BEZ PSOV BY TO NEŠLO...

Začiatok roka patrí tak ako po ostatné roky Medzinárodnej výstave v Trenčíne. Napriek nie veľmi príjemnému počasiu, ktoré nás tam vždy očakáva, sa všetci na túto výstavu tešíme. Zas konečne po dlhom čase /!/ sa stretneme so známymi a priateľmi , aby sme prebrali všetko, čo sa za tie dlhé dva mesiace, čo sme sa naposledy stretli na výstave, udialo, kto má aký nový prírastok, kto má akú formu, komu sa darí a komu veľmi nie a podobne. Nič nové pod Slnkom. Deje sa to tak dlhé roky, odkedy som prepadla fenoménu zvanému - výstavy. Stretávame sa skoro vždy v rovnakom zložení, hoci rokmi ľudia pribúdajú i odchádzajú. Za posledné roky, čo si pamätám, sú však osoby, ktoré nechýbajú na výstave, a vôbec na kynologických akciách. Jednou z nich je Mgr. Viera Staviarska. Ja jej doma hovorím "naše Slniečko".

Ani neviem, s ktorou z činností v kynológii mám začať. Najviac ju asi poznáme z kruhu Junior handling, kde vypracovala systém posudzovania tejto súťaže. Myslím, že každý si rád pozrie túto súťaž, pretože patrí divácky medzi najsledovanejšie a najzaují-mavejšie. Veď tu svoje umenie predvádzajú noví vystavovatelia, budúci chovatelia.

Ako rozhodkyňa patrí medzi najobsadzovanejšie vzhľadom na široký rozsah plemien, ktoré posudzuje. Ako predsedkyňa Klubu molossov Slovenska a poradkyňa chovu šarpejov je známa svojimi akciami , ktoré prilákali nejedného chovateľa tohto plemena. Nemôžem zabudnúť na výstavy v Prešove, ktorých bola riaditeľkou, a na ktoré dodnes spomíname ako jedny z najkrajších na Slovensku.

Tak teda Vierka, ako to vlastne všetko začalo. Ako si sa dostala ku psíkom?

"Od malička som milovala zvieratá a nie len psov. Moja mamina by vedela rozprávať rodičovské hrôzy, ktoré zažívala, keď som zvláčala do bytu najdúchov, či už mačky, psov, škrečkov... určite nezabudla na to, ako sa čistia parapety od vyliatého množstva medu a cukru, ktoré som tam ako malé dieťa liala v domnení, že je to pre vtáčikov to najchutnejšie (hlavne som tak chcela svojho času prilákať bociana... no ale to ostalo nepochopené) Z cukroviniek som vyrástla a vrátila som sa do reálu paneláko-veho dieťaťa, ktoré pri láske k zvieratám dlhé roky hovorí, veď raz budem mať. Roky utekali a doba čakania neskončila happy endom ale niečím, čo vo mne na dlhé obdobie zanechalo až patologickú hrôzu zo psov. Patrím medzi tých, ktorý prežili nepríjemný útok psa. Psa, ktorý bol týraný vyviazaním na krátku

reťaz pri búde a svojsky zvládol dlhodobé zanedbávanie majiteľom. Stačila chvíľa jeho voľnosti, a moja náhodná prítomnosť na danom mieste, kde som nikdy predtým ani potom nebola. Pre mňa o to smutnejšie, že som bola tehotná. Nešlo o žiadne nebezpečné alebo agresívnejšie plemeno. O to viac teraz, v tejto dobe zdôrazňujem, že nebezpečný pes je dielom človeka. V dobe, keď sa vynoril pojem "nebezpečné" plemeno zdôrazňujem, že nie plemená ako také majú byť obeťou reštrikcií a nezmyselných obmedzovaní, ale dôraz na zaobchádzanie so psami je cesta, ktorou je potrebné sa uberať, aby takých obetí, medzi ktorých som patrila aj ja, bolo čo najmenej. Hovorí sa, že za všetkým treba hľadať človeka. Pri psoch to platí bezvýhradne. Je faktom, že táto skúsenosť spôsobila, že už len vedomie blízkosti psa, čo len za akýmsi plotom, mi spôsobovalo vnútorný problém. S vedomím, že to chceme riešiť, sme kúpili malú dalmatínku Ritu, ktorá mala tak úžasnú povahu a toľko dobroty v sebe, že dokázala prelomiť moju získanú bariéru. Rita nám veľmi skoro uhynula a ja, spolu s celou mojou rodinou, som si uvedomila, že pes musí byť súčasťou nášho života."

Odkedy psíkov chováš?

