SIBÍRSKY HUSKY |
MARATÓNEC NA SNEHU
|
 |
Život na Sibíri Sibírsky husky prešiel dlhým vývojom počas mnohých stáročí u národov Sibíri. Svoj pôvod odvíja od nehostinného podnebia, kde teplota v zime klesá pod 50 stupňov Celzia a vietor dosahuje rýchlosť až 100 km/h. Plemeno sa prispôsobovalo potrebám života a kultúre sibírskych národov. Domorodí obyvatelia nepoznali kov, používali luk, šípy, kamene, kremeň alebo kosti na konci harpúny. Boli málo organizovaní. Spravidla rozumeli nárečiu iba najbližších susedných kmeňov. Nemali kmeňovú federáciu a neboli v spojení s Ruskom. Možno aj preto sa tak veľmi spoliehali na svojich psov, ktorí boli nástrojom ich vynaliezavosti. S početnými skupinami (16-18 i viac psov) svojich psích spoločníkov a nenahraditeľ-ných pomocníkov mohli cestovať po zamrznutej krajine, pričom prekonávali až 100 míľ za jeden deň, čo zároveň umožňovalo každému mužovi vrátiť sa s úlovkom ťahaným psami malej veľkosti. Prácou vo veľkých tímoch sa minimalizovala záťaž na jedného psa, zatiaľ čo malou veľkosťou psa sa súčasne maximalizovala vytrvalosť a znižovala spotreba energie. Mohutnosť psa nebola priamo úmerná jeho výkonnosti. Pes dvojnásobnej hmotnosti disponuje výkonnosťou srdca a pľúc iba o 30 % vyššou ako pes priemerný a tiež sa unaví oveľa skôr ako stredne veľký pes, preto potrebuje dlhší čas na regeneráciu. Ekonomika a náboženstvo boli so psami späté. Najlepších psov vlastnili najbohatší ľudia, pričom kvalita psa určovala, že práve oni boli najbohat-šími členmi spoločenstva. Mnoho náboženských obradov sa sústreďovalo okolo husky. Vládlo presvedčenie, že dvaja husky strážia bránu do neba a nepustia dnu nikoho, kto sa správal počas života ku psom kruto. Celý život kmeňa sa krútil okolo psov. Ženy vychovávali šteňatá, rozhodovali o tom, ktoré budú ponechané. Vyberali iba najlepšie sučky a psy, zvyšné sučky sa utrácali a psy sa kastrovali. Výhodou kastrovaných psov bola miernejšia povaha a nižšia spotreba krmiva v dôsledku pomalšieho metabolizmu. Husky sa využívali aj ako spoločníci detí. Nebolo výnimkou, aby pes spal v stane, pretože bol schopný ho vyhriať svojím živočíšnym teplom. Nočná teplota sa spravidla merala podľa počtu |
|
psov potrebných na udržanie tepla (napr. dva psy na noc, tri psy na noc atď.). Úlohou mužov bolo starať sa o tréning a výcvik. Na jeseň boli muži zaneprázdnení lovom rýb a chytaním husí, labutí, či kačíc. Zapriahali psov do vozíkov a pripravovali si drevo na výrobu saní a iných vecí. V zime poľovali na soby a líšky, robili si siete. Psov používali na ťahanie stanov a zásob. Keď prišla zima, psy ktoré nepracovali, boli uviazané. Iba najlepšie nekastrované psy sa mohli páriť so sučkami, čo bolo zárukou, že iba tie najlepšie mohli splodiť potomstvo. V lete boli všetky psy voľne pustené a lovili vo svorke. Do osád sa vracali, keď napadol sneh a potravy začínalo byť málo. Aj z tohto dôvodu sa u nich zachoval silný lovecký pud. Najlepšie psy neboli produkované cieľavedomým pripúšťaním, ale výsledkom selekcie medzi veľkým množstvom šteniat úplne závislým od ich výkonu. Politické tlaky V devätnástom storočí boli cárove vojská – Kozáci – vyslané na misiu s cieľom otvoriť Sibírsku oblasť pre obchod s kožušinami. Kozáci – pospolite žijúci muži - predstavovali menej než etnickú skupinu, ktorá zahŕňala veľa národností, dezertérov, kriminálnikov, vagabundov a pirátov – sa pokúsili o genocídu Čukčov. V neskorom šestnástom storočí to boli žoldnieri Stroganovej rodiny, ktorí pomáhali bojovať proti Tatárom, získať kontrolu nad Sibírou a obchodom s kožušinami pre Rusko. Opäť boli psy kľúčom k ich prežitiu. Čukčovia boli schopní na saniach predbehnúť ruské sobie jazdné jednotky, a tak na určitý čas odolať invázii. Invázia prerástla do boja, v ktorom Čukčovia, vyzbrojení iba oštepmi a harpúnami, premohli dobre vyzbrojenú armádu. Toto víťazstvo viedlo Cára k uzavretiu zmluvy s Čukčami, na základe ktorej získali nezávislosť. Čukčovia sa tak stali prvým národom, ktorému sa podarilo dosiahnuť svoju autonómiu. Hoci ruská vláda formálne zabrala Čukotský polostrov v roku 1789, Rusi sa nikdy viac nepokúsili vynucovať si priamu kontrolu nad Čukčami a v roku 1837 bola podpísaná zmluva, ktorá garantovala Čukčom úplnú politickú nezávislosť v cárskom Rusku. Okrem toho Čukčovia boli oslobodení od platenia daní a Rusom bolo zakázané žiť v regióne Čukčov. Na druhej