Majstrovstvá sveta FCI 2003

Wavre - Belgicko

Cesta za navrátením uznania!

Tak sme sa znovu dočkali jesene, a tým aj vyvrcholenia snahy tých najúspešnejších kynológov v tohtoročnej kvalifikácii o postup na majstrovstvá sveta. Tohto roku už podľa nového skúšobného poriadku FCI, ktorý je v platnosti od 1. 1. 2003 a tieto majstrovstvá boli jeho premiérou. Ale poďme po poriadku. Do úlohy vedúceho družstva som bol delegovaný výcvikovou komisiou až na poslednú chvíľu namiesto pána Milana Soboliča, nakoľko bol v čase konania MS pracovne zaneprázdnený. Keďže som sa tento rok kvalifikačných pretekov na Slovensku zúčastnil vo funkcii rozhodcu, mal som dostatočný prehľad o výkonnosti jednotlivých reprezentantov, čo mi malo pomôcť pri výkone funkcie vedúceho družstva. Aj keď v poslednej dobe je to funkcia skôr organizačného charakteru ako výcvikového. No vo vypätých situáciách pred štartom v niektorej disciplíne aj dobre mierené slovo alebo povzbudenie vie pretekárovi vhodne pomôcť najmä vyrovnať sa so značnou vnútornou nervozitou, ktorá pred štartom nechýba snáď žiadnemu účastníkovi tak význačnej akcie, akou MS bezo sporu sú. Tí, ktorí prežili, určite by vedeli veľa hovoriť o týchto stavoch. V našom družstve však panovala už od začiatku dobrá a priateľská nálada.

Hodina odchodu bola stanovená na pondelok 8. septembra o 22:00 hod. z Bratislavy, odkiaľ sme odchádzali v zložení: reprezentanti Július Benovič, Marta Majtasová a Andrea Kadlecojová (nastúpila miesto Petra Petruša), figurant Dezider Mecner a vedúci družstva Dušan Majtas. Čas výjazdu sa nám podarilo dodržať presne, čo je na tak dlhej ceste dosť dôležité. Cez Rakúsko a Nemecko sme sa v poludňajších hodinách dostali do Belgicka. Miesto konania MS Wavre sme našli bez problémov a hneď pri výjazde z diaľnice sme natrafili na samom okraji mesta aj na náš hotel rovnomenného názvu Wavre, ktorý bol, ako sme neskôr zistili, iba dva kilometre od štadióna, na ktorom sa MS konali. Vybavenie hotela bolo na slušnej úrovni, ako aj jeho príjemný personál. Najviac sa nám však páčili vždy bohaté raňajky, po ktorých veru človek dlho nepociťoval hlad. Najmä keď sme si ešte čo to nabalili na štadión so sebou. Preto by som rád aj touto cestou poďakoval tajomníčke zväzu pani Chlebanovej za ozaj šťastnú ruku pri výbere ubytovania. Mimo nás si tento hotel zvolili aj na výpravy Česka, Nemecka a Holandska. Takže tam bola pravá kynologická atmosféra v priebehu celých MS. Po príchode na hotel sa k nám hneď pripojil aj Igor Lengvarský, ktorý cestoval samostatne. Smola sa mu nevyhla už na samom začiatku. Hneď po zvítaní mi totiž oznámil, že sa mu do cesty priplietla lesná zver a nehode už nemohol zabrániť. Našťastie sa to prihodilo ešte na našom území a tak sa stihol vrátiť domov, vymeniť auto za manželkine a dostaviť sa načas aj do samotného miesta konania MS. Treba si však uvedomiť aj tento heroický výkon, pretože Igor mal za sebou viac ako 2 tisícky kilometrov! Podvečer sme sa ešte odobrali skontrolovať štadión, či sa tu za tri roky, čo sme tu boli naposledy na MS WUSV, nič nezmenilo. Veru nič. Ešte aj prípravy sa len začínali a po nijakých pretekároch ani stopy. Zistil som terény na tréningové stopy a kde sa nachádza cvičisko na poslušnosť a obranu. To bolo zrejme maximum, čo sa dalo vydolovať z rozbehaných usporiadateľov, a tak sme sa zase vrátili do hotela. Večer si niektorí krátili kartami, ale väčšinou nás ihneď po porade o nasledujúcom dni premohol spánok.
