PATRÍME K SEBE?

Niekde som o psičkároch čítal, že s vodítkom v ruke patria so psom vždy k sebe. Vzájomne ich to spája. Čiastočne je to pravda, ale autor tohto názoru zaiste nevystihol podstatu človeka a psa. Kto má rád svojho psa, ten k nemu patrí vo dne v noci, a nielen počas zbežnej prechádzky. Ale keď už sme pri tej spolupatričnosti, do akej miery to "patríme k sebe" platí?

Vrana k vrane sadá - tvrdí známe porekadlo, z ktorého vyplýva (alebo by aspoň malo), že tvory so vzájomnou náklonnosťou by na seba nemali útočiť, ale si vzájomne pomáhať. Ak však úprimne nahliadneme do svojho vnútra, niet takého chovateľa, ktorý by v tomto smere nemal čo doháňať. Samozrejme, existujú priateľstvá, ktoré ukovala práve láska k psom a drží ich pevne dodnes, existujú dobre fungujúce kynologické kluby, výcvikové strediská... Na druhej strane je ale pravdou aj to, že miláčikovia nás všetkých predstavujú v istom zmysle tiež názorové nezhody.

SPÁJA A ROZDEĽUJE

Psy nám preukazujú obrovskú službu už len tým, že spájajú ľudí, ktorých názory sú diametrálne odlišné, zastávajú iné ideológie. Cez psov vznikajú priateľstvá aj medzi takýmito osobami. Jasné, z toho, keď sme priateľmi psov, ešte vôbec zákonite nevyplýva, že v hocijakej inej sfére života máme rovnaký vkus a zhodné názory. Odhliadnuc od toho je ale pozitívne, že tieto názorové nezhody ustúpia do úzadia, keď sa v popredí objavia psy. Tento jav krásne opísal jeden kynologický publicista z Maďarska:

"Akoby tie od radosti sa vrtiace chvosty psov predstavovali trepotajúce biele vlajky, hlásajúc tak pokoj zbraní pri riešení životne dôležitej veci."

K úplnej pravde však, žiaľ, patrí aj to, že nie je zriedkavosťou ani pravý opak tejto myšlienky. Ostré spory a hádky medzi chovateľmi (psičkármi) nespôsobuje politika, hudba, film, prípadne iná nepodstatná záležitosť, ale pes! Letmo sa dotknime výstav, kde je najčastejšou príčinou zasa nesúhlas s verdiktom rozhodcu.

V ČOM JE PODSTATA?

Každý, kto sa nejaký ten čas činí v našom kynologickom dianí, si zaiste spomenie na spor o pozíciu strešnej organizácie. Dávnejšie sa také veci nediali, pretože seniori slovenského psíčkarstva dokázali pracovať v mierovom ovzduší a ľubovoľné nezhody vedeli profesionálne riešiť na odbornej úrovni. To znamená bez emócií.

Ak sa chovatelia nedokážu dohodnúť, či dané plemeno je vhodné kupírovať, alebo nie, ak o tom vedú diskusiu, a predsa niet názorovej zhody, nič sa nedeje, všetko je v najväčšom poriadku. Diskutovať sa má a musí. Ako a aké skúšky majú zvládnuť psy je tiež častým ohniskom nezhôd, ale netreba to brať tragicky... Opäť je to iba diskusia. Nech dopadne akokoľvek, vždy je plodná, pretože rozdielnosť vyslovených názorov je dôkazom ochoty nájsť kompromis. Ak však spor ľudí alebo organizácií zapácha ziskuchtivosťou a peniazmi, to už veru nie je reč o psoch, ale o niečom úplne inom.

SVOJE SI NEDÁM

Zákulisné boje pritom prebiehajú. A to ako vo "veľkej", tak aj v "malej" kynológii. Či už na výstavisku, na ulici, proste všade... Vtedy už vrana k vrane nesadá, pretože cíti ohrozenie svojich momentálnych záujmov. Krátka bitka dvoch psov je prirodzeným súbojom zvierat o pozíciu, ale u ich majiteľov to predsa často vyvolá hádku, urážky, niekedy až pästnú zrážku. Pritom na rozdiel od psov my ľudia by sme túto situáciu vedeli vyriešiť aj pokojne, bez kriku. Veď chceme zistiť iba to, kto urobil chybu, ak ju vôbec niekto urobil. Inokedy majiteľ rozzúreného malého psíka bezdôvodne zaútočí na majiteľa pokojne sa prechádzajúceho jedinca obrieho plemena len preto, lebo zúrivosť svojho maznáčika pripisuje prítomnosti toho "hebeda". Ľahšie sa hádže vina na iného, než priznáva vlastná, a s ňou skutočnosť, že práve náš pes nemá najlepšiu výchovu.

Poznajúc stanovisko a postoj úradov voči držaniu psov je vyslovene hnusom, keď sa jeden chovateľ vyhráža druhému udaním. Väčšina byrokratov je totiž najúhlavnejším nepriateľom psov a psíčkarov, ktorí si na takýchto prípadoch radi zmlsnú. Je naivné si myslieť, že to bude mať dopad iba na toho konkrétneho chovateľa. Kompetentné úrady na komunálnej úrovni síce hlásajú, že ich prvoradou snahou je vytvorenie prijateľných pravidiel a podmienok zodpovedajúcich láskyplnému chovu, aby sa ľuďom držiacim psov nekládli pod nohy zbytočné prekážky... Realita? Radšej sa zdržím komentára, škoda slov!

VERNOSŤ ZA VERNOSŤ

Porozumenie a jednotnosť názorov nejestvuje ani v radoch ochrancov zvierat. Spoločný cieľ síce majú, to áno, ale všetci sa ho snažia zrealizovať svojsky, pretože sú presvedčení, že jediná správna cesta je práve tá ich. Pri tom všetkom chovatelia, majitelia a ochrancovia zabúdajú na to, alebo nechcú vziať na vedomie, že v jednote je sila.

Držanie a chov psov sa dotýka na Slovensku zhruba pätiny obyvateľstva a predsa nejestvuje žiadna organizácia, ktorá by vehementne a cielene chránila záujmy tohto davu. Pes s rodokmeňom má na úrovni obcí tie isté ťažkosti ako kríženec. Alebo sa mýlim a prespal som vznik nejakej legislatívnej výnimky? Takto sa stráca vážnosť. Ak totiž niekto v záujme spoločnej veci nedokáže nájsť spoločnú reč, toho na druhej strane barikády sotva berú vážne. Komunálna politika vyžaduje poplatky za psov, ale čo dáva? Ani nebude, pokiaľ sa jej nepostaví na "odpor" odhodlaná organizácia s odborným vedením, ktorá dokáže predložiť fakty, vedecké dôkazy, štatistiky... Necítite potrebu organizácie, ktorá očistí povesť psíčkarov a preukáže, že psy nie sú iba tvorcami biologického odpadu a jedinými znečisťovateľmi verejných priestranstiev? Aby som však nekritizoval iba iných, dožadovať sa niečoho môže iba ten, kto ovláda vernosť dobrým mravom a zásadám. Výnimkou nie sú ani psy. Vedúc ich na vodítku patríme k sebe. Na to neslobodno zabudnúť! Za činy psa je rovnako zodpovedný aj jeho majiteľ. Ak si tú zodpovednosť ctí, má právo na to, aby sa so svojím psom mohol pokojne poprechádzať, kde len chce. Nemal by byť terčom neoprávnených predsudkov.

spracoval Branislav Mathe

<<< späť