strane, Čukčovia sa zaviazali dať ruskej vláde formálny súhlas ako uznanie výlučne ruskej suverenity nad ich územím. Čistota saňových psov Čukčov na Sibíri do čias moderného exportu na Aljašku je priamym dôsledkom jedinečného úspechu Čukčov plynúcim z udržania politickej a kultúrnej nezávislosti a odolnosti voči takmer nepretržitému prenasledovaniu európskymi okupantmi. Čukčovia, sami medzi ostatnými pôvodnými obyvateľmi Sibíri, prežili tristo rokov meniacich sa ruských postupov boja a priateľstva. Taktika boja bola zameraná na zničenie a úplnú elimináciu Čukčov, ale jej výsledkom bolo iba posilnenie Čukčov a zdokonalenie kvality ich saňových psov ako dôsledok dodatočných požiadaviek dosiahnuť lepšiu mobilitu v dlhých vojnových ťaženiach. Úspešnejšou bola taktika „priateľstva“ s cieľom dosiahnuť splynutie Čukčov a jej konečný efekt, obzvlášť pod nadvládou Sovietov počas poslednej polovice storočia, zvýšiť ich životný štandard, a tak zničiť ich tradičnú nezávislosť a tvrdé pravidlá prírodnej selekcie, ktoré pôvodne dávali a zachovávali saňových psov Čukčov. Nanešťastie v dvadsiatom storočí Sovieti otvorili voľný obchod s Čukčami nazývanými aj „Apači Severu“. Útočníci mali dokonalejšiu zbraň – kiahne. Kiahne zdecimovali národ. A potom Sovieti, ktorí poznali význam psov pre Čukčov, popravili vodiacich psov určených na chov. Zaviedli ich vlastný chovný program, ktorého cieľom bolo vyhladenie pôvodného genofondu a jeho nahradenie väčšími psami schopnými utiahnuť väčší náklad, so zámerom ich prioritného využitia na obchod s kožušinami. Sovieti zašli až tak ďaleko, že v roku 1952 vydali oficiálne vyhlásenie, podľa ktorého plemeno, ktoré sa dnes nazýva Sibírsky husky nikdy neexistovalo. Ešte aj dnes je možné nájsť v týchto oblastiach predchodcov Sibírskych husky. |
|
Odkiaľ pochádzajú? Toto nie je figliarska otázka. Pravdou je, že odpoveď na ňu závisí od obdobia, o ktorom hovoríme – pred, alebo po utláčaní domorodého obyvateľstva Sibíri. Je potrebné objasniť historický základ rôznych národov a dôsledky Kozáckych nájazdov pre ne. Popis ich psov vytvorený vedcami a cestovateľmi 100 rokov predtým, ako bol prvý saňový pes privezený do Nome, stojí za povšimnutie. Samozrejme, že v sedemnástom storočí neexistovali fotoaparáty, no zachovali sa kresby. Bezpochyby tu boli v tých časoch Korjaci (Koryaks), Jukagirovia (Yukagirs) Čukčovia (Chukchis), Kamčatci (Kamchadals) a iní Sibír-čania žijúci svoj život izolovane a možno aj ich psy boli značne – snáď dokonca geneticky – rozdielne. Krasheninnikov a Stellar opakovane uvádzajú, že tieto národy o sebe navzájom nevedeli. Ich životný štýl bol celkom rozdielny, úplne závislý od oblasti, ktorú obývali – podnebie sa líšilo od regiónu k regiónu, bolo tu najme-nej toľko dialektov, koľko osád. Kamčatci obývali južnú časť Kamčatského polostrova. Tvorili ich najmenej dva národy – severný (pozdĺž rieky Kamčatka a pozdĺž riek Be-ringovho mora tiahnúcich sa z ústia Uka južne po Nala-cheva) a južný (pobrežie Beringovho mora od rieky Nala-cheva po mys Lopatka, pobrežie mora Okhotsk od mysu Lopatka severne až po rieku Chariuzova). Stellar uvádza, že všetky nástroje a potreby pre domácnosť, ktoré použí- |
|
|
vali, sa podstatne líšili od tých, ktoré využívali iné národy. Georg Wilhelm Steller bol mladý nemecký profesor histórie na Akadémii v St. Petersburgu a člen druhej Beringovej expedície. Zomrel v roku 1746 počas cesty domov. Jeho poznámky boli odovzdané Štefanovi Petrovičovi Krasheninnikovi, aby boli zahrnuté do jeho správ. Ten vo svojich záznamoch popísal Kamčatských psov nasledovne: „Psy na Kamčatke sú len málo rozdielne od psov našich sedliakov. Najčastejšie sú biele, čierne, strakato čierne alebo sivé ako vlky, menej je plavých a svetlo hnedých. Sú veľmi šľachovité a žijú dlhšie ako ostatné psy, čo možno prisúdiť ich ľahkej diéte, ktorá obsahuje iba ryby. Psy používané na ťahanie saní sú kastrované. Obvykle štyri sa používajú na ťahanie jednych saní, dvaja vedľa saní a dvaja pred saňami. Tieto štyri psy sa nazývajú narta, rovnako ako my voláme niekoľko koní zapriahnutých v jednom záprahu. Psy tiež plnia úlohu oviec v tejto krajine, ich koža sa používa na každý kúsok odevu. Ľudia sa veľmi tešia kožušine z dlhosrstých bielych psov, používajú ju na lemovanie oblečenia, bez ohľadu na materiál, z akého je oblečenie zhotovené.