Ráno sa vstávalo ťažko, lebo sme pociťovali spánkový deficit z prejazdenej noci a počasie bolo na dlhší spánok ako stvorené. Zamračené, miestami sa spustil dáždik. Ale nie silný. Hneď po raňajkách sme okamžite vyrazili na tréning stôp, aby sme sa dostali do čo najčistejších terénov. No po ich nájdení, zaparkovaní a prieskume sme rýchlo zistili, že množstvo použitia terénov už bolo značné. Jednalo sa však o príjemnú mäkkú oráčinu, takže sme si s kladením stôp príliš ťažkú hlavu nerobili. Postupne sme sa vyrojili na pole a kládli tréningové stopy podľa individuálnej potreby. Prednosť, samozrejme, dostali dámy, čo mohli zanedlho po vypracovaní svojich stôp oceniť, pretože sa riadne rozfúkalo, ochladilo a začalo husto pršať. Naplno to chytilo však až posledného Igora a, samozrejme, mňa, keďže som všetky práce chcel vidieť. Premrznutí sme sa následne dohodli, že obrany a poslušnosti necháme až na poobedie. Počas cesty sa však počasie začalo vylepšovať, a tak som zmenil kurz, smer tréningové cvičisko. Postupoval som podľa veľmi chabého náčrtu a veľakrát som už bol na pochybách o správnosti nášho smeru. Ale poznáte to. Veľa ráz idete len tak za nosom a zrazu ste tam, kde ste chceli byť (veľa krát však aj nie). Tu nám však v záverečnej fáze pomohlo celkom dobré značenie, lebo inak to bol zapadákov ako sa patrí. Samotný areál však bol na úrovni. Také by sa zišli aj u nás. A pre mňa za mňa aj v ešte väčšom zapadákove. Lebo keď ľudia majú záujem, tak prídu kdekoľvek za svojím hobby. Tak som to mohol sledovať aj v Belgicku. A to dosť dlho, lebo tréning sa nám natiahol až do neskorého popoludnia. Mali sme však k dispozícii dve plochy. Jednu na poslušnosť a tú druhú na obranu. Niežeby sme tam boli sami, ale pred nami boli len Švajčiari, takže sme dlho nečakali. Pretože to je vždy tak. Pri neoficiálnych tréningoch poriadok nejestvuje. Na hotel sme prišli celí zničení, ale s pocitom dobre vykonanej práce. Ja som ešte odbehol na štadión prezentovať slovenské družstvo a zistiť čas zajtrajšieho oficiálneho tréningu. Naplánovali nám ho dobre, až na 12:50 hod. Ako keby vedeli, že sa potrebujeme aj my trochu viac vyspať. Večer nás čakala opäť krátka porada o nasledujúcom dni a hlavne o systéme na tréningu, pretože každý zo zúčastnených reprezentantov má vlastnú koncepciu finálnej prípravy v dejisku konania MS. Únava však na nás doľahla veľmi rýchlo a pomaly sa každý poberal na asi posledný kľudný odpočinok. Ráno to už začínalo!

