Približne v 9. storočí pred našim letopočtom sa Kelti
húfne privalili do západnej Európy, kde sa väčšina ich kmeňov usídlila na
území dnešného Francúzska. Priniesli so sebou aj psov, ktorí boli
jednoznačne ovčiarskymi psami. Práve podľa ich výskytu sa dá takmer presne
určiť aj presná trasa exodusu Keltov zo severu do južnejších oblastí. Po
celej jej dĺžke sa totiž vyskytujú ovčiarske psy podobné pikardskému
ovčiakovi, ktorý je považovaný aj za odvekého psa Keltov.
Taký je napríklad v Holandsku drsnosrstý pastiersky
pes, Belgicko má zasa drsnosrstého lakenoisa a v Nemecku to boli
staronemecké strapaté ovčiaky, ktorých už dnes žiaľ nenájdete. Niet žiadnych
pochybností o tom, že všetky spomenuté druhy ovčiakov sa na seba značne
ponášajú, takže niet pochýb ani o tom, že majú rovnakého predchodcu. Kedysi
bolo akceptované mylné tvrdenie, že pikardské psy (ovčiaky) sú vlastne
holsteinsky ovčiak, ale to bola hlúposť a pravdivé je skôr opačné tvrdenie.
Slabá popularita pikardského ovčiaka a tým pádom aj
takéto nedorozumenia vyplývali z toho, že chovatelia psov na sklonku 19.
storočia kládli do popredia exteriérové vlastnosti a fakty ako pôvod
a história plemena si takpovediac „vyrábali“ podľa svojich potrieb. Niet
teda divu, že v čase vzniku Klubu francúzskych ovčiakov v roku 1898 poznali
chovatelia iba beaucerona a briarda a pikardský ovčiak bol veľkou neznámou.
Na správnu mieru dal všetko až uznávaný kynológ tých čias Pierre Mégnin, ktorý v tom istom roku trval na tom, aby boli do chovu
zavedené aj ďalšie dve plemená – pikardský a ardénsky ovčiak. Z Mégninovho
opisu sa však dozvedáme, že vtedajší pikardský ovčiak vyzeral presne tak
isto, ako beauceron, čiže s dnešnou podobou plemena nemal takmer nič
spoločné.
Nie je to síce potvrdené, ale existujú domnienky, že
dnešný typ pikardského ovčiaka bol vyšľachtený niekedy v období medzi rokmi
1790 až 1850. Veľkou mierou sa o to mala postarať rodina Huleusovcov, ktorá
ako jediná široko-ďaleko chovala čistý druh domáceho pikardského ovčiaka.
Prelomom z hľadiska vývoja plemena bola výstava psov v Amiens
v roku 1899. Odrazu sa tu objavilo 12 drsnosrstých jedincov, ktorí boli
výsledkom šľachtenia novodobého pikardského ovčiaka. Rozhodca pán Boulet ich
však z výstavy vykázal, pretože ako znalec ovčiarskych plemien a prezident
Club Francais du Chien de Berger (Klub chovateľov ovčiarskych psov) ich
nemohol zaradiť k žiadnemu plemenu. Nezodpovedali ani jednému vtedy
uznanému.
Napriek tomu sa však novodobý pikardský ovčiak objavil
na nespočetnom množstve ďalších výstav. Prvotný úspech dosiahlo utláčané
plemeno v roku 1908 na výstave v Lille, kde pes Ratou zožal obdiv väčšiny
kynológov. Zdalo sa, že toto uznanie prinesie plemenu z hľadiska chovu
pozitívne smerovanie, ale v skutočnosti nastal opak. Pikardského ovčiaka
začali hromadne chovať iba sedliaci, policajti, hraničiari a pašeráci, ktorí
tohto výborného psa s vynikajúcimi vlastnosťami využili asi najviac.
Ozajstný chov započal až príchodom chovateľov
Tourneminea a Fontainea. Práve Fountaine opísal v roku 1912 pikardského
ovčiaka nasledovne:
„Je to typ stredne veľkého ovčiarskeho psa, ktorý má
šedú alebo hnedú melírovú srsť.“
Mégnin, Fontaine a Tournemine nakoniec spoločne
ustanovili prvý štandard plemena, avšak ten príslušné kynologické
organizácie neakceptovali. Úspechom bolo už aj to, že vôbec vzali na vedomie
existenciu pikardského ovčiaka.
Pozitívny vývoj plemena značne naštrbila aj 1. svetová vojna. Po ukončení vojnového
šialenstva pozbieral trosky chovu už iba Tournemine, ktorý však bez podpory
kolegov úplne sám našiel spoločnú reč s kynologickými organizáciami.
Francúzsky klub ovčiakov nakoniec v roku 1925 na svojom mimoriadnom
generálnom zasadnutí uznal pikardského ovčiaka za samostatné plemeno. Potom
však prišla 2. svetová vojna a zničila toho ešte viac ako jej nemenej slávna
a krutá predchodkyňa. Po páde Nemeckej ríše sa o chov plemena a jeho ďalší
vývoj postaral istý chovateľ J. Cotté. Jeho chovateľská stanica a základňa
pozbieraných zvyškov plemena boli vlastne záchranou existencie pikardského
ovčiaka.
Branislav Mathe