KROMFOHRLÄNDER |
Multinacionálny pes
|
|
V roku 1945 našli vojaci americkej armády vo Francúzska opusteného psíka, ktorého vzali so sebou ako maskota do Nemecka. Prekonal s nimi rieku Rýn a ocitol sa v Nemecku, niekde do okolia Siegenu. Vo Ferndorfe pri Siegene pes asi nezbadal odchod kolóny a zostal teda tam. Hrubosrstý trocha strapatý pes bol biely a mal na sebe žltohnedé škvrny. Znalci ho neskôr označili za bretónskeho grifóna (fauve de bretagne). Oficiálne uznané plemeno však pod takýmto názvom vo Francúzsku neexistuje. Žije tam červeno biely epagneul breton, ktorý však v tomto prípade neprichádza do úvahy, pretože má hladkú tvár a najdúch mal bradu. Existuje ešte hrubosrstý žlto biely briquet grifón vendéen a popis hrubosrstého dezertéra sa naň hodí viac. Pobrežie Vendée a Bretónska sú oddelené ústím Loiry. Marais Bretón leží na strane Vendée. Viac alebo menej čistokrvné poľovné psy sa vyskytujú na oboch stranách. Či sa najdúch skutočne narodil v Bretón-sku, alebo či má pôvod vo Vendée, alebo v Nor-mandii, to sa amerických vojakov opýtať nedalo, a tak je jeho presný pôvod neznámy. Najpravdepodob-nejšie ide o psa podobného grifónovi neznámeho pôvodu. |
|
|
Mladý asi polročný pes sa celé týždne potuloval bez pána po dedinách okolo Siegenu a musel sa postarať sám o seba. Nakoľko trpel nedostatkom potravy, rapídne schudol. Keď ho našli dvaja sedliaci, na mieste ho chceli utratiť. Priaznivým zásahom osudu však išla okolo Ilza Schleifenbaumová, manželka advokáta zo Siegenu, ktorá o jeho zahubení nechcela ani len počuť a vzala ho do opatery. Pes dostal meno Peter a u nových majiteľov zosilnel, vyrástol na zdatného ochrancu. To, že raz vstúpi do histórie nemeckej kynológie pod menom Ur Peter v roli zakladateľa nového plemena, nik ani len netušil.
DO PÁRU Iba pes základom pre nové plemeno byť nemôže. K tomu treba dvoch jedincov a logicky opačného pohlavia. Na neďalekom statku od miesta, kde vyrastal Ur-Peter, vlastnila pani Schneiderová sučku foxteriéra menom Fiffi. Jej majiteľka sa osobne poznala s pani Schleifenbaumovou, takže obe vedeli o psovi tej druhej. Nevedno, ktorá to podnietila, ale slovo dalo slovo a Peter s Fiffi splodili potomstvo. Vo vrhu sa ocitli šteniatka žltej, bielej a hnedej farby. Nie všetky však boli zapísané do plemennej knihy VDH. Tejto pocty sa ušlo iba sučkám Zottel a Hexe. Pravdepodobne iba ony sa hodili pre ďalší chov. Raritou u plemena kromfohrländer je vek matky zakladateľky, teda Fiffi, v čase, keď vrhla svoje prvé potomstvo pre účely tejto rasy. Mala vtedy 18 rokov! Nemenej zaujímavý je jej vek, kedy porodila svoj posledný vrh. Vtedy totiž mala niečo cez 24 rokov života. Samozrejme, tieto údaje nie sú úradne nijako podchytené, pretože Fiffi nemala rodokmeň. Pochádzajú iba z osobných záznamov pani Schneiderovej. Čiže im môžeme veriť, ale aj nemusíme. Vysoký vek Fiffi síce potvrdil aj veterinár Dr. Tollmächer, ktorý ju údajne poznal už ako šteňa, lenže ten bol do vývoja kromfohrländera priamo zainteresovaný, takže jeho tvrdenie môže (a nemusí) byť účelové. Každopádne práve vysokému veku Fiffi v čase splodenia potomstva pripisujú chovatelia príčinu dlhovekosti kromfohrländera. Nie je totiž zriedkavosťou, že sa títo psi dožijú 20 rokov. Vek 17 – 18 rokov dokonca tvorí bežný priemer! Samozrejme, odborníci tento jav absolútne nespájajú s Fiffi, nakoľko takéhoto veku sa dožíva väčšina stredne veľkých plemien.
PLEMENO AKO CIEĽ Ilza Schleifenbaumová a jej priateľka nemali v čase spárenia svojich psov žiadne významnejšie chovateľské ciele. A už vôbec netúžili po vyšľachtení nového plemena. Jednoducho iba chovali svojich psov pre potešenie. Kvalitnú stavbu psov si však všimol už spomenutý Dr. Tollmächer, ktorý obe dámy doslova prinútil, aby Petra s Fiffi spojili ešte raz. Nakoniec z toho bolo spolu až sedem spárení, ale iba deväť jedincov zapísaných do plemennej knihy. Dr. Tollmächer dohliadal na všetko, teda aj na vhodnosť psov pre ďalší chov, takže tomu nízkemu počtu zápisov sa nemožno čudovať.