Vyspali sme sa dobre a relatívne aj dlho. Na raňajky sme išli v úplnom kľude po ôsmej hodine. Riadne sme sa napchali všetkými tými dobrotami, čo nám personál pripravil a pomaly sme sa presunuli na štadión, pretože už sme mali skúsenosti ako sa na poslednú chvíľu zmenil časový rozpis a my sme neboli pri tom. Teraz sa ale nič podobné nestalo, pretože na štadióne riadil činnosť presne na sekundu Vic Wilms. Rozhodca z výkonu, ale inak starší pánko s obrovským akčným rádiusom, ktorý naozaj riadil všetko, aj to, čo nemusel a nemal. O 12:50 hod. zaznelo jeho zapískanie. Pokojne sme sa podľa pripraveného scenára presunuli na hlavný trávnik a začal sa náš oficiálny tréning, už aj s Ľubom Hlinkom, ktorý sa pripojil k výprave ráno. V poradí, v akom skončili kvalifikáciu, čiže Julo, Marta, Igor, Ľubo a Andrea, precvičovali každý to svoje, čo uznali za vhodné. Väčšinou sa robili hlavne prekážky a vysielanie vpred s odložením, čo je dôležité pre orientáciu v cudzom prostredí. Až na Igora, ktorý si to chcel prejsť asi celé a pre istotu aj dvakrát. No pri aportoch sa mu už nedarilo Miša udržať pri nohe a

tlačil nás aj čas na obrany, tak sme to za búrlivého aplauzu tribúny (po celý čas, čo sme boli na tréningoch, asi jediného) rýchlo ukončili opäť dvojitou vysielačkou a už sa Julo pripravený na revír hlásil na začatie prieskumu. Na obranách, ako obvykle, každý robil prieskum, vyštekanie a nejaký ten zákus. Na štart sa práve pripravovala Andrea, keď sa tu zrazu prirúti pánko Wilms a ukazuje mi na hodinky, že už nám ostáva len pol minúty. To sa však prerátal, lebo ja som mu ukázal moje stopky, ktoré som si zapol na začiatku tréningu. Tie mi ukazovali ešte dva a pol minúty. Takže či chcel alebo nie, poslal som ho späť k východu z trávnatej plochy s uistením, že slovenské družstvo to má presne naplánované a že my skončíme určite presne. Tak sa aj stalo a 30 sekúnd pred ukončením tréningu sme spokojne prenechali plochu štadióna našim bratom Čechom. Celkovo som mal z tréningu nášho družstva veľmi dobrý pocit, čo mi potvrdili osobne aj viacerí zahraniční priatelia, ktorí sa na nás boli pozrieť. Všetci mali kľudné a poradové vystupovanie, psy pracovali koncentrovane, presne a so záujmom. Na obranách prekvapili svojou kvalitou vyštekaní a tvrdých, plných zákusov mnohých divákov na tribúnach, čo som počas tréningu zreteľne registroval. Vlastne všetci, až na jedného. Igor mal na rozdiel od ostatných trochu problém s koncentráciou a najmä s kľudom pri tréningu, čo sa negatívne prejavilo na činnosti jeho samotného a tiež psa. Pri obrane bol tak isto úplne strnulý, neregistroval, čo sa v jeho okolí deje, nereagoval ani na kolegov z družstva a bolo evidentne vidieť, že po mnohých rokoch ho štart na MS, najmä po psychickej stránke, doslova nalomil. Zrejme prílišná zodpovednosť si vybrala svoju daň.
Po skončení posledného družstva sme sa už sústredili na skúšobného psa, ktorý mal ísť podľa plánu o 15:30 hod. Trochu sa nám to však natiahlo, lebo rozhodcovia sa pustili do vymeriavania cvičebnej plochy. Nakoniec sme sa však dočkali skúšobných psov, ktorí boli dvaja (jeden NO a druhý Malinois). K predvedenému sme nemali žiadne dotazy, a tak sme sa rýchlo odobrali na hotel pripraviť sa na losovanie. Ja som sa však hneď musel vrátiť späť na štadión, keďže sa už začínala porada vedúcich družstiev. Prišiel som v hodine dvanástej, ale ešte včas, nie posledný. O minútu sa zavreli dvere a začali sme sa radiť. Teda vlastne ani veľmi nie, lebo hneď na začiatku nás upozornili, že otázky na nový skúšobný poriadok a na vykonávanie cvikov počas MS nebudú zodpovedané, že sa máme pýtať na niečo iné. Nebolo mi však jasné, na čo iné by sme sa mali pýtať, keď všetko ostatné nám bolo známe z inštrukcií, ktoré sme dostali. A tak som sedel, tlieskal a počúval predstavovania jednotlivých funkcionárov, členov organizačného výboru, rozhodcov a tak ďalej, a čakal na losovanie poradia krajín pri večernom losovaní štartovných čísel. Čakal som, čakal, ale zle. Lebo som vytiahol dvadsaťšestku, takže sme večer losovali ako posledné družstvo. Potom som si však povedal „nevadí, nakoniec to najlepšie“. A skoro to aj tak vyšlo. Všetci mali dobré pozície, až na jedného. Asi je jasné o koho sa jednalo. Igor si vylosoval štvorku. Hovoril si, aspoň nie v prvej dvojici. No ale jednotka a dvojka boli zrušené a tak Igor nastupoval ráno na poslušnosť a obranu. Ostatní, Július (pretože tak ho všetci volali) s 81, Marta 72, Ľubo 77 a Andrea so 66-kou mali rozlosovanie veľmi prijateľné, ba až dobré. Po presune na hotel a starostlivosti o psov sme si sadli a pripravili sa na piatok, prvý súťažný deň. Čakala nás veľmi krátka noc, pre niektorých aj trochu nepokojná.
