PRÍBUZENSKÁ PLEMENITBA = GENETICKÉ ZMRZAČENIE |
bohužiaľ väčšinou na psovi nie je vidieť
|
|
Takmer všetky vysoko prešľachtené plemená vznikajú za pomoci úzkej príbuzenskej plemenitby, neskôr stačí praktizovať vzdialenejšiu príbuzenskú plemenitbu. Je pritom vhodné hľadať napojenie na význačných predkov, ktorí boli dedične kvalitní. Chovy, ktoré vznikli príbuzenskou plemenitbou, je vhodné časom oživiť prílivom nie tak blízkej krvi, aby sa predišlo možnému nepríjemnému prejavu dedičných vlôh, ktoré sa môžu prejaviť práve vďaka príbuzenskej plemenitbe. Ciele príbuzenskej plemenitby Cieľom spájania príbuzných jedincov bola vždy snaha upevniť v potomstve žiadané vlastnosti spoločného predka. Či už šlo o kvalitu a farbu srsti, postavenie uší, nasadenie chvosta, úplnosť chrupu, mimoriadnu povahu. Až donedávna, a u mnoho plemien je tomu tak aj dnes, prebiehal chov v takzvaných líniách - líniová plemenitba. Tento postup doporučovalo mnoho svetových odborníkov ako spoľahlivú a rýchlu metódu pre získanie potomkov s požadovanými vlastnosťami. Výsledkom bol istý charakteristický typ, typ chovateľskej stanice (podľa Angličanov "affix type"). Každé plus však vždy so sebou, či už chceme alebo nechceme, prináša aj nejaké mínus. Niekedy sa neprejaví a navonok je všetko v poriadku. Inokedy zostáva skryté po mnoho generácií a objaví sa až po dlhej dobe, naraz a nečakane, keď si už chovatelia neuvedomia patričné súvislosti. Nedôjde im, že to malé mínus predstavuje genetický problém spôsobený nevhodným chovateľským programom, čiže spájaním nevhodných rodičov. Príbuzenská plemenitba šancu, a teda aj riziko, že sa existujúce "škodlivé gény" spoja v potomkovi a ochorenie sa prejaví, dosť zvyšuje. Čím sú si jedinci príbuzensky bližší, tým je riziko spojenia dvoch recesívnych alel vyššie. Podobne sa však dedia aj požadované vlastnosti, takže v prípade príbuzenskej plemenitby bude vyššia aj pravdepodobnosť prejavu žiadaných vlastností. Je na chovateľovi, aby zvážil, či získanie a upevnenie chcených vlastností u potomkov nie je na úkor ich zdravia a prejavov negatívnych stránok tohoto chovateľského postupu.
|
|
|
|
Aké teda môžu byť následky príbuzenskej plemenitby? Záleží na stupni príbuznosti daných jedincov a na tom, ako dlho je táto príbuzenská plemenitba prevádzaná. Ak spojíme príbuzných jedincov iba raz a ich potomkov budeme páriť so zvieratami absolútne nepríbuznými, bude riziko škodlivých vplyvov oveľa menšie, než keď budeme týchto ich potomkov nakrývať opäť s príbuznými psami. Svoju dôležitú úlohu tu však zohrávajú aj ďalšie faktory, ako napríklad zdravie matky, šteniat, prostredie, v ktorom boli šteňatá odchované a v akom vyrastali, kde žili, ako sú chované a cvičené, kŕmene atď. Čiže faktory vonkajšieho prostredia. Genetika je totiž zložitá a u jedincov, ktorí sú "recesívnymi homozygotmi", takže ochorenie by sa u nich malo zreteľne prejaviť, sa niekedy neprejaví, alebo iba veľmi mierne, pretože pre jej vznik neboli splnené všetky podmieňujúce faktory (napríklad zlé životné podmienky). Dobrým príkladom sú "vypiplávané" šteniatka, ktoré nemôžu samé sať mlieko, v prírode by zahynuli, ale chovatelia ich umelo kŕmia a "zachránia". Nechajú tak nažive 100% nositeľov ochorenia, na ktorých to už ale teraz nie je vidieť, a tak môžu chovu pomerne ľahko škodiť. (Vždy to nie je také jednoznačné a niekedy vďaka ďalším problémom sa toto zviera do chovu aj tak nedostane, neprejde bonitáciou pre zjavné nedostatky v exteriéri