|
|
|
PRÍBEH POKAČUJE Nič netrvá večne a ani Fiffi sa nemohla stať perpetuom mobile v rodení potomstva. Keď uhynula, zostal Peter bez partnerky. Nie však nadlho. Nevieme, kto prišiel s nápadom príbuzenskej plemenitby, ale ďalšie kríženie prebiehalo medzi Petrom a jeho dcérou Hexe. Z tohto spojenia vzišiel pes Muck. Ďalšia otcom nakrytá dcéra bola Zottel, ktorá porodila hneď dvoch vynikajúcich jedincov – Daga a Duxa. Ďalší pes Bento nebol exteriérovo nijako zvlášť výnimočný, ale aj napriek tomu ho pripustili k jeho matke Zottel. Z tohto vrhu boli do plemennej knihy zapísaný psy Benno, Bimbo, Bautz a sučka Bazi. Riziká príbuzenskej plemenitby sú všeobecne známe, ale v prípade kromfohrländera sa výraznejšie neprejavili. Snáď to malo vplyv iba na srsť. Zapríčinila vyblednutie až vytratenie hnedočervených znakov. Psi boli vo všeobecnosti krásni, ale farba ich srsti pripomínala ošúchané odtiene farieb, ako je žltá, hnedá... Schleifenbaumová bola z toho zúfalá. Nemala žiadne šľachtiteľské skúsenosť a keď jej v tom nedokázal poradiť ani Tollmächer, začala sa zmierovať s tým, že pokazenú krásu svojich psíkov už nenapraví. Vtedy ale do „hry“ vstúpila opäť Schneiderová, ktorá sa po smrti Fiffi do ďalšej chovateľskej práce nezapájala. Zoznámila svoju priateľku s Ottom Bornerom, ktorý na riešenie tohto problému Schleifenbaumovej poradil, aby sa vrátila na začiatok, len s inými psami. A tak Fiffi nahradila sučka foxteriéra Elfe a Petra jeho vnuk Benno.
KTO BOL OTTO BORNER Tento pán sa vo svojom aktívnom veku považoval v Nemecku za jedného z najznámejších kynológov. Po ukončení 2. svetovej vojny sa zapojil do formovania nemeckej kynológie a stal sa vôbec prvým konateľom VDH. V počiatkoch choval úplne iných psov, ale po kontakte s kromfohrländerom sa rozhodol odchovať vlastný vrh. Jeho chovateľské ciele však boli zvláštne. Zaumienil si totiž, že otestuje odolnosť plemena, a preto narodené šteniatka nedal očkovať proti najviac vyskytovaným ochoreniam psov, ako psinka a hepatitída. Kromfohrländer v tomto teste obstál na výbornú. To však bolo dávno, a preto sa neodporúča, aby si dnešní chovatelia daného plemena naivne mysleli, že svojich jedincov netreba očkovať. |
|
Otto Borner odhliadnuc od tohto testu ale vykonal pre plemeno oveľa viac. Zasadil sa o to, aby ho uznalo FCI. Bez jeho vplyvu by kromfohrländer možno dodnes nebol uznaným plemenom, ale vzhľadom na lobovanie menovaného sa tak stalo zhruba po desiatich rokoch od prvého vrhu, čo je veru obrovský úspech.
DOPADY UZNANIA Osobným zasadením sa o presadenie kromfohrländera u VDH si Borner razom z mnohých priateľov urobil nepriateľov. Nebyť jeho výsostného a vysokého postu v nemeckom kynologickom živote, možno by to ukončilo jeho kariéru. Niet asi ďalšieho takého psa v Nemecku, ktorý by natoľko roztrieštil celistvosť tamojšej kynológie. Kromfohrländer bol od počiatku uznávaný, ale aj zatracovaný. Istá časť chovateľov ho nemienila uznať za nič na svete. Dokonca neakceptovali ani jeho pomenovanie a sem patriacich psov označovali iba za bastardov zo Siegenu. Ilza Schleifenbaumová si taktiež musela vytrpieť svoje. Na výstavách bola pravidelne verbálne napádaná a v roku 1956 jej počas výstavy v Oldenburgu chcel niekto otráviť psa oceneného zlatou medailou. Úplné zlepšenie stavu nenastalo ani dnes, teda 50 rokov od zrodenia plemena a 40 rokov od jeho uznania FCI. Poniektorí kynológovia kromfohrländera zatracujú, najradšej by boli, keby nejestvoval, iní ho zasa prezentujú na medzinárodnej scéne.
PREČO KROMFOHRLÄNDER Po istom čase sa Schleifenbaumová rozhodla, že svojho psa presadí ako oficiálne plemeno. Oporu pre tento svoj zámer našla iba u hŕstky známych, nestála pri nej ani rodina, ale ona sa nevzdala. Uvedomovala si, že k dosiahnutiu svojho cieľa musí najprv nájsť pre svojho psa výstižný názov. Horská krajina medzi Siegenom a Wittgesteinom sa oficiálne nazýva Krumme Furche, ale ľudia si to zjednodušili na Krom-Fohr. Schleinbaumovci mali v tejto oblasti chalupu, ktorú pani Ilza strašne rada navštevovala. Svoje plemeno nazvala po tomto zamilovanom kraji kromfohrländer, čo znamená bytosť pochádzajúcu z Krom-Fohru. |
|
Branislav Mathe |