PSY V ČASE VOJNY

Po prvej svetovej vojne šíriaca sa španielska chrípka a následné nespravodlivé mierové dekréty zahmlievajú hrdinské činy najvernejších štvornohých priateľov človeka - psov, ktorí slúžili v hlavných frontových líniách pri vyhľadávaní ranených, či pri záchrane životov. Psov vzal do služieb nezmyselného zabíjania nielen človek XX. storočia.

Už pred tisícročiami cieľavedome využívali niektorí ľudia divosť a besnosť niektorých druhov, ich silu, rýchlosť a neoblomnú vernosť voči svojmu pánovi. Už prví bojovníci ďalekého staroveku objavovali u týchto mimoriadne inteligentných zvierat nové a nové schopnosti, ktoré dokázali oni následne využiť v bojoch. Tak sa využitie bojových psov stalo rôznorodé, a tak vznikali cvičení psy na rozličné úlohy a bojoví psy slúžiaci špeciálnym úkolom.

XERXESOVÉ KOPOVI

Prvé písomné zmienky o prinesení bojového psa do Európy sa viažu s menom Xerxesa, perzského krutovládcu a bojovníka. Práve on v záujme posilnenia svojho vojska importoval z dovtedy na mesiace vzdialenej Indie dvesto kopovov. Tieto zvieratá podľa zápiskov boli už v čase ich príchodu v prirodzenom polo divokom stave. Nuž a po drezúrach a vycvičení sa z nich úplne stali hrôzo-strašní bojovníci. Xerxes aj vďaka nim pokoril Tráciu, územie dnešného Bulharska. V storočí pred naším letopočtom Plinius (Riman, podľa mnohých, spisovateľ vojnových vied, ktorý sa stal

počas vedeckého bádania obeťou sopky Vezuv) sa viackrát zmieňuje o bojových psoch, ktorí absolútne nepoznajú strach, ktorých povaha rasy najviac pripomína dnešné dogy.

V starobylých keltských hroboch sa počas archeologických vykopávok často objavujú reťazou spojené obojky, ku ktorým pripevnili široký pancier a relatívne dlhé oceľové ostne zabezpečovali ochranu krku pred útokmi nepriateľských psov. Pomocou takejto psej svorky spojenej reťazou dokázali rýchlo a zároveň kruto až beštiálne zlikvidovať protivníkov - najmä na koňoch. Takáto nie každodenná výstava obojkov sa nachádza v krásnom kaštieli pri Leedsi, ktorý je situovaný do jazera a postaviť ho dal Henrich VIII. Mimochodom návštevníci tu môžu zhliadnuť aj bohatý vtáčí park. Ak sa budete nachádzať v Anglicku, nenechajte si to ujsť!

Aj dobrodružní Maďari využili bojové možnosti, ktoré sa ukrývali vo veľkých a silných psoch. Svedčia o tom uchované poznámky v kláštoroch, podľa ktorých sa Európa triasla od strachu pred cválajúcimi predkami našich južných susedov, ktorí dokázali vystreliť šíp z luku aj smerom vzad. Avšak najväčší rešpekt mala pred ich psami. Spomínaný spôsob boja sa používal v XV. storočí na území dnešného Francúzska a Nemecka. Tak napríklad v roku 1476 zdolali alpské psy burgundských psov.

ŠTVORNOHÍ ZÁCHRANÁRI

Už v čase prvej svetovej vojny takzvané "civilizované" štáty pochopili, že psy sa môžu využiť v prvom rade ako poslovia, ale sú pre vojská veľkým prínosom aj ako pozorovatelia, pochôdzkari, sprevádzači, strážcovia a sú nápomocní aj v službách zdravotníctva. Po krvavých bitkách sa mnohokrát stalo, že spojenie medzi jednotlivými jednotkami zabezpečovali výlučne na tento účel vycvičení štvornohí bojovníci. Vypuknutie vojny nezastihlo francúzske a nemecké chovy nepripravených. Francúzi, ako tomu vyústenie vojny nasvedčuje, vykonali dôkladnejšiu prácu, pretože popri príprave na sprevádzanie , stráženie, spozorovanie a zdravotnícke úlohy zasvätili svoju pozornosť aj na ťažnú silu psov. V severnom Francúzsku sa ešte aj v mierovom období cvičili bojové psy. O každom takomto psovi sa viedli podrobné poznámky o jeho duševných schopnostiach, "vzdelávacom postupe a prospechu", ako aj o fyzickej zdatnosti toho ktorého psa... Dôležitosť bojových psov demonštruje aj fakt, že vtedajší minister vojny zastával aj post prezidenta Francúzskej Únie bojových psov. Psov, ktorí odtiaľto vychádzali, spájali do 11 - členných svoriek, čím sa zabezpečila možnosť, že tieto zvieratá dokázali dostať do pohybu po koľajniciach aj jednotonový náklad. Podľa vtedajších prepočtov silu piatich koní zastúpili siedmi psy. Títo pomocníci dostávali počas svojich služieb sucháre, konské mäso a ryžu.