Vstávali sme o štvrtej do sychravého a chladného rána. O päť tridsať hod. sme museli byť na štadióne, pretože ja a Marta sme o 5:45 hod. odchádzali na stopy a o 5:55 hod. sa Igor musel hlásiť na cviky poslušnosti. Keďže v týchto zemepisných šírkach je východ slnka, ale aj západ o niečo neskôr ako u nás (približne 30 min.), Igor nastupoval za umelého osvetlenia. Pri príprave mu asistoval náš figurant Déžko. Na vysvietenom štadióne, ale pri prázdnych tribúnach, na ktorých boli len tí najvernejší, sa Honzo Okál predstavil síce vo vysokom nasadení, ale práve táto skutočnosť spolu s jeho neskrotným temperamentom viedla k mnohým nepresnostiam, ktoré mali za následok len uspokojivé hodnotenie a 71 bodov. V čase, keď Igor končil poslušnosť, zaznamenal starý známy Helmut Raiser z Nemecka 99 bodov na stope. Marta sa ešte stále zobúdzala, aj keď vonku na terénoch bola riadna zima a ja spolu s Miškom Procházkom, ktorý bol povzbudiť ako jeden z mála Slovákov našich reprezentantov, sme o chvíľu drkotali zubami. Marta bola tiež riadne premrznutá, lebo stopu začala v takom tempe, akoby sa nutne potrebovala zohriať. Toto neprimerané tempo si ešte pred prvým lomom vyžiadalo svoju daň v podobe troch overení. Prvý lom však už bol čistý, tak ako aj ďalšie tri. No pred posledným sa Emil opäť nevyhol miernemu overeniu, a tak hodnotenie VD a 92 bodov nemohlo uspokojiť Martu a ani mňa, keďže som hneď pochopil, aké bude treba nosiť body zo stôp na týchto MS, aby sme sa pokúsili uspieť ako družstvo. Hneď po Marte však nastupovala na stopu Andrea a my sme s Miškom dúfali, že ukáže svetu trochu slovenskej kvality na stopách. Pripomínal som si, že v tréningu jej a Nilovi to išlo dobre, takže za týchto podmienok by to mohlo byť výborné. Nakoniec aj bolo. A viac ako výborné! Z nášho postavenia sme už videli celkom jasnú deväťdesiatdeviatku, ale rozhodca na stopách, nami v poslednom období veľmi často využívaný Vojko Kosem zo Slovinska, bol o niečo prísnejší a ešte tam niekde bodík odobral. Ale aj tak 98 bodov bol výsledok vynikajúci, najmä pre družstvo a pre Andreu do budúcnosti dostatočne motivujúci. Zo stôp sme teda nakoniec odchádzali veselí a hlavne optimisticky naladení. Ponáhľali sme sa, lebo sme chceli stihnúť Igora na obrane. Nepodarilo sa nám to. A Igorovi tiež nie. Jeho pes po rýchlom prieskume a energickom a vytrvalom vyštekaní mal v poriadku aj ďalšiu časť obrany, ale len po prepad po zadnom doprovode. Tam sa totiž skončila jeho púť, keď nepustil ani po treťom povele a bol diskvalifikovaný. Boli sme z toho smutní, ale bojovať treba až do konca. Počasie bolo stále stopárske, čo vyhovovalo ďalším dvom našim zástupcom, ktorých stopy ešte len čakali. Presne na obed sme odchádzali s Júliusom, ešte stále mrholilo a miestami aj riadne pršalo. Na stopy sme sa povinne presúvali kyvadlovou dopravou s možnosťou prevozu svojho psa buď v autobuse alebo v prívesnom vozíku do vzdialenosti 30 až 40 km do regiónu Namur. Autobusy jazdili presne a bez zbytočných problémov, ktoré nastávajú pri preprave na pachové práce vlastnými autami v dlhých kolónach. Vždy niekto zostane stáť na červenú alebo sa stratí v