Hneď na úvod však treba podotknúť, že presne ten istý osud postihol aj ďalšie maďarské plemeno pumi, ktoré si ľudia dokonca často mýlia s pulim. Tým sa však nebudeme zaoberať, pretože uvedené plemeno príde na pretras v ďalšom čísle Kynologickej revue.
Čo sa týka mudiho, musíme priznať, že jeho minulosť je nadmieru hmlistá. Záznamy o danom plemene sú strohé a neúplné, takže nejaké úvahy o predkoch sú iba chudobnou teóriou. Samotný významný pozorovateľ psích plemien pán Hauck ešte aj v roku 1964 sa k tomuto psovi vyjadril jedinou vetou. Jednoducho iba skonštatoval, že:
„Canis familiaris ovilis (čiže mudi) bol po prvýkrát verejne vystavený v roku 1936 na istej budapeštianskej výstave. Jeho majiteľom bol prof. Fényes. Vzrastom jepodstatne menší ako kuvasz, ušnice má vztýčené a väčšinou má čiernu srsť.“
Verte neverte, ale to bolo ešte ani nie tak dávno úplne všetko, čo sa o tomto plemene oficiálne napísalo. A to ani v maďarských kynologických kruhoch, čo potvrdzuje fakt, že o mudim nieto zmienky ani v monografii maďarských pastierskych psov z roku 1956, ktorú napísala Erna Mohrová. Pritom maďarskými plemenami sa pomerne podrobne zaoberal aj Zimmermannov lexikón psov a taktiež publikácia od A. Hagena, ale ani v nich o mudim nenájdete vôbec nič.
Z toho môžeme jasne usúdiť, že mudi ako plemeno muselo vzniknúť len niekedy začiatkom minulého storočia a aj to najprv iba nejakým ľudovým označením. Isté je, že to bol pes, ktorého každý bral iba ako pomocníka pri stádach dobytka a nejakým jeho vývojom a šľachtením sa nik nezaoberal. Samotní odborníci na maďarské plemená, páni Sárkány a Ócság usúdili, že prvé zmienky o mudim sa museli objaviť niekedy začiatkom 20., nanajvýš koncom 19. storočia. Na tento tretí druh menšieho maďarského ovčiarskeho psa však verejnosť upozornil až spomínaný prof. Dezső Fényes v 30-tych rokoch. Čiže aj keď sa o mudim ako o plemene hovorilo, bolo to iba v rovine ústneho podania ľudu bez akéhokoľvek kynologického uznania. Pán Fényes bol však v tom období váženým občanom

metropoly Maďarska. Zastával post  riaditeľa prírodovedného múzea, čiže mal dosť známych v danej oblasti, ktorý jeho názor akceptovali. A tak sa objavil s jedným psom na spomínanej výstave v Budapešti, kde bol prozaicky položený základ oficiálneho uznania plemena.
Jasné, znie to celé dosť nedôveryhodne a prosto, ale verte nám, taká je skutočnosť. Na druhej strane treba priznať, že len tak sa plemeno psa na zemi neobjaví, ale v tomto prípade vskutku nešlo o žiadne cielené šľachtenie. To by totiž o tom museli byť aspoň nejaké záznamy, ktoré však nejestvujú.
V jednom nemeckom kynologickom periodiku sa pred nejakým časom taktiež snažili predstaviť mudiho, ten článok sa však niesol v podobnom duchu ako ten náš. Teda sa predstavovala jedna veľká neznáma. Dovolím si však použiť niektoré z ich úvah, kde pripúšťajú istú príbuznosť so starým ovčiarskym špicom, ktorý je považovaný za predchodcu nemeckého ovčiarskeho psa a nemeckého špica. Táto teória nie je celkom na zahodenie, pretože ak si človek podrobne všimne končitý pysk mudiho, najviac mu pripomenie práve nemeckého špica. Treba však podotknúť, že je to len a len úvaha, ktorá nebola nikdy ničím a nikým podložená.
Ušnice má mudi rovné a stojaté, iné sa pri ňom nepripúšťajú. Chvost môže byť visiaci alebo nesený na chrbte v prstencovito stočenom tvare. Osrstenie je značne kučeravé, ale taktiež aj relatívne krátke. Jeho dĺžka sa pohybuje v rozmedzí 3 až 7 cm. Na trupe vytvára výrazné kučery, avšak na hlave a predných končatinách je úplne krátke. V porovnaní s pulim srsť mudiho nemôže byť splstnatená, pretože sa to považuje za jednu z najväčších závad.