Počas vojny disponoval Červený kríž iba ôsmymi psami. To nasvedčuje tomu, že psy chýbali najmä v zdravotníctve. Pre situácie na frontoch bolo príznačné napríklad aj to, keď po mazurskej bitke nemecký zdravotnícky pes behom pol dňa vyslobodil a zachránil tridsať

snehom zavalených vojakov pred istou smrťou. Títo psy pomáhali aj pri vyhľadávaní ranených, k čomu sa viaže aj prípad z roku 1915. Vojská K.u.K. bojovali na území s rozlohou 40 kilometrov štvorcových, po bojoch ľudia v zdravotníckych jednotkách dvakrát prečesali celý úsek, napriek tomu neskôr psy ešte objavili 67 ranených. Vyhľadávanie zranených v teréne je o to ťažšie, že sa zranený človek spontánne pokúša nájsť si skrýšu zo strachu pred guľkami a nepriateľskými vojakmi. Časom tak zoslabne, že nie je schopný prehovoriť, a tak nevie dať najavo o sebe žiadnu známku života pre záchranárske skupiny. Tak sa stali títo psy nenahraditeľnými. Typickou črtou ich inteligencie je, že svojich psovodov privedú k mŕtvolám až po tom, keď už necítia pach živého človeka.

KTO SPRÁVU PRINÁŠA, ŽIVOT PRINÁŠA

Na frontoch unaveným a zmoreným vojakom poskytovala prítomnosť psov potrebný duševný pokoj, čo vo veľkej miere stupňovalo aj ich bojovú chuť a pomohlo ľahšie spracovať prežité hrôzy. O činoch niektorých psov dodnes kolujú legendy. Jedným z najslávnejších vojnových psov bol pes Marquis, ktorý fungoval na francúzskej strane ako posol. Svoju službu vykonával pravidelne vtedy, ak bolo vyslanie ľudského posla pre nepriateľskú paľbu nemožné.

Nemci na začiatku vypuknutia 1. svetovej vojny zapojili 15 000 policajných psov a spolu s nimi povolali aj psovodov. Na výlučne zdravotnícke úkony psov takmer nemali. Vidiac úspešných psov na nepriateľskej strane, zapojilo vojenské vedenie v roku 1916 dvetisícpäťsto psov vycvičených na zdravotnícke účely, ktorých potom neskôr na bojových poliach rekvalifikovali na poslov.

Po skončení vojny požadovali Francúzi od Nemcov ako vojnovú korisť 25 000 služobných psov. Ak vezmeme do úvahy, že pes s dobrou kondíciou zdolá za hodinu 10-15 km v teréne pre človeka ťažko dostupnom, dostaneme odpoveď na otázku opodstatnenosti psích poslov. Pes, ktorý dostal do vienka vynikajúci čuch sa ľahšie vyhol nepriateľským pochôdzkarom. Rýchlejšie a menšie zviera, ako človek bolo pre súpera ťažším terčom. Ak počas bojov musela "prichádzajúca strana" premiestniť svoje základne, títo múdri psy vyňuchali nové miesto velenia, kde mali doručiť posolstvo. Stalo sa, že sledujúc stopu zdolal takýto pes - poštár za 3-4 hodiny 30-40 km. Iróniu osudu je, že zdravotnícki psy sa spomínali a vážili oveľa viac, ako psy - poslovia. U tých prvých bol zrejmý rukolapný výsledok, keďže sa dalo konkrétne povedať, ktorý pes koľkých ľudí zachránil. Psy - spravodajcovia boli nespravodlivo odsúvaní nabok, i keď mnohokrát v pravej chvíli doručené posolstvo malo rozhodný vplyv na vývoj bitky, čím často zachránili životy tisíckam ľudí.

Peter Kováč

<<< späť