Budú nútení slovenskí chovatelia emigrovať?

Predstavte si situáciu, že ste členom klubu a relatívne úspešný chovateľ a vystavovateľ. Zrazu sa časť spolku združujúceho priaznivcov plemena, ktoré tak milujete a obetujete mu väčšinu svojho voľného času, rozhodne na členskej schôdzi, dodajme celkom "demokraticky" rozhodujúc prítomnou väčšinou, že vás potrestá zastavením chovateľskej činnosti. Opodstatnene? Neopodstatnene? O tom možno o pár rokov rozhodne nie práve najrýchlejšie pracujúca justícia. Lenže aby bol trest dokonalý, vedenie klubu pozastaví činnosť nielen vám ako chovateľovi, ale zakáže využiť v chove všetkých jedincoch ktorých vlastníte, ba dokonca ešte aj tých neuchovnených, pochádzajúcich z vašej chovateľskej stanice! Pochopiteľne "prezieraví" funkcionári tak chcú dosiahnuť to, aby sa fiktívnym majiteľom kvalitných chovných jedincov nestala iná osoba, ktorá by pod vedením "trestanca" mohla pokračovať v chovateľskej činnosti. Iste nie je na mieste podceňovať prezieravosť tých, ktorí v spolkoch zastávajú významné pozície, veď nejako sa tam dostali. Vedia veľmi dobre, že názov chovateľskej stanice môžete veľmi ľahko prenechať rodinnému príslušníkovi, alebo hocikomu a s týmto procesom nemôžu nič urobiť. Preto siahnu po opatrení zákazu chovu na vašich chovných jedincoch i šteňatách pochádzajúcich z vášho chovu. To, že vlastne trestajú majiteľov, ktorí si kúpili šteňa s platným preukazom pôvodu, sa im zdá byť celkom normálne, aspoň dovtedy, kým im v rámci ochranného opatrenia by príslušný súd tento krok nezamietne iste ako prvý.

Zdá sa vám to ako sci-fi so zlým koncom? Viete, že tento príbeh sa môže na Slovensku celkom kľudne odohrať a aj sa už neraz v rôznych obmenách odohral? Priznám sa, neviem ako by som sa zachoval v podobnej situácii. Asi by som sa rozhodol o požiadanie "politického azylu" v niektorej inej krajine a zo Slovenska sa odsťahoval tam, kde síce chovateľské kluby majú veľký vplyv, ale z dôvodu inej štruktúry organizovania kynologického života nemajú priamy vplyv na to, či chovateľ vykonáva aktivity alebo nie. Plemenná kniha poskytuje v takomto prípade servis každému členovi kynologickej organizácie bez ohľadu na to, či je alebo nie je členom chovateľského klubu. Lenže naši aktívni funkcionári idú vo svojej zlobe ďalej. Na všetky sekretariáty kynologických organizácií a funkcionárom príslušných chovateľských klubov rozosielajú prípisy o vašom treste a treste pre celú vašu chovateľskú stanicu, aby ste nedajbože nemohli o ten azyl požiadať a aby ste prípadne nemoholi prenechať niekomu názov chovateľskej stanice a vaše chovné jedince. Vo väčšine prípadov to nikoho v zahraničí nezaujíma, a ak aj, tak sa len preverí, či sa nejedná o priestupok voči porušeniu chovateľskej etiky.

Aké sú teda vaše možnosti, ak vás klub neprávom potrestá zákazom chovu? Keď nepatríte medzi tých, ktorým sa tak stalo na základe podvodov, ktoré sa priečia dobrým mravom a preukaz pôvodu je pre nich len bezcenná listina, možno aj falošne vyrobená a máte pocit, že ste v práve a jedná sa o perzekuovanie zo strany vedenia klubu, informujte v prvom rade Prezídium Slovenskej kynologickej jednoty. Ako ďalší krok, ktorý môžete urobiť, je podať na súde žalobu a požiadať o ochranné opatrenie, ktoré vám môže zabezpečiť kontinuitu vašej chovateľskej činnosti. Ďalšou už naznačenou možnosťou je dočasné vzdanie sa názvu vašej chovateľskej stanice v prospech niekoho iného aj s chovnými jedincami, ak vám funkcionári klubov túto alternatívu neznemožnili. Poslednou, ale dodajme, pre väčšinu dosť ťažkou možnosťou, je odsťahovanie chovateľskej stanice, alebo aspoň chovných jedincov do zahraničia.

Aj vám sa zdá, že tu chýba ešte nejaké iné jednoduché riešenie? V krajinách, kde kluby majú veľkú právomoc, ako je, napríklad, Nemecko a chov je prísne riadený práve nimi, sú pre mnohé plemená dva i viac klubov, a tak dávajú možnosť chovateľsky sa vyžiť v klube podľa vlastného výberu. Žiaľ, Slovensko je iné nielen počtom obyvateľov, ale tomu zodpovedajúcich aktívnych kynológov. Pre mnohé plemená by dva kluby mohli znamenať trieštenie aj tak veľmi slabej členskej základne.

Vo väčšine západných krajín nie je vydanie preukazu pôvodu podmienené splnením podmienok predpísaných klubom a ani členstvo v ňom nie je povinné. Platí tam základný chovateľský poriadok FCI. Tento spôsob ale v našich končinách nemá históriu, a tak by bol asi väčšinou odmietnutý, aj keby poskytoval istotu, že na výkon práva chovu by nemohli siahnuť žiadni "dobráci".

V susednom Maďarsku, ak jedinec nespĺňa podmienky chovnosti predpísané klubom, šteňatá síce dostanú platný matričný doklad vydaný plemennou knihou, ale nazvime ho "preukazom pôvodu druhej kategórie". Tento je navyše niekoľkonásobne drahší ako bežný rodokmeň. Tým strešná organizácia priaznivcov plemena nepriamo núti k tomu, aby sa aktívne zapájali do chovateľského života, boli členmi klubov, zúčastňovali sa výstav, skúšok, bonitácií. Iste ani tento model nie je úplne ideálny. Avšak len skutočnosť, že nedáva klubu absolútnu možnosť pri rozhodovaní o vynesení ortieľu smrti nad chovateľskou stanicou, je dôvodom na zamyslenie, či by takáto možnosť nemohla existovať aj u nás. Posledné prípady, ktoré sa stali a v budúcnosti sa iste jednoznačne dokáže, že sú jedinečným príkladom snahy o likvidáciu špičkovej chovateľskej stanice zo strany konkurencie chopiacej sa moci v klube, budú iste pre predstaviteľov našich najvyšších kynologických orgánov dôvodom na riešenie tohto problému. Na dobrom mene kynológie iste nepridá ani skutočnosť, ak sa budú spory riešiť súdnou cestou a stanú sa z nich aféry pre bulvár. Tiež stav, keď aktívni predstavitelia našich chovateľských združení budú informovať kluby a zväzy v okolitých krajinách o pozastavení chovnosti nepridá dobrému menu Slovenska v zahraničí a možno aj takéto maličkosti negatívne ovplyvnia kandidatúry Sovenska na významné podujatia. Natíska sa teda otázka. Ako budú riešiť predstavitelia našej strešnej organizácie podobné situácie? Nájdu formu, ktorá zabráni možnosti perzeukovania? Dúfajme, že sa odpovede skoro dočkáme. Nuž, a my, ktorí v chovateľských kluboch problémy podobného typu nepoznáme, sa tešme z toho, že môžeme odchovávať krásne, zdravé a povahovo vyrovnané šteniatka bez toho, aby nám to niekto zakazoval.

Jozef Šuster

<<< späť