“ „Štyria psi môžu ťahať náklad okolo 100 kg, keď nerátam zásoby pre jazdca a psov. Keď je dobrá trať, aj s týmto nákladom môžu prejsť dokonca až 30 km za deň alebo 150 km bez nákladu, obzvlášť, keď začína jar a povrch snehu je pokrytý ľadom, je veľmi silný a jazdec môže stáť na saniach.“ V práci Moreplavci a cestovatelia v rôznych štátoch sveta počas rokov 1803 až 1807 G. H. Von Langsdorff uvádza: „Psy Kamčatcov majú dlhý zašpicatený ňufák, špicaté vztýčené uši a dlhý chvost s hustou srsťou. V tvare, veľkosti a celkovom prejave silne pripomínajú vlky. Z európskych psov sa im najviac podobajú ovčiarske psy, ako sa vo všeobecnosti nazývajú psy so špicatým nosom. Srsť niektorých je rovná a krátka, iné ju majú dlhú a mäkkú, a niekoľko malo kožu pokrytú vlnou, ktorá, ak je správne umytá a upravená, môže sa spriadať ako vlna oviec. Psy, ktoré majú takúto srsť, alebo dlhú a jemnú srsť sa nazývajú magnát, alebo chlpatý a ich koža je neobyčajne vyhľadávaná na prípravu teplého zimného odevu, alebo ako obloženie oblečenia. Tento druh psa nie je veľmi vhodný na cestovanie, len ťažko môže byť použitý v čerstvo napadnutom alebo hlbokom snehu, pretože v obidvoch prípadoch sa sneh zachytáva na jemnú srsť, keď mrzne zamotáva ju a v podstate prekáža psovi v behu. Dlhonohé a krátko osrstené psy sú najlepšie na ťahanie ľahkých saní. Niektoré psy brechajú ako naše, ale väčšina nikdy nešteká, iba zavýja. Ich farba je veľmi rôzna, sú čierne, biele, šedé, červené a väčšinou rôzne strakaté.“ „Psy s najsilnejšími kosťami, s veľkou a širokou labou, dlhými vztýčenými ušami a s doširoka otvorenou papuľou, vyššie vzadu, široké na konci hlavy a hrudníka, sú vždy považované za najlepšie stavané na prácu.“ „Druhou operáciou, ktorú musel saňový pes podstúpiť, bolo skrátenie chvosta približne na dĺžku 10-15 cm. V pôvodnom stave je chvost veľmi dlhý a srsť je veľmi hustá, preto bol chvost veľkou prekážkou pri behu. Tento zákrok sa neprevádza, kým pes nie je plne vyvinutý a je v plnej sile, čo nie je skôr ako medzi druhým a tretím rokom života. Predpokladá sa, že prevedenie tohto úkonu skôr by prekážalo v raste psa.“ „Každý pes mal meno, ktoré dostal, keď bol malý a bolo najčastejšie odvodzované od jeho farby alebo zvláštnych znakov. Napríklad krátke ucho, dlhé ucho, visiace ucho, špicatý nos, červený fľak, čierna hlava, biela noha, krátky chvost, atď.“ „Bežné tempo poštových psov je okolo 10 až 12 km/hodinu, jednako ale najlepšie psy dokážu ísť aj 15 až 20 km/hodinu. Psy sa pohybujú väčšinou klusom v stabilnom tempe, preto, ak je dobrá trať, môžu zdolať takmer pravidelne rovnaké vzdialenosti za jednu hodinu. V Tigile, mieste na severozápade Kamčatky, som stretol kuriéra, ktorý cestoval 1500 km za deväť a pol dňa, takže 150 km za 24 hodín, menil psy na každej stanici“.
|
|
|
Sibírsky husky prichádza do Ameriky Soby, psy, snežnice a iné hmotné predmety zo života v stanoch sú dôkazom o čulých kontaktoch medzi Kamčatcami, Korjakmi, Jukagirmi a Čukčami, ktoré súviseli, ako potvrdzujú aj písomné záznamy, s aktívnym obchodom s tovarom rozličného druhu a pôvodu, vrátane psov. Napriek tomu si Čukčovia držali psy v relatívne čistej forme. Obzvlášť tí v najizolo-vanejších osadách pozdĺž brehu rieky Kolyma a na pobreží Severného mysu. Ich obraz „bojachtivých“ medzi ostatným domorodým obyvateľstvom zvyšoval ich schopnosť odolávať vonkajšej nadvláde a obmedziť jej vplyv. A to bolo za podmienok existujúcich na najsever-nejšej Sibíri na začiatku roku 1900, kedy sa objavuje prvý dokument popisujúci import plemena Sibírskeho huskyho. Uskutočnilo sa niekoľko veľkých importov sibírskych psov do Severnej Ameriky. Na jeseň v roku 1908, kedy sa po prvýkrát uskutočnil pretek All Alaska Sweepsta-kes, prišli prvé sibírske psy. Ruský obchodník s kožuši- |
|
