I keď
chov a export mastiffov bol riadený už od antických čias, cez celé obdobie
staroveku cez stredovek a Tudorovské časy neexistovali rodokmene. Čistá
plemenitba mastiffov sa datuje približne od roku 1415, v písomnostiach o
bitke pri Agincourte je spomínaná suka sira Peersa Legh II. of Lyme Hall,
ktorá je považovaná za pramatku slávnych Lyme Hall Mastifov. Táto britská
šľachtická rodina Legh von Lyme Hall udržiavala počas 300 rokov čistú
plemenitbu mastiffov. Napriek tomu, že podľa obrázkov sa tieto psy líšili od
súčasných mastiffov najmä tým, že mali užšie hlavy a špicatejšie papule, je
každému už na prvý pohľad jasné, že sú to neodškriepiteľne mastiffy. Tieto
mastiffy boli chované iba v Lyme Hall a držané bokom od ostatných krvných
línií a iba zriedka sa do ich chovu prikrížila nová krv. Na rozdiel od
ostatných chovov, kde boli pre chov vyberané jedince podľa schopnosti
pracovať, a nie podľa ich vzhľadu, sú mastiffy z chovnej stanice Lyme Hall
výnimkou. Je zaujímavé uvažovať, či chov, ako ho poznáme v súčasnosti, by
bol taký istý, ak by Lyme Hallské Mastiffy nevymreli a zúčastnili sa
obnovovania chovu tohto plemena.
V období kraľovania Alžbety I. boli mastiffy používané na zápasy s býkmi a
medveďmi, koncom 18. storočia záujem o tieto aktivity poklesol, čo malo za
následok drastický pokles počtu mastiffov. Dopyt po týchto psoch bol malý,
cez to všetko sa psy starého typu nachádzali vo veľkých vidieckych
usadlostiach ako sú Chatsworth, Elvaston a pravdaže Lyme Hall.
Predkovia dnešných čistokrvných mastiffov môžu byť nazvaní ako psy prvých
rokov 19. storočia a chovatelia, ktorí sa o chov zaslúžili, boli: komisár
Thompson of Halifax, T.H.Lukey (otec moderného mastiffa), George White, Sir
George Armitage a John Crabtree. Toto malé jadro dalo plemenu štartovací bod
a základy, na ktorých sa chov začal zväčšovať a záujem o plemeno tiež. Vnuk
komisára Thompsona, pán J.V.Thompson, aktívne choval mastiffy ešte koncom
19. storočia. U väčšiny mastiffov je možné stanoviť všetky generácie rodičov
až 200 rokov nazad. V Britskom múzeu prírodnej histórie sa nachádzajú
záznamy psov, ktorých rodokmene možno vystopovať až do roku 1415. S výnimkou
teriérov a chrtov nesiaha žiadny anglický chov tak ďaleko.
Moderná plemenitba mastiffov sa datuje od roku 1835 a za
otca moderného mastiffa sa považuje pán T.H.Lukey, ktorý spáril pruhovanú
suku (z Devonshirskeho chovu) so šedým psom lorda Waldegravea. Potomkovia z
tohto spárenia dali základ vtedy známych chovov. Približne v tomto období
zanikol i zvyk kupírovania uší a chvostov mastiffov, ktorý pretrvával z
čias, keď tieto zvieratá boli zneužívané na súboje v arénach.
Okolo roku 1850 bol chov na zlej úrovni, použilo sa niekoľko
prekrížení s Alpskými molossmi ako je St.Bernardín a tiež pravdepodobne s
Regency Bulldog. Tieto prekríženia boli bezpochyby nevyhnutné, nakoľko bol
nedostatok pôvodných jedincov, ale zároveň to v nasledujúcich rokoch viedlo
k množstvu rozhorčených listov, kedy argumenty okolo typu, rodokmeňov a
použitých prekrížení začali byť extrémne horúce. Podľa p. Jamesa Watsona
základ chovu mastiffov nebol čistokrvný, obsahoval krv Great Dane (Dánskej
dogy) a Alpských mastiffov. Avšak napriek zavedeniu cudzej krvi psy tohto
plemena boli určite potomkami psov, ktoré sa v Británii nachádzali od
nepamäti.
Zlatá éra mastiffov nastala v druhej polovici 19. storočia,
po roku 1850 sa chov skonsolidoval a vzrástol. Priemyselná revolúcia a
sťahovanie ľudí do miest viedla k väčšiemu priateľstvu so psami, zvýšeniu
ich chovu a túžbe majiteľov predviesť verejnosti svojich miláčikov.
Následkom toho sa v Anglicku zrodila myšlienka poriadať výstavu. Prvá
výstava psov sa uskutočnila v roku 1859 v anglickom Newcastle (iba pre
pointrov a setrov) a počas nasledujúcich desaťročí sa takéto výstavy stali
mimoriadne populárne. V roku 1873 ustanovil anglický Kennel Club podmienky
výstav a štandard posudzovania psov.