alebo povahe, podľahne nejakej chorobe, na ktorú sú tieto zvieratá citlivejšie atď.) Negatívnymi dopadmi príbuzenskej plemenitby sú strata "pufrovacej schopnosti" - odolnosti voči stresu a iným záťažiam životného prostredia, úbytok vitality, strata genetickej variability a dedičné choroby. Negatívne dopady najužšej príbuzenskej plemenitby sa nazývajú inbredingová depresia. Jedná sa o zníženie vitality a plodnosti (niekedy ide o zdanlivú neplodnosť, pretože embryá ako absolútne neživotaschopné zanikajú ešte behom vnútromaternicového vývoja), poruchy správania, nervové choroby, problémy s kožou a srsťou atď. Znížená vitalita sa prejavuje aj menšími a krehkejšími jedincami, zvýšenou náchylnosťou k chorobám, nižšou inteligenciou a kratšou dĺžkou života. Negatívne ovplyvnenie rozmnožovacích schopností sa môže prejaviť nedostatkom pohlavného pudu a následne teda aj menšou chuťou sa páriť, pomalými alebo ťažkými pôrodmi, nepravidelnými vrhmi, väčším počtom defektných šteniat a ich vyššou úmrtnosťou, krátkym obdobím laktácie, nervozitou a zlou starostlivosťou o šteňatá. Medzi najčastejšie dedičné choroby zaznamenané u rôznych plemien psov patrí dysplázia bedrových kĺbov (a iných kĺbov), luxácia kolenného jabĺčka, osteochondróza, choroby ľadvín (bernské salašnícke psy, bulteriéry), chondrodystrofia (jazvečíci), hemofília, zelený zákal, PRA (progresívna atrofia sietnice), luxácia šošoviek, entropium, ektropium, epilepsia, poruchy metabolizmu (hypofunkcia štítnej žľazy, toxikóza bedlingtonov), hluchosť, choroby kože, trieslová a pupočná kýla, alergia, nádory (mliečnej žľazy, konečníka). Zmeny v správaní sa prejavujú napríklad v plachosti alebo agresivite a tiež v iných povahových slabostiach. Nakoniec sa teda zhorší schopnosť psa byť spoločenským, partnerom človeka. Opäť platí, čím je stupeň príbuzenstva medzi párenými jedincami vyšší a čím je príbuzenské spojenie častejšie, tým je vyššia pravdepodobnosť prejavu tejto inbredingovej depresie. Chovatelia sa často snažia obmedziť dopad týchto prejavov. Šteňatá dokrmujú, príznaky chorôb a slabosti potláčajú liekmi, diétou, výchovou, výcvikom, úpravou srsti. Pri veľkej dávke šťastia a maximálnej starostlivosti môže byť výsledkom zdanlivo a dočasne zdravý jedinec, dosahujúci úspechy na výstavách alebo vo výcviku. Nikdy by však nemal byť zaradený do chovu! Niekedy berie do rúk celú vec samotná príroda a nenechá si rozkazovať. Chovateľmi vybraný pár v sebe nenájde zaľúbenie a k nakrytiu nedôjde. Jedna rada za všetky (poskytnutá skúsenou pracovníčkou veterinárneho laboratória a tiež rozhodkyne): Ak pes nie je schopný sám sučku nakryť, nemalo by sa pristupovať k inseminácii. Môže ísť totiž o to, že sučka nie je ešte v správnom štádiu hárania, alebo sa psovi nepáči z nejakého iného dôvodu, pes je chorý, unavený, prípadne nejako poranený, alebo neskúsený... Je lepšie mu vybrať ľahšiu partnerku. Väčšinou sa oplatí vyskúšať krytie v iný deň, nechať všetko na prírodu, alebo vybrať iného krycieho psa. (Nehovoríme tu o "prváčkach", ktoré treba niekedy trochu pridržať, aby psovi neublížili, alebo vybrať správne miesto k spojeniu menšieho psa s väčšou sučkou atď. Nikdy by však naša pomoc nemala prekročiť rozumné medze.) Obe zvieratá väčšinou poznajú, že niečo nie je v poriadku, že toto nie je správna doba alebo správny partner (že sa k sebe napríklad geneticky nehodia). Insemináciu je naopak možné využiť pre jednoduchšie nakrytie sučky zahraničným psom, aby sa ušetrili