nami, William Goosak, priniesol desať psov do Nome z oblasti Anadyr na Sibíri. Tieto psy pretekali v roku 1909 na All Alaska Sweepstakes a skončili na treťom mieste. Oproti miestnym psom sa značne odlišovali vo veľkosti, povahe a vzhľade. Kým pôvodné psy boli veľké, zúrivé, často vlčieho vzhľadu, náchylné k boju a vyvolávajúce pocit veľkej sily, sibírske psy boli malé, kompaktné, poslušné a viac líščieho ako vlčieho vzhľadu. Zaujali jedného zo súťažiacich, a to Fox Maule Ramseya, ktorý uskutočnil ďalší import. Na konci leta v roku 1909 Ramsey spolu s Iverom Olsenom prekročili Beringove more. Zamýšľali kúpiť psov v osade Markovo ležiacej na rieke Anadyr – vzdialenej 250 míľ vo vnútrozemí. Markovo bola osada situovaná na mieste, kde sa územie Korjakov, Jukagirov a Čukčov spájalo, vytvorila sa ako miesto obchodných výmen. Presný počet psov kúpených Ramseyom a Olsenom nie je zdokladovaný, ale bolo to okolo 60. Markovo je dosť vzdialený od prímorskej oblasti obývanej Čukčami. Väčšina ľudí žijúcich v Markove mohli byť Korjaci a Jukagirovia, ale títo pestovali čulé obchodné styky s Kamčatcami žijúcimi ďalej na juhu. Ďalší import sa uskutočnil v roku 1911. John Johonson, jeden z Fox Maule Ramseyových musherov a víťaz All Alaska Sweepstakes z roku 1910, sa vrátil na Sibír za účelom priniesť viac psov. Išiel do východného mysu a vrátil sa so štrnástimi psami. Východný mys bol relatívne izolovaný región Čukčov a tieto psy boli pravdepodobne pravé psy Čukčov. Prvý dokument potvrdzujúci import psov priamo z Kamčatky pochádza z roku 1914. V lete tohto roku kapitán Olsen priniesol z Petropavloska najmenej osem psov pre Leonharda Seppalu. Seppala za začal zaujímať o sibírske psy v roku 1913 a o rok neskôr sa s tímom sibírskych psov zúčastnil na All Alaska Sweepstakes. Medzi týmito kamčatskými psami bol aj Seppalov slávny leader Russky, ktorý mal skrátený chvost. Seppala tvrdil, že importoval psov zo všetkých častí Sibíri: „Importoval som psy z veľa oblastí Východnej Sibíri a objavili sme, že sa líšia veľkosťou – najväčší sú z Petropavlovska a Kamčatky – niektoré vážia 30 kg. Psy od Anadyru sú trochu menšie, najväčšie z nich majú 25 – 27 kg. Okolo Východného mysu sú ešte menšie, v priemere 20 kg. Na rieke Kolyma majú okolo 27 kg, údaje sú za psov. To je všetko, čo si pamätám doteraz.“ (1949). V septembri 1927 Olaf Swenson priniesol z Ryrkaypiy, osady Čukčov na Severnom myse, štyroch psov – dvoch psov a dve sučky. Kópia objednávky napísaná pre Olaf Swensona na štyri psy s dátumom 17. 09. 1927 znela: „Obdržané od Leonhard Seppala $ 140 stoštyridsať dolárov zaplatené za štyri sibírske psy (dva psy a dve sučky) privezené zo Sibíri.“ Naposledy sa významnejší import, ktorý značne ovplyvnil dnešných Sibírskych husky, uskutočnil v roku 1930. Peg Ricker, spoluvlastníčka psinca v Poland Spring v Maine, si spolu so Seppalom zajednala v roku 1929 u Olafa Swensona osem sibírskych psov. Detailný popis ich cesty cez zasneženú krajinu možno nájsť v knihe Johna Tannera - Alaskan Trails, Siberian Dogs. Swenson získal tím ôsmich čukotských psov z osady Ryrkaypiy, na Severnom myse Sibíri. Tento záprah bol použitý ako pracovný tím pre posádku lode, ktorá uviazla v ľadovom objatí počas zimy v roku 1929-1930. Keď sa ľad roztopil, psy boli nalodené a privezené do Seattle v druhom októbrovom týždni, (roku 1930) a poslané železnicou do Maine. Nanešťastie, z ôsmich psov prežili iba traja. Ďalších päť (Minka, Beloglazii, Brandii, Burka a Cherousii) podľahlo leptospiróze, v tých časoch rozšírenej chorobe. Dvaja z troch, čo prežili, boli veľmi významné psy pre ďalšie vývojové smerovanie plemena – Kreevanka a Tserko. Tretím psom bol Volchok, ktorý do chovu nezasiahol. |
|
All Alaska Sweepstakes Dávno predtým, ako Sovieti zaradili Sibírskych husky do kategórie „tí ktorí oficiálne nikdy neexistovali“, sa reputácia malých sibírskych psov rýchlo rozšírila do sveta. Zlatá horúčka na Aljaške spravila zo saňových psov neoceniteľný tovar. Preteky sa zaradili do okruhu obľúbených zábavných podujatí a rozptýlenia v inak neradostnom svete. Víťazovi dávali veľké práva a otvorili hranice obľúbenému gamblingu. All Alaska Sweepstakes (AAS) z Nome do Candle a späť (408 míľ), bola trasa preteku križujúca každý možný terén, zahŕňajúc údolia, ktoré skoro vždy zasahoval blizard. Úkryty s potravou boli strategicky rozmiestnené pozdĺž trate. Pravidelné kontrolné body boli určené, ale všetko ostatné sa ponechávalo na jazdcovo uváženie. Trade Saloon v Nome bola stávková kancelária, v ktorej boli stávky povolené dovtedy, kým prvý tím prešiel cieľom. Počas preteku v roku 1909 mali školopovinné deti prázdniny štyri dni, boli zatvorené úrady i obchody. V deň štartu sa vsadilo viac ako $ 100.000 a pre víťaza bola pripravená cena $ 10 000. Sibírske psy mali iba polovičnú hmotnosť miestnych aljašských psov a boli oveľa menšej postavy. Pre účely pretekov sa uvádzali pod označením „Sibírske vlčie psy“. Prezývali ich aj „Sibírske krysy“ pre ich malú postavu. Stávkujúci im