Výstava v Crystal paláci v roku 1872 prilákala predviesť sa 81 mastiffov. V
roku 1883, iba desať rokov po založení anglického Kennel Clubu, vznikol Old
English Mastiff Club (OEMC) a zaviedla sa plemenná kniha, čím sa zlepšila
registrácia a rodokmene. V roku 1890 bolo až 51 zápisov. Medzi psami, ktorí
v tom období výrazne ovplyvnili chov a ich mená možno nájsť i v súčasných
rodokmeňoch, bol i pes Turk, ktorý sa narodil v roku 1867 chovateľke p.
Aglionby. Podľa obrázkov mal tento pes užšiu papuľu ako sa v súčasnosti
vyžaduje. Na druhej strane, v roku 1880 sa narodil pes – Ch.Crown Prince, s
veľkou obdivuhodnou hlavou. Tento pes sa často používal v chove a dal základ
mohutným hlavám. Na typ hlavy a papule sa kládol dôraz najmä v rokoch 1880
až 1890. Mastiffy ako plemeno boli vždy subjektom kolísavej popularity,
najlepšie obdobie ich chovu bolo v rokoch 1870 a 1880, koncom storočia sa
kyvadlo popularity nachýlilo na inú stranu a počet chovaných jedincov náhle
poklesol. V roku 1900 boli udelené iba tri rodokmene, situácia sa postupne
počas nasledujúcich 10 rokov zlepšovala, v roku 1906 bolo zapísaných 48
mastiffov a v roku 1913 už 60. Avšak vojnové roky 1914 – 1918 spôsobili v
chove obrovské škody a v roku 1918 boli zapísané iba tri mastiffy. V prvej
svetovej vojne boli mastiffy používané i armádou najmä na ťahanie vozíkov so
zbraňami a strelivom.
Rok 1920 bol rokom štartu pre obdobie rastu, stability a
autority, odstránili sa i predchádzajúce nedorozumenia medzi chovateľmi. V
tomto období sa na záchrane mastiffov podpísali najmä tri veľké chovné
stanice (Scheerboom´s Havengore, Withybush line, Hellingly kennel). Počas
prvých rokov 20. storočia sa začal extenzívny chovateľský program, okrem
čistokrvných mastiffov sa začali registrovať i mastiffy s prímesou krvi
bullmastifa. Chovné stanice Scheerboom a Withybush používali línie
obsahujúce i prímes krvi bullmastiffa, naopak, chovná stanica Hellingly
kennel odmietla prímes tejto krvi. Mnohé jedince z Hellingly kennel boli v
tridsiatych rokoch exportované do USA a po druhej svetovej vojne sa ich
potomkovia vrátili späť do Británie na obnovenie chovu. V tridsiatych rokoch
sa už prímes cudzej krvi úplne asimilovala, ale i v tomto období pokračovali
dosť búrlivé diskusie chovateľov týkajúce sa rôznych typov hláv. Chovateľské
úsilia boli opäť prerušené druhou svetovou vojnou v roku 1939, mnohé jedince
boli zaslané do Ameriky, ale mnohé boli utratené a chov takmer úplne
zanikol. Počas vojny boli v Británii iba tri vrhy.
Po skončení druhej svetovej vojny obnovil Old English
Mastiff Club svoju činnosť, na zjazde klubu 25. októbra 1946 sa zišlo 15
členov, ktorí sa zaviazali, že urobia všetko, čo je v ich silách, aby
obnovili chov tohto plemena. V prvom rade sa snažili vystopovať všetkých
mastiffov v krajine, táto cesta však takmer k ničomu neviedla, pretože
väčšina z 20 jedincov už bola príliš stará pre chov. Jedným z týchto psov
bol Taurus, ktorého pán bol zabitý pri bombovom útoku; z troch krytí v roku
1947 sa síce narodilo 18 šteniat, ale prežilo iba jedno. Pani Dickin,
tajomníčka klubu, navštívila Ameriku, ale našla chov v obdobne žalostnom
stave. V roku 1948 darovala rodina Melhuish z Britskej Kolumbie klubu dve
šteniatka z kanadského chovu, obdobne boli späť na Britské ostrovy
importované mastiffy z krajín anglického spoločenstva – Commonwealthu. Kým v
roku 1949 bolo v Británii iba 15 mastiffov, v roku 1950 ich už bolo 50.
Chovu však po druhej svetovej vojne neprospel prístup posudzovateľov. Na výstavách sa hodnotila najmä
dobre vyzerajúca hlava a celkový vzhľad psa, kým stál, i napriek tomu, že
mal príšernú chôdzu. V 50-tych rokoch sa chov stabilizoval a pani Scheerboom,
majiteľka chovnej stanice Havengore a slečna Bellová (chovná stanica
Withybush) produkovali jedincov, ktorí vyhrávali väčšinu výstav. Registrácie
vzrastali zo 49 v roku 1953 na 99 v roku 1960. V 70-tych rokoch pokračoval
vzostupný trend a expanzia mastiffov. Rekordný zápis bol v roku 1980 a to až
316 jedincov. V týchto rokoch sa tiež rozšíril počet chovných staníc pre
toto plemeno, mnohé z nich sú aktívne i v súčasnosti. Tento vzostupný trend
pokračoval i v 80-tych rokoch. Najznámejšou chovnou stanicou tohto obdobia
je Bredwardine založená v polovičke 70-tych rokov so sukou Farnaby Voodoo
Princes, ale počas 10 rokov sa rozrástla a v súčasnosti je to pravdepodobne
najväčšia a najdôležitejšia chovná stanica vo Veľkej Británii. Pes
Brydmarion Bredwardine pochádzajúci z tejto chovnej stanice je zapísaný
v mnohých slovenských rodokmeňoch a výrazne prispel k zlepšeniu slovenského
chovu. Značný vplyv na chov Mastiffov v druhej polovici 80-tych rokov mal
Americký a Anglický šampión Arcinegas Lion of Bredwardine. Ďalšou významnou
chovnou stanicou je Namous Line.
