samozrejme popri dobrých vlastnostiach sa nájdu aj zlé. Odborníčka na toto plemeno, pani Frey, ich opisuje nasledovne:
„Basenji je dosť tvrdohlavé plemeno. Keď ich mám voľne pustených, nerešpektujú žiadne pokyny, robia si, čo sa im zachce. Nepočúvajú ani na privolanie. Čo sa týka výcviku, majú zlý aport a je takmer nemožné potlačiť ich prirodzený lovecký pud. Vychovávanie týchto psov si vyžaduje autoritatívnosť, pretože ináč je ich socializácia vyslovene nemožná.“
Takže to s tým úplne ideálnym psom bolo asi nadnesené... Nuž, dobré a zlé vlastnosti sú vyvážené, ale akosi ľudí tie pozitíva nepresvedčujú. Basenji je totiž veľmi zriedkavo chované plemeno nielen u nás, ale v celej Európe.

Branislav Mathe

<< späť