dávali iba malú šancu, nestavovalo sa na umiestnenie, ale či vôbec dôjdu do cieľa. Thurstrup však presvedčil Goosaka, aby vsadil na tím. V apríli 1909 mali ľudia možnosť vidieť prvý tím Sibírskych husky v Severnej Amerike klusať von z mesta Nome, ktorý sa tak zapísal do kroniky histórie. Nanešťastie, Thurstrup nebol veľmi skúseným jazdcom. V polovici cesty sa rozhodol pre kratší oddych v Candle. Vďaka tomu ho na konci preteku predbehli dva viac oddýchnuté tímy a on skončil na treťom mieste. No malé psy prekvapili všetkých. Toto inšpirovalo mladého Škóta Fox Maule Ramseyho, ktorý minul $ 25.000 na nákladnú loď, aby doviezol 60 Sibírskych husky cez Beringove more. V roku 1910 ich na pretekoch rozdelil do troch tímov a výsledkom bolo prvé, druhé a štvrté miesto. Jeden tím viedol legendárny John „Iron Man“ Johnson, ktorý skončil na prvom mieste v čase 74 hodín, 14 minút a 37 sekúnd. Tento čas nebol nikdy prekonaný, dokonca ani o mnoho rokov |
|
|
neskôr s moderným vybavením, lepšou výživou a lepšie trénovanými psami (dokonca Rick Swenson v roku 1983 na 75. výročie preteku bol o desať hodín pomalší ako v roku 1910 tím siberianov!). Ramsay sám bol druhý a tretí tím viedol Charlie Johnson, ktorý skončil štvrtý. Po skončení pretekov dal Ramsay dva tými Johnsonovi. Vlastný tím predal kapitánovi Crimminsovi z Nome a nikdy viac nepretekal. Nome opustil v roku 1912. Goosak predal všetkých husky kapitánovi Charlesovi Madsenovi v roku 1910. Ten skombinoval najlepšie psy s tímom Johna Johnsona a prihlásil ich na štart Madsen/Johnson v roku 1911 AAS. Niet pochýb, že väčšina psov importovaných Ramsayom bolo kastrovaných a málo sučiek bolo dovezených. To bolo dôvodom, prečo Johnsonov tím, ktorý vyhral prvé miesto 1914 AAS, bol zložený prevažne zo psov pretekajúcich v roku 1910 a z niekoľkých importov z roku 1911. V roku 1914 Nome Nugget report uviedol správu, že jeho priemerný vek tímu je dosť veľký. Iron Man mal veľmi málo, ak vôbec nejaké vrhy. Po AAS 1914 Johnson zobral jeho tím do Kalifornie na Panama-Pacific Expo v San Francisku a o psoch už nebolo počuť. Veľa týchto psov sa predalo. John Johnson odvtedy nikdy viac nepretekal, s výnimkou krátkej exhibície v Truckee, Kalifornia, v januári 1915, kde vyhral. Crimminsov tím (Fox Ramsay´s pôvodný tím) bol prihlásený na pretek AAS v roku 1911, ale súťaž nedokončil a už viac nepretekal. Charlie Johnson vlastnil tím siberianov, ktorý mu dal Ramsay. Pretekal s ním v roku 1911 a 1912 AAS. Tento tým nadobudol od neho Dr. A. N. Kittilsen a v roku 1915 sa prihlásil na AAS. Ďalšie správy o ňom nie sú známe. Leonhard Seppala – žijúca legenda Narodil sa v Skjervoy v Nórsku, blízko Polárneho kruhu. Na Aljašku prišiel v roku 1900 mladý, nadšený, hľadajúci bohatstvo a dobrodružstvo. Tento malý muž, iba asi 160 cm vysoký, bol rybárom od svojich jedenástich rokov a učňom kováča u svojho otca. Zároveň vynikal ako zápasník a lyžiar. Seppala pracoval na Aljaške na rôznych projektoch v banských kempoch. V roku 1913 Jafet Lindeberg (jeden z vlastníkov Pioneer Mining Company) hľadal psov, ktoré boli zhromažďované v okolí Nome Victorom Andersonom (zamestnancom spoločnosti). Pätnásť z týchto psov (priamy import a ich potomkovia) bolo pridelených Leonhardovi Seppalovi na tréning. Mali sa stať darom pre Roalda Amundsena, ktorý plánoval expedíciu na Severný pól. Seppalovi bola zverená úloha starať sa o tieto psy a trénovať ich a on to robil rád. Keď vypukla 1. svetová vojna, Amundsenove plány sa zmenili. Seppal sa prihlásil na ASS v roku 1914, ale skončil katastrofálne, keď zišiel z trate a jeho psy si doráňali labky. Nevzdával sa, ale tajne tvrdo trénoval, ďaleko od mesta a opätovne sa prihlásil do AAS v roku 1915. Zvíťazil s náskokom jednej hodiny. Víťazstvá si zopakoval v rokoch 1916 a 1917. Následne v dôsledku rastúceho vojnového úsilia a miznúcej konkurencie došlo k prerušenia periodicity pretekov. „Malý muž a jeho malé psy“ sa stali známymi ako legenda na Aljaške. Bezo zvyšku oddaný svojim sibírskym psom Seppala zdokonalil ťahacie pomôcky a dosiahol veľa rekordov na stredných tratiach. Pripisuje sa mu niekoľko skutočne hrdinských činov. Neozbrojený, prenasledovaný ozbrojeným únoscom prepravil muža roztrhaného pílou na veľkú vzdialenosť rýchlosťou, ktorú by nikto nepovažoval za možnú. Môžeme byť šťastní, že Leonhard Seppala sa vyznal v psoch. Psy, ktoré vlastnil