Napriek problémom, ktoré v Británii spôsobuje recesia registrácie mastiffov,
stúpa počet chovných staníc, avšak až na niekoľko výnimiek, nemajú väčší
počet jedincov, zväčša má vlastník jedného alebo dvoch jedincov ako domácich
miláčikov.
Základy starostlivosti o šteňa a psa
Keďže mastiff má krátku srsť, vyžaduje si minimálnu starostlivosť. Americká
chovateľka mastiffov, pani M.A. Moore, odporúča chovateľom, ktorí chcú, aby
ich miláčikovia vyzerali dobre, denne kefovať ich srsť, aby sa odstránili
všetky odumreté chlpy a to najmä v letnom období. Toto plemeno nevyžaduje
intenzívne kefovanie, najvhodnejšia je kefa s krátkymi prírodnými štetinami.
Kúpanie s použitím šampónov je málokedy nevyhnutné, pretože nebývajú
napádané blchami a kliešťami. Pre kúpeľ je vhodné použiť kvalitný psí
šampón, všeobecne mydlá vyrábané pre ľudí sú príliš silné pre pokožku psov.
Po kúpeli je potrebné psa vysušiť osuškou. Ak je vonku teplé slnečné
počasie, možno ho nechať doschnúť na slnku, ale za chladného počasia by
mal doschnúť dnu. Používanie sušičov pani Moore neodporúča a ak ho už
treba použiť, je potrebné nastaviť ho na najnižší stupeň.
Pravidelne je potrebné čistiť mastiffom uši kúskom bavlnenej látky namočenej
v bórovej vode. Pri čistení treba byť jemný a čistiť iba viditeľnú časť
ucha, nie vnútro.
Psom je potrebné opatrne strihať pazúry tak, aby sa nezastrihlo hlboko a
nespôsobilo krvácanie. Nezanedbateľná je i prevencia proti zubnému kazu a
zubnému kameňu, čomu napomáha žutie. Šteňatá okrem toho potrebujú rezistenté
materiály na žutie a hryzenie v čase, keď sa im prerezávajú zuby a vyvíja
sánka. Avšak nie je vhodné dávať im na tieto účely rôzne tenké kosti a
detské hračky. V súčasnosti sa na žutie pre psov vyrába mnoho rôznych
výrobkov.
U šteniat je potrebné dávať pozor i na prostredie, v ktorom sa pohybujú,
pretože v prostredí je mnoho látok, ktoré sú pre psov toxické, napríklad
nemrznúce zmesi do áut, detergenty, insekticídy, farby, rozpúšťadlá, ale i
rôzne toxické rastliny (napr. ľalie, cyklámeny, rododendrony, cibuľky
tulipánov, azalky).
Keďže mastiffy sú rýchlo rastúce veľké psy, je pre ich šteniatka mimoriadne
dôležitá i kvalitná a vyvážená výživa. Trojmesačné šteniatka majú byť kŕmené
štyrikrát denne, M.A.Moore odporúča ráno a poobede kŕmiť mäsovým jedlom,
obed a večera cereálno-mliečna strava. Od troch do šiestich mesiacov
šteniatka prudko rastú a musia mať tri jedlá, jedno mliečne a dve mäsové. V
šiestich mesiacoch dve jedlá až do jedného roku. Od jedného roku stačí jedno
jedlo, najlepšie večer. Nikdy nezabudnite, aby váš pes mal vždy dostupnú
čerstvú pitnú vodu.
Dôležité je naučiť šteniatka i stravovacím návykom. Z tohto dôvodu kŕmte
šteniatka v rovnakom čase a na rovnakom mieste, takže sa kŕmenie stane ich
dennou rutinou a vyvinú sa u neho dobré stravovacie návyky. Z času na čas
môže dostať pes i surové vajíčko alebo neslaný syr, ale nikdy ho nekŕmte
zvyškami ľudského jedla. Koláče, cukríky, čokoláda a ostatné ľudské lahôdky
sú pre ľudí, ale nie pre psov.
V súčasnosti je na trhu veľký výber špeciálnej stravy pre psov rozdelenej nielen podľa
druhu psa, ale i podľa jeho špecifických potrieb (šteniatka, dojčiace suky,
kotné suky, vysoko aktívne jedince a pod.). Nutričné informácie si môžete
zistiť na obale krmiva.
Zuzana Bírošová, Milan Bíroš