hustej premávke. Tak isto, keď sa máte podľa nejakej orientačnej mapy v neznámej krajine, po cestách-necestách, dostaviť na stopy včas, robí to vždy značné problémy. Takto pomocou autobusov, dobrej pripravenosti trás a časového harmonogramu všetko prebiehalo v kľude, presne a aj veľmi pohodlne. Ako pre pretekárov, tak aj pre ich doprovod. Žeby dobrý návod pre usporiadateľa MS WUSV 2007? Po príchode k terénu, kde mal Július položenú svoju stopu, sa počasie ustálilo a boli výborné podmienky pre vypracovanie stôp, čo dokázal aj so svojou Teou. Vrátil sa s výbornou a 97 bodmi. Straty za drobné overenia a malé nepresnosti v lome ho zrejme mrzeli, lebo prichádzal zamyslený, ako keby táto dvojica myslela na viac. Spokojnosť však nakoniec na našej strane bola a tak sme už len čakali na príchod Ľuba Hlinku, aby absolvoval v poobedňajších hodinách už našu štvrtú stopu prvého dňa MS. Aby sme sa pri čakaní nenudili, prifrčal na malinkom autíčku značky Opel poľovník v type Fernandela, prejave Funesa, zaparkoval štýlom rally jazdca v priekope a začal robiť organizátorom vietor. Pripomínalo mi to obdobné situácie u nás doma na Slovensku. Veru, milí poľovníci (česť výnimkám, ktoré som už aj ja stretol), vy sa nezapriete asi nikde na svete. Darmo organizátori vysvetľovali, argumentovali povoleniami z ministerstiev a kadejakých úradov, zalamovali rukami a obracali očami do neba, vzývali boha, tento asi obor medzi trpaslíkmi bol neoblomný a vehementne dokazoval svoju pravdu. Jeho pohybový mechanizmus a akčná schopnosť boli na vysokej úrovni, lebo som ho veľmi ťažko stíhal zachytiť aj svojím pomerne dobrým foťákom. Všetci v celom okolí sme po sebe požmurkávali a snažili sa rovno nevybuchnúť smiechom. Veď takých situácií asi každý zažil vo svojej rodnej krajine dosť a dosť. Keď už toho bolo naozaj príliš, privolali vedúceho pachových prác, ktorý sa s malým zeleným mužíkom vôbec nebabral a okamžite chcel naňho zavolať príslušníkov polície, ktorá asistovala pri presunoch. Bol zrejme k jeho dychu bližšie ako mi ostatní, zorientoval sa rýchlo a asi identifikoval aj značku požitého vínneho moku. A tak malý Opel s malým poľovníkom odfrčali nevedno kam. Medzi časom nám už Hlinka mával z autobusu, aby sme sa presunuli na ďalší terén, kde jeho Cartoucha čakala asi najvýznamnejšia stopa doterajšieho života. Počasie bolo stále ideálne. Cartouche sa za oparu zdvíhajúceho sa nad zemou vydal na prvý úsek. Všetci sme mu držali palce. Predmet mal v poriadku a blížil sa k lomu... Napätie rástlo. Lom vypracoval, ale vrátil sa späť pre istotu skontrolovať. Tak isto dopadol aj druhý lom. Dušičky sme mali malé, ale tretí a štvrtý lom boli presné a 90 bodov krásnych. Takže na stopách sme mali šťastie, lebo ďalšie dva dni už bolo slnečno, sucho, fúkal aj vietor... Podmienky sa teda hlavne cez obed a popoludní zhoršovali. Terény a práca kladačov boli na vysokej úrovni, čo sa odrazilo aj na celkovo získaných bodoch. Veď kedy bolo v minulosti 65 výborných? Deň sa končil, čakalo nás vyhodnotenie, poďakovanie za predvedené výkony a príprava na ďalšie naše účinkovanie. Do postelí sme doslova zapadli a tuho odpočívali.