peniaze, čas, energia a zdravie zbytočným cestovaním (napríklad zaoceánskym letom). Aj v tomto prípade by si však mal majiteľ overiť, že vybraný chovný pes je skúsený a schopný prirodzeného párenia. Kadiaľ teda vedie správna cesta? Vhodným smerom, ako sa vyhnúť negatívnym vplyvom príbuzenskej plemenitby, je párenie nepríbuzných jedincov. Potomci budú heterozygotní - od rodičov získali 2 geneticky rôzne sady génov, čo je pre nás dôležitejšie a viditeľnejšie, budú oveľa životaschopnejší, odolnejší, vitálnejší a výkonnejší než príbuzensky rozmnožované zvieratá. Aby sme sa nemuseli uchyľovať k príbuzenskej plemenitbe z dôvodu nedostatku nepríbuzných krycích psov (ako je tomu v prípade málopočetných plemien), bolo by veľmi rozumné využívať čo možno najširšiu ponuku všetkých plemenníkov. Samozrejme s ohľadom na vlastnosti a typ oboch zvierat, aby krytie neznamenalo v chove krok späť. Každý nemá možnosť vycestovať za krásnym a nepríbuzným psom do ďalekých krajov, mal by sa však v každom prípade maximálne snažiť o kvalitné, krásne a zdravé zvieratá nielen na pohľad, ale aj z hľadiska genetiky a teda s výhľadom do budúcnosti (a nie: "ja teraz privediem na svet osem šampiónov, a čo ďalej, tak to nech vyriešia tí po mne"). Zahraničné krytia sú samozrejme nadmieru vítané, ale pozor, ani tu sa bezhlavé jednanie nevypláca. Ani zahraničný jedinec nemusí byť nepríbuzný, môže do nášho chovu priniesť nejakú vadu, nedostatok, či genetickú chorobu, ktorá sa u nás nevyskytuje, alebo je úspešne potláčaná (a to nie len exteriéru, ale aj povahy). Aby bola zachovaná maximálna variabilita (čo najviac geneticky nepríbuzných, zdravých jedincov zodpovedajúcich štandardu), nemalo by sa v chove využívať iba niekoľko málo veľmi úspešných psov. Tým totiž genetická variabilita silne klesá. Keď sú títo šampióni naviac silne navzájom príbuzní, alebo sa chov ďalej triešti a izoluje v jednotlivých kluboch a komorách, situácia sa zhoršuje o to viac. V ďalších generáciách potom môžeme nepríbuzného elegána pre našu krásavicu hľadať ako ihlu v kope sena a naviac potme. Zopár dobrých rád pre zaistenie zdravého a kvalitného chovu: Podľa genetickej situácie populácie plemena obmedziť maximálny počet vrhov po jednom samcovi, teda maximalizovať počet používaných psov. Páriť zvieratá, ktoré majú minimum spoločných predkov (v ideálnom prípade žiadnych). Psov alebo semeno importovať z oblastí, ktorých chov bol geneticky izolovaný, sú teda nepríbuzné, pozor však na zavlečenie nových defektov. Pokiaľ možno neopakovať rodičovské kombinácie. Prevádzať ostrý výber na vitalitu (zdravie, životaschopnosť). "Chovným cieľom by nemal byť superšampión na úkor ostatného chovného stavu, alebo dokonca celého plemena, ale skôr vyšľachtenie veľa psov vysokej kvality, ktorí vykazujú vynikajúce hodnoty v konformácii, výkone a genetickej variabilite." - H. Wachtel, 1998. |
|
|
|
Nakoniec niečo k dedičnosti povahy Príbuzenskou plemenitbou a chovom vôbec môže byť veľmi ovplyvnená aj povaha, naviac práve tá nám môže pri výbere zdravých, vhodných jedincov pre ďalší chov významne našepkať. Povaha rovnako ako každá iná vlastnosť je čiastočne podmienená geneticky a z časti vonkajším prostredím. Dedičnosť jednotlivých znakov je rôzna. Vitálne funkcie (plodnosť, dlhovekosť, kvalita semena atď.), ktoré majú dedičnosť nízku (10 - 20%) a závisia predovšetkým na vplyve prostredia, sú však príbuzenskou a nepríbuzenskou plemenitbou veľmi ovplyvňované. Práve u nich môžeme