K bohatej snehovej nádielke sa
ešte vo štvrtok pridalo aj príjemné počasie. Slnko hladilo bielu krajinu
svojimi lúčmi a všetko nasvedčovalo tomu, že nakoniec všetci zúčastnení budú
svedkami perfektného podujatia po všetkých stránkach. Žiaľ, v piatok ráno
nám už bolo jasné, že sa tak nestane. Teda čo sa týka počasia. Hmla a
dažďové prehánky pokazili to prvotné nadšenie a už aj tak vystresovaným
usporiadateľom spôsobili ďalšie vrásky na tvárach. Aj keď je pravda, že to
na sebe vôbec nedali vidieť... V sobotu, teda prvý súťažný deň zlé počasie
trocha ustúpilo, aj keď dáždik sa kedy-tedy pripomenul.
Približne 8 kilometrová trať bola
pripravená vskutku dôkladne. Myslím, že tu nemohol mať žiaden pretekár
nejaké dotazy. Ale ako to už býva, nakoniec ich mali všetci. Chvíľu po
štarte totiž na každého pretekára čakala "prekážka", ktorá veru poriadne
overila zdatnosť a kondíciu psov, ale zároveň aj masherov. Predstavovalo
ju
približne 700 metrové stúpanie do kopca, ktoré sa z dolného konca javilo sťa
cesta do nebies. Jasné, ten kto to musel alebo chcel zvládnuť, určite v
duchu hromžil, ale na druhej strane o čo počas takýchto pretekov ide? Podľa
mňa práve o to, aby záprah a človek za ním deklarovali svoju silu a výdrž.
Po rovine si to môže "šinúť" hocikto (bez urážky) a poriadne zabrať dostanú
iba psy... Ale na tejto trati bola dôležitým faktorom aj kondícia človeka.
Mnoho laikov postávajúcich pod spomínaným strmým stúpaním sa nechalo počuť,
že kto so svojím záprahom na tento kopec vybehne najrýchlejšie, vyhrá. V tej
chvíli ani netušili, že nie sú ďaleko od pravdy. Priznám sa, táto časť trate
najviac priťahovala aj mňa. Nie, nie som škodoradostný a ani sa nerád dívam
na fyzické trápenie iných, skôr ma táto etapa lákala zo zvedavosti, kto si s
ňou ako poradí. Nuž, poniektorí v polovici tohto kopca doslova zastali,
jeden pretekár sa dokonca vrátil späť na štart. To sú tie nepríjemné
momenty, ktoré však zastierajú výkony tých zdatných a pripravených
pretekárov. S výnimkou jediného zdolali "cestu do nebies" všetci, ale môj
obdiv patrí poľskému pretekárovi menom Surowka Mateusz (klub Durango Rimo),
ktorý po nej vyletel so svojím záprahom ako šíp. A myslím to doslovne,
pretože spolu so psami zdolal ten kopec v behu bez výraznejšej prestávky.
Práve on potvrdil slová divákov, ktorí sa zhodli, že najlepší z tejto časti
trate pocíti sladkosť víťazstva. Spomínaný poľský pretekár sa postavil na
štart dvakrát, presnejšie v kategóriách A1 a C1. Dopadlo to tak, že obe
kategórie vyhral. Myslím si, že to už o niečom svedčí.
Keď sme už pri kategóriách, tú s
označením A1 dokončil na druhom mieste Hibeľ František z LMK Hybe a tretiu
priečku obsadila Kleinová Silvia z Askino Slovakia Alfa, ktorá si na ženu
poradila s celou traťou naozaj chlapsky. V kategórii SKJ si odniesol
prvenstvo Reistetter Roman z klubu Donly ŠK Donovaly, ktorý bol rýchlejší od
Jakuba Kuvika z ŠKP Štrbské Pleso. Obraznú bronzovú medailu získal Michal
Kuvik tiež z ŠKP Štrbské Pleso. Kategória B bola z hľadiska víťazných
umiestnení výhradnou záležitosťou klubu LMK Hybe. Všetky tri priečky totiž
obsadili pretekári z jej jadra, menovite Daniel Filo, Pavol Králik a Juraj
Vavrúš.