a ktoré choval, boli tie najlepšie. Hoci základňa nebola veľká, psy ktoré použil ako zakladateľov chovu, boli vynikajúcimi predstaviteľmi svojho druhu – vynikali na dlhých i krátkych tratiach. Najkvalitnejší z týchto psov s ním cestovali do Poland Spring, Maine, kde v chove pokračoval. Štafeta života V roku 1925 sa Seppala a jeho Siberiani stali národnými hrdinami so slávnym „Sérum behom“, ktorý zachránil mesto Nome pred epidémiou záškrtu. Doktor Curtis Welch ako jediný lekár v meste pomocou rádiového spojenia požiadal o pomoc. Niekoľko detí umrelo a ďalšie boli ťažko choré. Nemocnica v Anchorage mala potrebné sérum, ale ako ho dopraviť do Nome v mrazivej zime? Podľa oficiálneho vyhlásenia jediným bezpečným spôsobom boli psie záprahy. Z Anchorage bolo dopravené sérum na železničnú stanicu 27. januára 1925. Do 297 míľ vzdialenej Nenany sa začal veľký závod o život. Potom bolo sérum prostredníctvom špecifickej záprahovej štafety dopravené do Nome. V Nenane už čakal jazdec U.S. pošty za Severnú obchodnú spoločnosť William „Wild Bill“ Shanon a začal štafetu dvadsiatich mužov, ktorí s nasadením vlastných životov hnali seba a svojich psov do Nome, nehľadiac na mráz, snehové búrky a vlastnú únavu. Gunnar Kasson bol posledným musherom tohto závodu o život. So svojim tímom vedeným jeho lídrom Baltom prešiel 53 míľ. Na pamiatku tejto historickej udalosti bol po Baltovej smrti v roku 1933 vystavený v Cleveland Museum of Natural History. Najdlhší úsek prešiel so svojimi siberianmi vedenými slávnym lídrom Togom už vtedy legendárny Leonhard Seppala. Prebehli 340 míľ proti smrti, pričom žiadny iný tím neurazil viac ako 53 míľ. Za normálnych podmienok bolo na prekonanie vzdialenosti z Nenany do Nome (658 míľ) za dobrého počasia U.S. poštovným tímom potrebných 25 dní. A oni to dokázali iba za 5 a pol dňa. Senátor Dill of Washington má príbeh napísaný v Congressional record, z ktorého jedna pamätná veta znie: „Muži limitovaní rýchlosťou a vytrvalosťou sa dali na vyčerpávajúci pretek na Aljaške, ale preteky pre šport a peniaze vykazovali menej stimulov ako tento boj, v ktorom ľudskosť bola výzva a život bol cena“. Togo a Balto Togo bol malý, tmavý, kompaktný pes narodený v roku 1915. Jeho otcom bol Suggen (vodca Seppalovho záprahu) a matka Dolly. Baltovi novinári pripísali všetky Togove tituly a opísali ho ako „najlepšieho lídra psích záprahov na Aljaške“. Preto socha postavená v Central parku v New Yorku oslavuje udalosť s názvom Balto namiesto Togo. Togo dožil v Poland Spring, Maine 5. 12. 1929. Jeho telo bolo vystavené v múzeu Peabody Museum v Yale University. Následne bol premiestnený do Shelbourne Museum blízko Burlingtonu, Vermont. A práve tu sa každé leto stretávajú priaznivci Sibírskych husky z celej krajiny, aby vzdali úctu psovi, ktorý viac ako ostatné, symbolizuje slová na Baltovej soche v New Yorskom Central parku: „Venované neskrotnému duchu saňových psov, ktoré dopravili sérum 600 míľ nebezpečným ľadom, cez zradné vody, arktickým blizardom z Nenany, aby pomohli postihnutému Nome v zime v roku 1925. Vytrvalosť. Vernosť. Inteligencia.“ Uznanie plemena Seppala zostal žiť v Novom Anglicku, vyhral veľké množstvo pretekov a položil základ budúcemu plemenu Sibírsky husky, ktoré bolo oficiálne uznané Americkým kennel klubom (AKC) v roku 1930. Prvým Sibírskym huskym, ktorý bol zapísaný do AKC v decembri 1930, bola Fairbanks Princess Chena (Bingo II x Alaska Princess), narodená 16. 9. 1927, chovateľa Julien A. Hurley, majiteľky pani Elsie K. Reeser. Názvom husky boli označované všetky psy ďalekého severu. Tento pojem označuje vlastnosti ako húževnatý a vytrvalý a je výrazom pre „ostrého chlapíka“. Elizabeth Ricker (Seppalova družka) bola veľkým fanúšikom saňových psov. Sama importovala posledných siberianov priamo zo Sibíri. Deväť z nich bolo vybraných vychýreným odborníkom na sibírske psy, Olafom Swensonom, ale loď, ktorá ich dopravila do USA, uviazla v ľade v zime a iba 4 prežili. Kreevanka a Tserko boli dvaja z nich. Zosobňovali najexcelentnejších predstaviteľov plemena, ktorí sa v tých časoch dali nájsť a spolu s legendárnym Togom a jeho otcom Suggenom a nádherným lídrom Fritzom pravdepodobne figurujú v rodokmeňoch každého Sibírskeho huskyho. Všetky tieto psy, hoci ich je spolu len osem, sú zakladajúce psy reprezentované dnes ako AKC registrované Sibírske husky. Boli to