veľmi ľahko docieliť takzvaného heterózneho efektu, ktorý sa prejaví pri párení nepríbuzných (heterozygótnych) zvierat náhlym a jednorázovým zlepšením vlastností (počet šteniat vo vrhu, zdravie, odolnosť, vitalita). Vyššia je dedičnosť konštitučných znakov (veľkosť, hmotnosť), a to 30 až 80%. Povahové znaky majú heritabilitu rôznu, u loveckých a obranných vlastností je 10 - 30%, u plachosti a agresivity však až 40 - 60%! Preto je také dôležité posudzovanie práve týchto vysoko dedične podmienených vlastností pri zvodoch, bonitáciách a výstavách. V niektorých líniách čistokrvných plemien psov sú známe prípady dedične podmienenej agresivity (foxteriéry, zlaté retrívre), alebo naopak plachosti a bojazlivosti (bernské salašnícke psy). Všetky tieto hodnoty kolíšu v závislosti na plemene a prostredí, ale tiež, a to veľmi výrazne, pôsobením príbuzenskej plemenitby. Vplyv prostredia je taktiež dôležitý, a to už v období gravidity sučky, pri pôrode a v prvých týždňoch života. Matka ovplyvňuje aj tvorbu vlastností, ako je napríklad bdelosť, agresivita a povahová vyrovnanosť. Taktiež inteligencia a hmotnosť mozgu sa podľa odborníkov pozitívne vyvíjajú v pestrom prostredí, s ktorým sa malý tvor musí vyrovnať a prispôsobiť sa mu (dobrodružné ihriská, rôzne hry a aktivity). Preto sa svojim psím mamičkám a ich "drobečkom" venujte čo najviac a s bujnou fantáziou. Odmenou vám bude pohľad na milé, inteligentné a zdravé psy a na ich šťastných a spokojných majiteľov. Povaha a zdravie psa sú spolu tesne prepojené Zistilo sa, že plemená pracovných psov (lovecké, služobné, záprahové a dostihové) sú vďaka lepšej selekcii v priemere zdravšie ako spoločenské plemená (alebo ako výstavné varianty plemien úžitkových psov). Kynologický šport a práca psa vôbec hrajú v živote a zdraví psa pozitívnu úlohu. Pri selekcii nielen na krásu, ale aj na výkon dochádza okrem selekcie na povahu tiež k selekcii na zdraví. Akokoľvek zdravotne alebo povahovo slabší jedinec nemôže stačiť pracovným nárokom. Je pomalý, unavený, nemá dostatočnú vytrvalosť, odolnosť... A to nielen k nepriaznivému počasiu a chorobám, ale aj voči psychickému stresu (nedokáže sa sústrediť dlhšiu dobu, upadá do útlmu, alebo sa naopak chová hystericky, získava reakciu na streľbu atď.). Nemusí sa však jednať o nejaký vyslovene služobný výcvik, kde je pomerne veľká časť požadovaných cvikov založená výlučne na poslušnosti a je teda podmienená nielen inteligenciou psa a schopností - ochotou sa učiť, ale aj na kvalitách psovoda - pána a jeho skúsenostiach s výchovou a výcvikom psov. Na druhej strane ale treba dodať, že povahovo nevyrovnaného, neodolného, skrátka povahovo podpriemerného jedinca nevycvičí ani veľmi skúsený výcvikár, alebo len na veľmi nízkej úrovni a aj to s veľkými obtiažami. Oveľa viac nám prezradia aktivity, kde je potrebné fyzické nasadenie, ako sú napríklad súťaže (okrem pastierskych súťaží, záchranárskeho vyhľadávania osôb v psychicky aj fyzicky náročnom teréne, vrcholových súťaží, stopárskych prác). Tu je potrebná nielen dobrá kondícia a zdravie psa, ale tiež zmienená schopnosť sa učiť, ochota spolupráce, odolnosť voči stresu... Treba dodať, že istým základným testom povahy zvieraťa sú aj výstavy, kedy pes musí preukázať dostatočnú poslušnosť, ovládateľnosť, sebaistotu a "dobré nervy" v náročnom prostredí medzi množstvom ľudí, psami a pri hodnotení rozhodcom. Aj tieto chovateľské akcie sú dobrými faktormi prirodzenej selekcie. |
|
Robert Fagoš |