Zaujímavosťou ďalšej kategórie B1
bola účasť prezidenta WSA pána Bernda Keusemanna. Jeho pretekársky výkon
síce nebol úchvatný, ale pán prezident sa pretekov ani nezúčastnil s nejakým
cieľom zvíťaziť. Jeho účasť na celom podujatí bola každému jasná. Jednoducho
prišiel morálne podporiť usporiadateľov, s ktorými sa tak nevkusne zahrala
najprv matička Príroda a neskôr odporná úradná mašinéria. Zo začiatku mal
obavy, že toto náhradné a hlavne narýchlo uskutočnené podujatie sa skončí
fiaskom, ale nakoniec jeho tvár pri odchode domov prezrádzala, že ho
Slovensko nesklamalo.
"Som rád, že sme sa nakoniec
predsa len mohli stretnúť na dráhe. Síce v nezvyčajnom termíne a na
pretekoch, ktoré sa pripravovali naozaj nie za 5 minút dvanásť, ale za
minútu dvanásť... Napriek tomu som presvedčený, že to bolo podujatie
pripravené na úrovni, v rámci možností a časovej tiesne. Málokto by to
zvládol v takom krátkom časovom termíne lepšie. Vlastne málokto by sa na
niečo také odhodlal. Nikto už neveril, že ešte nejaké preteky budú a predsa
boli. A neboli to veru hocijaké preteky."
V kategórii B1 zvíťazil Maroš
Litvaj z Donly ŠK Donovaly pred Martinom Packom (Huscherclub HE) a Martinom
Cunom (Donly ŠK Donovaly). Už spomínaná "cé jednička", ktorú vyhral poľský
pretekár bola vecou zahraničných účastníkov. Druhú a tretiu priečku obsadili
Maďari Hering Tamás a Köffer Lajos. No a v poslednej kategórii C2 bol
najúspešnejší Marián Žigraj (Nitriansky ŠK) pred Marcelom Majcherom z toho
istého klubu a Miroslavom Pažurom z LMK Hybe.
Osobne by som sa strašne rád
vyjadril ku každému pretekárovi, pretože si všetci zaslúžia uznanie, ale z
veľmi dobre známych priestorových dôvodov to nie je možné. V skratke ale
musím vzdať hold každému z nich, pretože kto sa pustí na tak náročnú trať a
za takého nepriaznivého počasia, ktoré sa v nedeľu nieslo až na hranici
únosnosti, má v sebe istú dávku odvahy. Tá je veru popri kondícii druhou
neodmysliteľnou súčasťou psích záprahov. Aj tu človek ukázal, čoho je
schopný, že dokáže v súlade so psami dosiahnuť vytúženého cieľa. Síce ho to
vyčerpá, čo bolo počas záverečného vyhodnotenie evidentné na každom, ale na
tú únavu v tých krásnych momentoch myslí iba málokto. Keď už raz stojíte na
tých saniach a vaši psy sa namáhajú vo vašom záujme, niet ani času sa
zaoberať s nejakou vyčerpanosťou.
Nemyslel na ňu samozrejme ani
riaditeľ pretekov Marek Harvan, ktorý bol v neustálom pohybe a vždy tam, kde
ho bolo treba. Až som mal pocit, že tých Marekov je tu hneď niekoľko. Zaiste
to boli pre neho dni bez chvíle oddychu, ale nakoľko som videl zdatnosť
celého organizačného tímu, nemyslím si, že musel riešiť nejaké náhle krízové
situácie. Svoj známy vynikajúci usporiadateľský kumšt dokázal už len tým, že
všade dosadil ľudí, ktorí si plnili zverené úlohy maximálne.
Zabudnúť neslobodno na záverečné
vyhodnotenie, nesúce sa v duchu priateľstva. Atmosférou celé odovzdávanie
cien pripomínalo stretnutie jednej veľkej rodiny. Prijateľné žartíky na
adresu víťazov, smiech, debaty o trati a všetkom možnom... Strhané tváre od
fyzickej námahy patriace ľuďom, ktorí si nepripúšťajú, že by niečo
nezvládli. Oni si na nič nesťažovali, usporiadatelia sa zbytočne
ospravedlňovali za náhradné riešenie celých Majstrovstiev Európy (aj keď v
skutočnosti za nič nemôžu) a Martinské Hole zažili niečo zvláštne... Citujúc
slová tamojších ľudí, ktorí už roky pracujú na zveľaďovaní celého areálu:
"Takýchto podujatí by sme tu
potrebovali viacej a častejšie."
Ktovie,
možno sa Martinské Hole stanú stálym dejiskom ďalšieho veľkolepého podujatia
psích záprahov. Ale to už vlastne predbieham niečo, o čom vlastne ani nie
som kompetentný rozhodovať.