Togo, Harry, Smoky, Kolyma, Nome, Pearl, Dushka, Sonia. Aj niekoľko ďalších psov malo veľký vplyv na plemeno, napr. výnimočným boli Tuck a Chapman´s Duke. Psy vyšľachtené u Seppala-Ricker sa nakoniec v roku 1932 dostali k Harry Wheelerovi do St. Jovite, Kanada, keď sa Elizabeth Ricker vydala za výskumníka Kaare Nansena a vzdala sa svojich psov. Od jej psov sa postupne odvíjajú zvieratá, ktoré sú pôvodcami troch najvýznamnejších chovateľských staníc podieľajúcich sa na založení a vývoji dnešného Sibírskeho huskyho: Milton a Eva Seeley a Chinook kennel. Jedným z najvýznamnejších psov bol Ch. Wonalancet’s Baldy of Alyeska, Nicholas a Lorna Demidoff a ich Monadnock kennel, jej najvýznamnejší chovný pes v histórii Ch. Monadnock's Pando a Marie Lee Frothingham a jej Cold River Kennel. Olaf Swenson, ktorý zo Sibíri priniesol viacero psov, bol vynikajúcim odborníkom na psy. Strávil veľa času v spoločnosti Čukčov a ich psov na Sibíri. Povedal: „Je absolútne nemožné zaplatiť za dobrého psa, špeciálne, ak je líder. Kúpiť si jedného je ako kúpiť si človeka, ktorý sa zaviaže zdieľať s tebou dobrodružstvo. Vieš, že než tvoja cesta skončí, pes ti môže zachrániť život svojou inteligenciou, inštinktom a odvahou. Je to on a jeho tím, kto ťa bude viesť cez snežné búrky, kedy všetky pomôcky, ktoré si mal, zlyhali. Veľakrát, keď som bol na trati, snažil som sa nájsť cestu späť cez oslepujúci sneh, nechal som to úplne na moje psy, oni mohli zacítiť cestu späť do kempu, zacítiť starú stopu, ktorú by človek nebol schopný nájsť a priviesť ma bezpečne späť. Niekedy, keď cestujete po ľade a sane sa prepadnú, dobrý líder, ktorý okamžite presne vie, čo treba robiť, dostane ťa bez problémov von, zatiaľ čo slabý bude zvyšovať tvoje nebezpečenstvo a možno aj zapríčiní tvoju smrť. Toto je druh spoľahlivosti, ktorú nie je možné peniazmi zaplatiť. Pokús sa nájsť zviera, ktorému môžeš veriť a spoľahnúť sa naň a ak ho raz nájdeš, kúp si ho (ak môžeš) za hocakú cenu, ktorú môžeš zaplatiť.“ Môžeme byť šťastní, že posledný import psov zo Sibíri ako chovnú základňu dnešných Sibírskych husky urobil človek, ktorý ich poznal a miloval, a preto mohol získať tie najlepšie. Vzhľad Sibírsky husky je stredne veľký pracovný pes, rýchly a ľahkonohý, uvoľnený a elegantný v pohybe. Primerane kompaktný a husto osrstený trup, postavené uši a huňatý chvost dokazujú jeho severský pôvod. Charakteristický pre neho je plynulý pohyb, zdanlivo bez námahy. Rovnako, ako kedysi, aj dnes je schopný plniť svoju funkciu saňového psa. Ľahké náklady dokáže ťahať primeranou rýchlosťou na veľké vzdialenosti. Jeho telesné proporcie vyjadrujú rovnováhu sily, rýchlosti a vytrvalosti. Hlava je ušľachtilo formovaná s mandľovými, šikmo položenými očami s priateľským pohľadom plným záujmu a stredne veľkými postavenými ušami. Oči môžu byť modré, hnedé alebo mramorované, alebo tiež rôznych farieb. Dvojitá srsť sa skladá z hustej mäkkej podsady a tvrdšej krycej srsti. Prípustné sú všetky farby od bielej po čiernu. Rozšírené sú biele znaky (maska) na hlave. Pri pohybe je chvost nesený kosákovite nad chrbtom. Kosti sú stredne silné. Sibírsky husky v dobrej kondícii má silné dobre vyvinuté svalstvo a nikdy nie je obézny. Kohútiková výška psov je od 53 do 60 cm, u sučiek od 51 do 56 cm. Hmotnosť psov sa pohybuje medzi 20 – 27 kg, u sučiek 16 – 22 kg. Využitie Je najobľúbenejším plemenom medzi severskými saňovými psami. Dôvodom sú jeho vynikajúce vlastnosti záprahového psa, ale aj atraktívny vzhľad. Zaujímavá maska tváre, šikmé oči rôznych farieb od modrej po hnedú dávajú tomuto plemenu jedinečný vzhľad. Využíva sa predovšetkým pre preteky psích záprahov, kde môže v plnej miere využívať svoje vlastnosti a danosti. Nie je vyslovene šprintérom, pre tento účel nebol nikdy chovaný. Viac mu vyhovujú stredné a dlhšie trate. Ďalšie disciplíny sú pulka a skijöring, tj. jazdec na bežkách je ťahaný psom, bikering – pes a cyklista, canicross – bežec so psom, weight pulling – ťahanie záťaže, jogging. Veľkú popularitu dosiahol aj ako výstavný pes. Husky sa často umiestňujú na popredných miestach v záverečných súťažiach. Sú výborní spoločníci na výletoch do prírody. Hoci je sibírsky husky známy ako pracovný a závodný pes, adaptuje sa aj ako domáci maznáčik. Prispôsobil sa teplejšiemu podnebiu i životu v byte. Jeho veľká popularita počas posledného obdobia bola tiež spôsobená jeho schopnosťou