JÚLIUS ŠUPLER |
zostane navždy našou jedničkou!
Niečo „ľadové na začiatku leta“ pre Kynologickú revue: rozhovor s Ing. Júliusom Šuplerom – historicky prvým
trénerom hokejovej reprezentácie Slovenskej republiky, ktorý sa v nemalej miere zaslúžil o to, že sa naši hokejisti prebojovali z D do A skupiny, a tým
umožnili bojovať o titul Majstrov sveta a nakoniec ho aj v roku 2002 získať. Rozhodujúci duel s Lotyšskom vtedy videlo na slovenských
obrazovkách 2,3 milióna ľudí! Ako jeden z mála sa zaslúžil o to, že sa diváci začali vracať na štadióny.
|
 |
Kedy ste začal hrať hokej? Vyrastal som neďaleko starého zimného štadióna v Poprade, videl som pohyb na ľade, počúval buchot pukov o mantinel a svišťanie korčulí ma fascinovalo tak, že mi hokej učaroval, dodnes sa mu venujem, je mojou vášňou a sprevádza ma životom.
Od koľkých rokov ste začali hrať? Asi od 1956 som skúsil prvé kroky na ľade. Vedľa domu bol potok, ktorý v zime zamŕzal a na ňom to svišťalo. Keď to rátam, je to už 50 rokov. Od desiatich rokov som začal hrávať organizovane v LVS, PS Poprad zhruba do 17 rokov, môj talent si všimli tréneri v popradskom A-čku. Všimol si ma aj doc. Starší zo Slovanu Bratislava, a tak som hrával v mužstve, ktoré bolo vicemajstrom republiky. Po dvoch rokoch, kedy som popri hokeji študoval Vysokú školu ekonomickú, nasledovali Košice. S aktívnou činnosťou hráča som skončil ako 29-ročný. Odvtedy sa venujem trénerskej činnosti.
Čo považujete za váš najväčší trénerský úspech? Tituly, medaily, víťazstvá na medzinárodných fórach.... Je to nehmatateľný úspech toho, keď človek niečo robí, robí to rád a dosiahne úspech – uznávajú ho nielen ľudia, ktorí mu fandia, ale aj hráči, s ktorými robí. Majstrovské tituly, federálne, slovenský, lotyšský, Memorial Cup s Porthandom Winter Hawks – je to jedna z najcennejších trofejí v USA a Kanade. To sú veci, ktoré zostanú, mám ich všetky rád, nedá sa povedať, ktorý najviac. |
|
Trénovali ste vo viacerých krajinách. Kde by ste si vedel predstaviť žitie? V USA. Zostať žiť nie, lebo Slovensko je Slovensko, ale dá sa tam fungovať normálne, pokiaľ je človek finančne zabezpečený, má pocit voľnosti a slobody, hoci dnes vo svete plnom násilia nie je ten pocit taký, ako bol niekedy .
Viem, že keď trénujete, hrávate so svojimi zverencami. Ako sa udržiavate v kondícii? Bez toho sa nedá trénovať, ani v mojom veku nie je problém si dva-trikrát do týždňa trochu zahrať minihokej. Je to nejaká tá ukážka toho, ako to má vyzerať, určité prevedenie, dynamika, najmä pre mladých hráčov je dôležité ukázať chybu, ktorú urobil, sú to už len detaily, fragmenty, ja už sa s nimi nemôžem rovnať.
Koľko trvá tréning? Záleží to od etapy tréningu, tak 45 min. najmenej, v lete 2 x 2 hod, na sústredeniach aj trikrát denne, je to rôzne v rôznom tréningovom cykle. Stále sa to mení.
Aký zmysel vidíte vo svojej práci? Keď vidíte, ako mužstvo zo dňa na deň rastie, ako sa zdokonaľuje, zistíte, že tu nie ste nadarmo. O hokejistoch, ktorých trénujem, rád hovorím ako o „svojich deťoch“. Som naozaj rád, že som mohol viesť takých hokejistov ako sú Bondra, Pálfy, Švehla, Šatan, Marián Hossa, Gáborík, Demitra a ďalší... a som hrdý na nich!
Venuje sa niektoré z vašich detí hokeju? Každý mladý chlapec sa chce podobať na otca, tak aj môj syn chcel ísť v mojich šľapajach. Bohužiaľ, chybou trénera sa uňho dostal hokej na vedľajšiu koľaj, zanevrel naň. Potom v 15 rokoch sa chcel veľmi vrátiť, ale bolo už neskoro. Dcéra zakladala ženský hokej v Poprade, ale začala študovať na vysokej škole a všetko to skončilo. Moje deti sú fanúšikovia, prežívajú dianie v slovenskom hokeji a fandia vždy tomu klubu, ktorý trénujem
A čo vaša najväčšia nádej?
Talentov je viacero, no pozorne vnímam jedného. Je to môj vnúčik Filipko. Má dva a pol roka a má pohybový talent, zápal pre hru, zatiaľ ho trénuje babka. Minule zobral hokejku a backendom strelil loptičku ponad stôl. Bola to veľmi slušná rana. Bol som hrdý!
Náš časopis vyjde v čase, kedy už bude po majstrovstvách sveta 2005 vo Viedni. Viete mi povedať váš tip?
Špička je veľmi vyrovnaná, pretože NHL sa nehralo, hráči pôsobili v Európe, alebo mali voľno. Myslím si, že kandidátov je viac – Rusko, Švédsko, Kanada, Slovensko... Nedá sa povedať, záleží to od šťastia. Kvalita ľadu je hrozná a menej technické mužstvá môžu na to doplatiť. Takže tá miera objektivity, že kto bude majstrom, nebude platiť. V dobe, keď budú čitatelia čítať tento článok, bude už rozuzlenie tohtoročných majstrovstiev minulosťou.
A ešte, samozrejme, niečo o psoch. Akého ste mali?
Keď som vyrastal, mali sme vždy psíkov, neboli síce čistokrvní, ale vždy boli. V roku 1993 sme sa nasťahovali s rodinou do domu, prepadli sme túžbe mať psa. Kúpili sme si dalmatínca - volal sa Dino, vzťah bol obrovský. Žiaľ, nedomysleli sme to a pri mojom povolaní ma pracovné povinnosti zaviedli do USA. Dino ostal doma. Prvý rok sa starala o neho moja sestra Monika, ale boli to obrovské starosti pre ňu, ale aj pre neho. Chýbal on nám, aj my jemu. Keď sme sa vrátili, bol zmenený, zosmutnel. Tak sme ho darovali jednému veľmi dobrému človeku. Dnes je situácia iná, veci sa dajú veľmi dobre zariadiť, existujú cestovné pasy pre psov, karantény, ale aj tak, keď som v zahraničí, zatiaľ si psíka dovoliť nemôžem. Mám takú prácu, pri ktorej musím odísť na 5-6 dní s mužstvom. Keď som sám bez manželky, nemám ho kde dať. Zatiaľ sme teda k takému kroku nepristúpili, ale pokiaľ sa stabilizujeme, tak si určite niečo zoženieme. Viem, že mať psa je niečo fantastické. Pohladkanie je krásne, tak ako aj hodiny strávené s ním, stáva sa členom rodiny, ale to čitateľom tohto časopisu asi nemusím vysvetľovať.
Všetkých čitateľov pozdravujem a želám veľa, veľa lásky k zvieratám a aby ich nikdy neopúšťali.
Ďakujem. |
|
Mgr. Jana Janeková |