"Majiteľkou psa som sa stala podstatne skôr, ako ma vôbec napadlo odchovať v chovateľskej stanici šteniatka. Rita bola bez rodokmeňa a nemala šteniatka. Až po jej smrti sme si zaobstarali ďalšiu dalmatínku, tentokrát s rodokmeňom. Manžel ju kúpil v Čechách a cestou vlakom domov zabudol jej meno. Na železničnej stanici ho oslovila postaršia dáma, silne pod vplyvom alkoholu. Srcervúco ho prosila, aby sa bezmenné šteniatko volalo po nej. Tak sme mali doma Dášenku (Aska Sněhová záhrada). Dáša bola hyperaktívna. Neviem, či preto, aby jej nebolo smutno, alebo skôr preto, aby sme odbremenili seba od jej neustálych výpadov, sme prijali rozhodnutie mať ešte jedného psíka. Tá voľba bola absolútne odborná a profesionálna (smiech). Zobrala som do rúk knihu Veľký atlas psov a tam, kde sa náhodne otvorila, mal byť partner pre Dášenku. Kniha mala chybu vo väzbe u plemena shar-pei. Doteraz sa listy roztváraju stále na tom istom mieste... a tak som sa stala majiteľkou môjho teraz najobľubenejšieho a zdá sa, osudového plemena. Doly (El Tara z Detailu) pochádzala z chovatelskej stanice pána Tibora Matisa- z jedného z prvých vrhov registrovaných v Slovenskej plemennej knihe. Dáša a Doly si niesli typické povahy svojho plemena a nemyslím si, že je to ideálna kombinácia pre harmonické spolužitie dvoch sučiek. Naučili ma, čo znamená rešpektovať povahové danosti plemien a vďaka tomu sa nám podarilo spolužitie týchto dvoch zakladateliek mojej chovateľskej stanice udržať v prijateľných medziach. Doly uhynula ako 6 ročná na zákernú chorobu. Jej potomkovia patria k tomu najlepšiemu, čo sa u nás u šarpejov narodilo. Som na nich nesmierne hrdá. Dáška uhynula ako 14 ročná koncom minulého roka. Oni dve ma vtiahli do kynologického kolotoča."

Akého psa máš doma?

"V tomto čase máme doma štyroch šarpejov. Dvaja sú z mojej chovateľskej stanice MAGIC SONET. Ida a Egon. Egon bude mať 10 rokov. Už aj zabudol čo sú výstavy, ale jeho vitalita a výborna kondícia predčí jeho samého v mladom veku. Jeden z mála šarpejov čo zbožňujú vodu. Pláve, potá-pa sa, loví... proste živelná radosť z pohybu a života. Ida má 7 rokov a je z posledného vrhu našej Doly. Bol to pamätný vrh, predčasne narodených šteniatok. Nikdy sa nenapila materinského mlieka. Spolu so svojimi 4. súrodencami bola umelo odchovaná. Vyrobili sme doma niečo ako inkubátor a striedali sme sa pri ich krmení a nutnej údržbe. Z neperspek-tívnych šteniatok narástli silné jedince s výbornými výsled-kami na výstavách a s nádhernými pokojnými šarpejov-skými povahami. Ida je matkou historicky najúspešnejšej šarpejky v Strednej Európe Máši Magic Sonet (otec Bobeš). A práve Mašina dcéra a teda Idina vnučka, Maruška Magic Jade je ďalšou na" našom dvore". Má jeden rok, miluje celý svet a všetko okolo seba. Nabitá pozitívnou energiou sa snaží ovládnuť všetko a každého vo svojom okolí. Má za se-

Ktoré plemeno rada posudzuješ?

"Jednoznačne šarpeja. Aj keď je to plemeno veľmi náročné na posudzovanie. Na výstave vidieť veľmi odlišných jedincov. Bez prehľadu o plemene a bez skúseností je jeho posudzovanie nezávidenia hodné. Zakladám si ale na tomto plemene, a preto zbieram neustále prehľady z celého sveta, z výstav, ale aj z chovateľských staníc. Exteriér šarpeja zaznamenal v posledných rokoch evidentné a zásadné zmeny. Bez dobrej informovanosti by som nemohla robiť poradcu chovu. Kontakty s chovateľmi a poznatky o plemene mi na druhej strane umožňujú byť nielen prínosom pre našich chovateľov, ale vidieť pre samu seba výzvy pre budúcnosť mojej chovateľskej stanice a ako rozhodcovi si posudzovanie tohto plemena, napriek jeho náročnosti, vychutnávať. Obľúbených plemien na posudzovanie mám viac. Obzvlášť však molossovité. Čo ale musím priznať, nemám plemeno, ktoré by som vyslovene nemala rada. Má to jedno veľmi jednoduché vysvetlenie. Pokiaľ ma plemeno nejakým spôsobom neoslovuje, ani si nepožiadam o súhlas na jeho posudzovanie. Preto možno zo mňa nikdy nebude rozhodca so siahodlhým zoznamom plemien, ale vôbec mi to nevadí. Tie, ktoré na zozname mám, obľubujem a verím, že to je a aj bude vidieť na mojej práci rozhodcu."