Ráno sme nemuseli výnimočne vstávať skoro, keďže ako prvá nastupovala Andrea až na obed. Ja som odchádzal s Igorom na stopu a o prípravu našich na štadióne sa opäť staral Déžko. Naše dve dievčatá zatiaľ bojovali o body na poslušnosti, kde predviedli síce sústredené a bez väčších chýb vyzerajúce výkony, avšak bez bodového efektu. V rovnakom čase sa Igor pripravoval na stopu, ktorá síce po diskvalifikácii na obrane nemala už z hľadiska umiestnenia žiaden význam, ale prečo si to nevyskúšať naostro? Tak si to Igor povedal a priniesol si zo stopy 98 bodov. V podvečer sme mali na štadióne ešte troch našich reprezentantov. Ako prvý z nich sa predstavil Hlinka na poslušnosti. Cartouche cvičil veľmi dobre, čo malo aj patričnú odozvu v hľadisku, ktoré tentokrát nebolo problém roztlieskať. Až pri voľnom aporte stratil azimut a namieril si to rovno k rozhodcovi. V jeho blízkosti si to však predsa len rozmyslel a predpisovo rýchlo predsadol pred svojho psovoda. Na záver predviedol famóznu vysielačku, aká sa veru často nevidí. Očakávali sme veľmi dobré hodnotenie a konečne aj dostatočné body. Avšak rozhodca S. Hursti z Fínska mal na to iný názor a vyprevadil našu dvojicu s 82 bodmi. Všetci sme na seba nechápavo pozerali. Zdalo sa, že to má v hlave ešte stále zamrznuté. Neprebiehalo ani tradičné vyhodnocovanie, takže nikto nevedel, za čo strhával a čo preferoval. Chvíľu sme sa ešte trochu nervózne prejavovali verbálne, ale viete, ako to chodí... Onedlho sa už pripravovala Andrea na obranu, takže sme sa hneď preorientovali na povzbudzovanie. Začala tradične nie dobrým prieskumom, ale potom už ukázal Nilo aj svoje kvality. Za výraznú a ovládateľnú obranu si vyslúžil u pána J. Niszlera z Rakúska pekných 91 bodov. Horšie to bolo s Martiným Emírom, ktorý za síce výraznú, ale v technických častiach príliš rozhodenú a nesústredenú obranu zarobil len 83 bodov. To bola z hľadiska výkonov na sobotu bodka! Nie však celého dňa, lebo nás čakal ešte gala večer v miestnej všešportovej hale, na ktorý sa tradične všetci tešia. Hlavne keď sú pre nás aj prijateľné cenové relácie. Tu boli! No nie réžia gala večera a obsluha. Po zhruba hodinovom posedení a zjedení malých porcií, ktoré by vám oplieskali o hlavu aj decká v škôlke, lebo by boli ešte hladné, sme sa zdvihli a netradične medzi prvými sa odobrali späť na hotel. Lepšie bolo ísť sa vyspať. Predsa sme mali ráno ešte jedno želiezko v ohni. Julo nastupoval o 6:55 hod. na poslušnosť. Pred ním sa ale na obrane predstavil Ľubo s Cartouchom a za svoj pekný výkon si vyslúžili 95 bodov, čo nám znovu dodalo elánu. Hneď na to Julova Tea vybojovala za presnú a precíznu poslušnosť 93 bodov a my sme už netrpezlivo očakávali ich obranu. Tak ako v predchádzajúcej disciplíne sa ukázala v dobrej forme a záverečných 94 bodov sme prijali s nadšením. Škoda je tak trochu tej veľkej intenzity pri vydávaní povelov, čo Teu dosť dekoncentrovalo pri stráženiach, ale Julo si povedal, lepší vrabec v hrsti ako holub na streche a radšej neriskoval ani trochu. Po zrátaní bodov sme začali tušiť, že z toho by mohlo byť krásne umiestnenie v prvej desiatke. Preto sme neustále sledovali priebežné poradie až do samotného záveru. Nakoniec z toho bolo krásne 8. miesto, ktoré navyše ozdobilo aj najlepšie umiestnenie spomedzi zúčastnených nemeckých ovčiakov. To však nejako prehliadli