prispôsobiť sa ako rodinný pes. Toto je pre Huskyho nová úloha, ktorá vyžaduje rozdielne správanie od toho, aké sa vyžadovalo od saňových psov. Husky sa pre jeho otvorenú nekonfliktnú povahu tiež výborne hodí na canisterapiu, vďaka ktorej robí zázraky s ľuďmi v rekonvalescencii, ľuďmi s depresiami a staršími občanmi. Je sibírsky husky pes pre teba? Sibírsky husky nie je plemeno pre každého a predtým, ako sa rozhodnete jedného (alebo viacerých) vlastniť, prečítajte si nasledovné body, ktoré vás upozornia na niektoré veci. Žuvanie a hrabanie Všetky psy milujú žuvať veci a hrabať diery v záhrade, špeciálne šteňatá a sibírsky husky nie je v tomto smere výnimkou. Je to energické plemeno a má tendenciu k deštrukciám, ak sa mu neposkytne vhodné vybitie energie. Pomáhajú hračky a kosti na žuvanie. Úteky Ak nie je v uzavretom areáli, nemal by sa púšťať z vodítka. Ak ste typ človeka, ktorý chce, aby s ním pes behal, hral frisbee, je to všetko v poriadku, ak ste v dobre ohradenom pozemku, parku, inak na to zabudnite. Toto plemeno miluje beh a pohyb všeobecne a môže, samozrejme, predbehnúť každého človeka, ak je na voľno a ujsť. Žiadne volanie, pískanie ich nezastaví, to nie je, to čo oni chcú. Je to nezávislé plemeno a niekedy si jeho príslušníci robia, čo ich zaujíma a nie to, čo chcete vy. Samozrejme, existujú aj husky, ktorí chodia pekne pri nohe a prídu na zavolanie, ale toto nie je charakteristika typická pre plemeno. Ešte k oploteniu. Ak som spomínal, pozemok musí byť dobre ohradený. Čo znamená dobre? Husky majú schopnosť preskočiť aj vysoké ploty bez rozbehu z miesta ako africká gazela. Spodná časť plotov by mala byť pevne uchytená. Sibírsky husky uvidí dieru ako možnosť na vyhrabanie jamy a dostane sa von. Je naozaj vynaliezavým umelcom na úteky. T. z., že ohradenie musí byť „husky odolné“.
Chlpy, chlpy a ešte viac chlpov Alebo by som mal povedať srsť? Počas pĺznutia (jeden až dvakrát do roka), si majiteľ huskyho vyvinie blízky vzťah k svojmu vysávaču. A to z dôvodu nadmerného množstva srsti, ktorú jeho miláčik stráca počas pĺznutia. Nie gaučový psík Ak chcete psa, ktorý bude ležať pri vašich nohách alebo na vašich kolenách, kým vy pozeráte televízor, huskyho vám neodporúčam. Neznamená to, že husky nie je oddaný, práve naopak, váš husky pravdepodobne bude na vás skákať a snažiť sa vás obliznúť, keď kráčate ku dverám, ale keď pozdrav alebo hra skončí, odíde na svoje miesto, ktoré môže byť niekoľko krokov od vás, vo vedľajšej izbe, alebo na opačnej stane záhrady. Ako už bolo spomenuté, je to nezávislé plemeno. Sibírsky husky a domáce zvieratá Ako všetky psy a pravdepodobne ešte viac ako niektoré iné plemená je sibírsky husky svorkové zviera. Obyčajne spozorujete markantný rozdiel v správaní, keď budete mať namiesto jedného huskyho dvoch. Ale buďte opatrný s ostatnými domácimi zvieratami, ako sú vtáky, mačky, králiky, či sliepky, aj keď sú od malička na seba navyknuté a nikdy ich nenechávajte spolu bez dozoru. Strážny pes? Zabudnite na to. Sibírsky husky nie je strážny pes. Jeho podobnosť s vlkom môže zastrašiť niektorých ľudí, ale ako vlk, Sibírsky husky je plaché zviera, je opatrný k cudzím ľuďom a pravdepodobne utečie preč skôr, ako by ich mal napadnúť. Keď vlastníte viac husky, postoj k cudzím je priateľskejší, pretože husky ukazuje radosť z nového kamaráta namiesto agresivity. Nešteká Záleží na vašich osobných preferenciách, či je to pozitívne alebo negatívne. Sibírsky husky nebol nikdy využívaný na štekanie, ako, napríklad, poľovnícke alebo služobné plemená a z tohto dôvodu často nešteká. To ale neznamená, že štekať nevie, namiesto toho radšej zavýja. Temperament Sibírsky husky je plemeno s výbornou povahou. Podľa pôvodného uplatnenia museli osem alebo viac psov ťahať sane. Agresivita k ľuďom alebo iným psom nemohla byť a ani nebola tolerovaná. Sibírsky husky má jemnú povahu, je aktívny, pozorný a spoločenský. Krása a inteligencia v jednom Nikto nemôže poprieť nádherný vzhľad Sibírskeho huskyho, tvar tela, typické znaky tváre a šibalské oči vyzerajúce, akoby hľadeli priamo do vašej duše. Ale krása nie je všetko, čo vám toto nádherné plemeno môže ponúknuť. Tento pes je aj múdry. Ak ste raz vlastnili huskyho a mali ste možnosť bližšie ho spoznať, budete očarený spôsobom, ako husky rozmýšľa. Neustále budú výzvou pre riešenie toho čo urobia nabudúce. |
|
Ing. Rastislav Pavla |