Ktoré by si rada mala doma?

"Keby som si musela vybrať iba jedno plemeno, tak to je bez zaváhania šarpej. Keby som mala možnosti priestorové, dvor, sily a financie by mi stačili, tak to by bolo poriadne množstvo. Veľké čaro pre mňa má jazvečík hrubosrstý, bígl, baset a samozrejme dalmatín. Pred rokmi som na chvíľu prichýlila škótsku teriérku a povaha tohto psa ma veľmi oslovila. Z tých väčších mi je srdcu blízky bullmastiff, labradorsky retriever, mastiff a stredoázijsky ovčiak."

Ako vznikla myšlienka vytvoriť Junior handling
v dnešnej podobe?

"Veľmi jednoducho. Bola som často obsadzovaná na posudzovanie tejto špecifickej súťaže. A tam, kde nie sú pravidlá a hodnotiace kritériá, tam je ťažko byť spravodlivým. Potreba štruktúry a pravidiel sa tlakom záujmu o túto súťaž zväčšovala. Odkomunikovala som to vtedy prezidentovi SKJ, ktorý mal pre situáciu pochopenie, tak ako si ho našiel pre udeľovanie titulu Grand šampión. Na základe skúsenosti zo zahraničia som teda vypracovala štruktúru, pravidlá aj metodiku posudzovania pre rozhodcov. Vytvoril sa systém, ktorý bol zavedený na všetkých našich výstavách. Dá sa povedať, že sa uchytil okamžite. Všetky súťaže sú sponzorované firmou Pedigree. Pravidlá su kompatibilné so zahraničím, čo prilákalo aj viac zahraničných súťažiacich. Je to obohacujúce pre naše deti, ktoré v silnejšej konkurencii na vlastnej pôde rýchlo napredovali, a dá sa povedať, že to, čo som videla na svetovej súťaži junior handlingu na Cruftovej výstave, v súčasnosti dokážu aj naši handleri. Táto súťaž by nemala šancu napredovať bez vynikajúcej podpory SKJ a jej samotného prezidenta. Tento rok bude mať Slovensko po prvykrát zastúpenie na svetovej súťaži v Anglicku. Reprezentovať nás bude Top handlerka 2005 Barbora Szotáková. Náklady spojené so samotnou súťažou hradí firma Pedigree a letenku dostane súťažiaca ako dar od Slovenskej kynologickej jednoty. Je to pochopiteľné, že pociťujem tichú radosť z toho, že sme junior handling na Slovensku dostali na takúto úroveň."

Ako sa darí Klubu molossov Slovenska, ktorého si predsedkyňou?

"Ja dúfam, že dobre...(smiech) Čo do počtu členov patrí medzi tie väčšie. Preto sme vytvorili myslím dobre fungujúcu štruktúru poradcov chovu a výboru, aby sme čo možno najlepšie vyhoveli požiadavkám našich členov. Aktivity, ktoré každoročne pripravujeme sú hodnotné a zaujímavé. Je len na členoch, či sa do nich zapoja alebo nie. Keby ste sa pozreli do náplne práce a toho, čo sa snažíme pre členov každoročne pripraviť, uznali by ste, že je to jeden z najkvalitnejšie pracujúcich klubov. Preto, že máme v klube viac plemien, snažíme sa pristupovať k plemenám nie paušálne, ale vyhovieť ich špecifikám. Asi k najzaujímavejším patria naše klubové dni, ktoré okrem samotnej klubovej výstavy majú aj svoj sprievodný program. Či je to jednoducho zábava s BBQ alebo odborný seminár so zaujímavou témou. Pred dvoma rokmi to bola prednáška a beseda s top rozhodkyňou a chovateľkou bullmastiffov z Anglicka, minulého roku odborníčka na psychológiu zvierat z Vysokej školy veterinárnej v Brne. V dnešnej dobe sa chovateľ vďaka médiam môže dozvedieť veľa o výcviku, chorobách, dysplázii a podobne. Snažíme sa sprostredkovať našim členom niečo viac, aktuálne a zaujímavé. Keď sa nám to darí spojiť s relaxom a zábavou, o to je to lepšie. Verím, že naši členovia túto snahu vidia a oceňujú to."

Chystáte niečo zaujímavé?