organizátori, ktorí nevedno prečo z nemeckých ovčiakov vyhlásili za „najlepšieho“ až deviateho Hakka di Oroval. Moje následné protesty veľmi rýchlo zanikli v zmätku, ktorý vypukol po skončení slávnostného nástupu. To som však trochu predbehol. Po skončení súťaží sa na plochu štadióna premiestnili ozbrojené zložky, ktoré mali svojím vystúpením skrátiť čas čakania na záverečné vyhodnotenie. Ja som sa rýchlo presunul pred sekretariát, či sa mi náhodou nepodarí predčasne vyzdvihnúť rodokmene a výsledkové listiny. Po chvíli sme aj s ostatnými vedúcimi družstiev, ktorí tam čakali s tým istým úmyslom, pochopili, že z toho nič nebude, lebo tam vládol dokonalý chaos. Všetci sa pomaly odobrali k svojim družstvám, ktoré čakali zoradené na vedľajšom štadióne. Ja som však vytrvalo vyčkával. Čo ak predsa? Zrazu nastal v útrobách štadióna doslova poplach. Všetci dookola lietali... Asi vedeli prečo. Ja však nie a tak som si tam stál a opieral sa v reprezentačnom oblečení od firmy Royal Canin, sťa by domáci usporiadateľ o zárubne dverí. V tom sa v šere tunela zjavila nejaká delegácia a poď ho rovno na štadión okolo sekretariátu. Na celej chodbe som stál sám jediný, takže všetci sa dovalili rovno ku mne a začali mi podávať ruky. Počul som len samé „ bonjour“. A ja im na to „ halló“... Šli jeden za druhým v oblekoch a uniformách generálov a pomaly sa presúvali stále ma zdraviac na plochu štadióna. Ruku som si riadne vytriasol, ale mal som z toho aj dobrú zábavu, ako tam okolo nich všetci poletovali a oni nič netušiac sa vlastne zvítavali so Slovákom. Bodaj by nie, veď to bol princ Loránd (neviem, či som to dobre napísal, ale tak sa predstavil). Brat samého kráľa, aj so svojím sprievodom. Inak sympatický človek so zmyslom pre naše hobby. No záverečné vyhodnotenie sa oddialilo asi tak o hodinu. Takže som mal dosť času premiestniť sa na vedľajšiu plochu k nášmu už unavenému družstvu, ktoré tam spolu s ostatnými čakalo už hodnú chvíľku. Nakoniec sme využili čas na zvečnenie všetkých zúčastnených pod našou zástavou.
Konečne sme sa presunuli na záverečné vyhodnotenie... Bolo pekne pripravené, no v závere sa to organizátorom vymklo z rúk, ako som to popisoval už vyššie. My sme sa veľmi rýchlo rozlúčili so známymi a presunuli sa na hotel, kde sme mali naplánované posledné posedenie spolu s bratmi Čechmi. Od výpravy sa hneď večer odpojil Ľubo Hlinka a Andrea s Déžkom, ktorí sa ponáhľali domov kvôli pracovným povinnostiam. Posedenie bolo veľmi krátke, nakoľko únava rástla a ráno na nás čakala dlhá cesta späť na Slovensko.
Na záver treba poďakovať všetkým reprezentantom za ich príkladné úsilie, nezlomnú vôľu podať čo najlepší výkon, aj keď nie vždy je výsledný efekt výrazný. Tento raz sme sa však vo svete nestratili, čoho dôkazom je aj Julove krásne umiestnenie v absolútnej svetovej špičke, za čo mu v mene zväzu ďakujem a gratulujem! Nesmiem zabudnúť ani na ZŠK SR, ktorý pod vedením JUDr. Petra Vačoka vytvoril podmienky pre zdarnú reprezentáciu našej krajiny a ani na sponzora firmu Pharmacopola. Predovšetkým na jej vedenie a našich priateľov Zuzku a Maťa Orlovských, ktorí nás veľmi vkusne obliekli, takže sme sa predviedli, ako jedno z najestetickejšie odetých družstiev celých MS! Čakajú nás ešte MS WUSV v talianskej Ravenne. Reprezentácii prajem veľa šťastia a úspechov!

Dušan Majtas

<< späť