Dnešní maďarskí chovatelia kladú najväčší dôraz na to, aby sa mudi maximálne odlišoval od puliho a pumiho. Samotné plemeno však ešte aj dnes trpí na akútny nedostatok čistokrvne vyšľachtených jedincov, čo poukazuje na jeho neustálenosť. Tým pádom sa aj dnes stáva, že sa do plemennej knihy zapisujú aj nečistokrvný psy, ktorých chovatelia iba nájdu niekde na salaši, ale pozdávajú sa im z hľadiska chovu. Takýto postup by sa mal síce odsúdiť, ale pri mudim treba naozaj prižmúriť oči. Ak totiž chovatelia chcú udržať toto tajomstvom zahalené plemeno pri živote, vyslovene musia postupovať takto. A to hneď z viacerých dôvodov, z ktorých je najzávažnejší asi ten, že na území Maďarska sa ročne vystaví približne päť jedincov mudi a na zahraničných iba málokedy jeden-dvaja psy. V západnej Európe by ste dokonca vo výstavných kruhoch toto plemeno hľadali úplne zbytočne. Dovolíme si tvrdiť, že 95% tamojších chovateľov mudiho vôbec ani nepozná. Pritom nemožno tvrdiť, že sa maďarskí chovatelia nesnažia. Problém je ale taký, že aj

keď sa niekto zameral na čistokrvný chov, často sa rodia šteniatka s ovisnutými ušnicami, alebo majú úplne hladkú a krátku srsť... No a tým pádom sa už do chovu zaradiť nemôžu. Zjednodušene sa to dá vysvetliť asi tak, že čistokrvného mudiho možno dosiahnuť iba tak, keď spárime pravého psa s pravou sukou, ktorých vzájomné genetické skríženie nespôsobí obvyklé vzhľadové vady.
V takomto prípade musíte sami uznať, že čo iné ostáva chovateľom, než chodiť po vidieckych salašoch a hľadať psov, ktorý aspoň trocha vyhovujú pravidlám chovu? Ak sa im aj podarí vyhnúť vyššie uvedeným exteriérovým chybám, tak sa zasa objaví iný fenomén v podobe sfarbenia srsti. Mudi je totiž známy len ako čierny, ale existujú aj úplne bieli jedinci a rovnako aj biely so šedými alebo čiernymi fľakmi. Vôbec však nejde o takzvaných albínov! Jednoducho nakryjete čiernu suku uhľovo čiernym psom, narodí sa šesť šteniatok, spomedzi ktorých sú tri úplne biele, jedno strakaté a zvyšné dva čierne...

Menej závažnou, ale známou skutočnosťou, ktorú by maďarskí chovatelia chceli eliminovať je fakt, že mudi je takmer totožný s chorvátskym ovčiarskym psom. Viacero kynológov, ktorí dôkladne porovnávali obe plemená, dospelo k názoru (tvrdia to s maximálnou určitosťou), že sa jedná o to isté plemeno. Rozdiel medzi nimi je snáď iba v tom, že Chorváti tomu svojmu ovčiarskemu psovi skracujú chvost, zatiaľ čo Maďari ho mudimu ponechávajú taký, s akým sa narodil.
Určite si väčšina čitateľov povie, že tento portrét plemena je nadmieru chaotický. Vskutku sú tu však zhrnuté všetky dostupné informácie o samotnom plemene, ktoré sme zliali do jedného celku za pomoci viacerých maďarských publikácií. Našim cieľom je predstavovať všetky národné plemená daných krajín, takže ak by sme na mudiho zabudli, nepriamo by sme tým znehodnotili prácu chovateľov, ktorí s maximálnym vypätím síl a húževnatosťou presadzujú jeho chov. Tohto psa treba skôr chápať ako zaujímavosť, ktorú na plemeno korunovali bežní ľudia. Žiadni kynológovia, šľachtitelia, ale jednoduchí ľudkovia, ktorí využívajú psa pri svojej práci s dobytkom. Poznali puliho, kuvasza, neskôr pumiho, a keď sa tento pes príliš nepodobal ani jednému, vytvorili mudiho.
Každopádne toto zvláštne plemeno existuje a napriek nevýraznosti je uznané FCI. To isté však platí aj pre chorvátskeho ovčiarskeho psa, čo je veľkou dilemou predovšetkým maďarských chovateľov, ktorí tvrdia, že Chorváti iba premenovali ich mudiho na svoje národné plemeno. Našťastie v posledných rokoch už počuť z oboch strán o úspešných výsledkoch cieleného chovu, ktoré aspoň čiastočne odlišujú obe plemená. Úplná odlišnosť je však zaručene nemožná, alebo si vyžiada minimálne jedno desaťročie, kým sa nejaké rozdiely vyvinú a zvýraznia. Tým pádom naďalej zostáva reálnym stav, kedy sa dve kynologické zväzy inteligentne hašteria o vskutku toho istého psa, ktorého nadôvažok majú zaevidovaného u FCI ako svoje národné plemeno.

Branislav Mathe

<< späť