"Áno, áno, áno (smiech) Tých plánov mám v súčasnosti v hlave viac. Patria do sféry klubovej ale aj súkromnej - teda mojej chovateľskej stanice. Momentálne mám na stole príspevky pre Spravodaj Klubu molossov, ktorý každoročne kompletizujem a graficky spracovávam. Už teraz pripravujeme program na klubové dni, ktorý by mal byť zasa zaujímavým. Chceme pripraviť test temperamentu pre brazilsku filu a tohto roku umožniť zúčastniť sa ho aj iným plemenám. Ja sama si naň prihlásim svoju Marušku a som zvedavá aká vyrovnaná povaha vlastne je. Vrele doporučujem každému. Verím, že to neohrozí moju nervovú štruktúru (smiech). Doma dokončujeme nový plot a to znamená, že vo vzduchu je nejaký nový psík a ja ho už vo svojich predstavách normálne vidím...V poslednom období mám pocit, že Shar-pei klub sa dostal do činnostného útlmu. Veľmi si želám, aby sa dostal tam, kde bol pred rokmi, kedy to bol malý, ale akčný klub, zaujímavý aj pre ľudí, čo nechovali aktívne len sa chceli spolu s nami stretávať a príjemne sa cítiť. Začiatkom roka som podnikla prvé kroky na jeho revitalizáciu a verím, že sa mi to podarí. Urobí mi to naozaj veľkú radosť."

Dá sa spočítať, koľko výstav si posudzovala?

"Aj keď patrím k služobne mladším rozhodcom, nedá sa už spočítať koľko výstav som posudzovala . Som rada, že som dostala a dostávam príležitosti, lebo sama cítim, že praxou sa rozhodca zdokonaľuje. Pokiaľ má niekto naštudovaný štandard len teoreticky, neznamená, že je v kruhu dobrý. Posudzovanie dá rozhodcovi viac istoty, prehľad o plemene, dovolí mu lepšie vidieť a cítiť plemeno. Samozrejme predpokladá sa, že máte takzvané oko na psov. Bez dobrého videnia rozhodcovi niet pomoci... Teraz to poviem žartom, ale bude to niečo, čo si veľmi cením. Ja si to oko rada dám niekedy vyšetriť, či skôr vytrieť niekym skúseným. A to tak, že si nechám povedať "na rozum" skúsenejšiemu rozhodcovi. Rada si vypočujem názor na psa, ale aj na moje počínanie v kruhu od niekoho, kto tomu rozumie. Veľa ma naučil Jaro Matyáš, Gabika Ridarčíková, stojí za to počúvať názory Tibora Havelku alebo Jožka Mravíka. Je to silná genérácia kvalitných Slovenských rozhodcov."

Čo si myslíš, v čom by sa mohli vystavovatelia zlepšiť? Vidíš rozdiely medzi výstavami u nás a v zahraničí? Pýtam sa preto, lebo viem, že sa zúčastňuješ Crufftsovej výstavy...

"Medzinárodné výstavy na Slovensku sú organizované skúsenými tímami. A Slovensko ukazuje, že je schopné zorganizovať výstavy najvyšsích kvalít. Tí, ktorí ich organizujú majú prehľad o tom, čo sa deje vo svete a dobré veci postupne aplikujú aj u nás. Nedá sa ale všetko hneď. Dôležité je, že sa dobré dostáva do reálu a kvalitatívny posun k stále lepšiemu je rokmi evidentný. Našinca by teda nemalo len tak skoro niečo prekvapiť, keď zabrázdi do cudziny. Napriek tomu máme ešte čo zlepšovať. Mne sa napríklad veľmi páčí komunikácia klubov s verejnosťou počas výstav. Ich skoro profesionálna prezentácia klubovej činnosti a propagácia plemien. Umenie handlovať vlastného psa, kultúra správania sa vystavovateľov mimo kruhu, ale aj v kruhu. Čo sa mi páčilo napríklad na Crufftsovej výstave, to je obrovský priestor, kde ste sa so psom mohli v pokoji pohybovať, výborná a pokojná réžia súťaží a to, že ako personál pracovali dôchodcovia, skúsení rozhodcovia, funkcionári klubov zdarma, zo záujmu a pre poctu byť v kruhu a robiť asistenta rozhodcovi... Ako vystavovateľka som si všimla aj absenciu profesionálnych handlerov. Nebol tu súboj o tituly medzi zaplatenými handlermi. Súťažili majitelia so svojimi psami a bola to ich najlepšia reklama."

V roku 2009 dostalo Slovensko česť usporiadať Svetovú výstavu psov. Ako by sme sa mali na ňu pripraviť, aby sme uspeli nie po organizačnej , ale po vystavovateľskej stránke?

Viera Janeková

<<< späť