GRÓNSKY PES |
HVIEZDA SEVERU
|
 |
Grónsky pes je mohutného vzrastu a silnej stavby tela. Horná hranica jeho výšky je bez obmedzení a s výnimkou albína je v prípade tohto plemena prípustná akákoľvek farba srsti. Je to typ psa, ktorý bol odjakživa spätý s prírodou a s ňou súvisiacou slobodou, takže ako partner človeka, ktorý nemá dostatočné znalosti s jeho chovom, nie je najvhodnejší. Neumožňuje to jeho ťažko pochopiteľná povaha. Na jeho obranu však treba podotknúť, že v celku ide o psa s dostatočnou dávkou sebaistoty, pokojnej povahy a vyrovnanej nervovej sústavy. Často ale dokáže byť tvrdohlavým, prehnane húževnatým a veľmi rád rozmýšľa a aj koná samostatne. Nerád by som tým odradil potenciálnych záujemcov o grónskeho psa, ale práve také sú zhrnuté poznatky chovateľov a znalcov plemena. Ešte raz však podotýkam, že ak je chovateľ skúsený, má dostatok znalostí s jeho zvládnutím, vyhne sa väčšine problémov s jeho chovom. A taký chovateľ, samozrejme, sa zaiste rád podelí so svojimi skúsenosťami aj so začínajúcimi chovateľmi. Chce to len odvahu, odhodlanie, trpezlivosť a potom sa ktorýkoľvek grónsky pes môže stať príjemným a užitočným spoločníkom. Základom pre spolunažívanie s človekom je u tohto psa jeho neochota byť sám. Naozaj dobre sa cíti vo svorke, ktorú mu do istej miery môže nahradiť človek. V otázke spolunažívania s inými psami je to už ťažšie, pretože k iným jedincom sa správa dominantne. Ak sa niekto rozhodne pre chov grónskeho psa, musí si v prvom rade sám pre seba určiť jeho využitie. Iba tak pre krásu sa ho držať neoplatí, pretože tým sa umelo potláča jeho prirodzená povaha. Nehovoriac o tom, že kvôli silnému loveckému pudu, ktorý nemožno úplne vylúčiť, by sa pri ňom nemohlo cítiť v bezpečí žiadne iné domáce zviera. Na druhej strane sa ale k príslušníkom rodiny a jej priateľom správa prívetivo až priateľsky. Veľmi rýchlo si dokáže osvojiť, kto je a kto nie je vítaný. Samozrejme, to všetko platí iba v prípade, že je od malička patrične a správne usmerňovaný. |
|
Vzhľadom na svoje rozmery je pre cudzích ľudí a zlodejov postrachom, pritom skutočnosť je taká, že na stráženie a obranu sa absolútne nehodí. Jeho výcvik je krvopotnou skúškou pre nervy. Dosiahnutie adekvátnych a očakávaných výsledkov si vyžaduje veľa času a výdrže. Teraz si zaiste mnohí kladú otázku, čo s takýmto psom, načo sa vlastne hodí, prečo ho držať a chovať? Ako záprahový pes je vynikajúci. Pre toto je priam stvorený! Spomedzi všetkých severských plemien, ktoré sa využívajú na záprahy, je práve grónsky pes tým, ktorý sa najviac snaží podať maximálny fyzický výkon (teda ak má dobrý deň). Iróniou osudu je, že z tých severských plemien je napriek tejto svojej výnimočnosti najmenej známy. Pritom práve on je ten typický záprahový pes Eskimákov! V posledných rokoch síce počet chovaných jedincov narastá, avšak v hojnom počte sa ešte vždy vyskytuje iba v Grónsku. V tejto „nehostinnej“ krajine žije podobným životom, ako žili jeho predkovia. Istý čas ho miestne obyvateľstvo využíva v záprahoch, drží pri príbytkoch na reťazi a keď príde čas, kedy pre neho práce niet, tak ho pustia do prírody, kde sa živí tým, čo si sám nájde alebo zaobstará. |
|
V porovnaní s dnešným moderným malamutom je grónsky pes o čosi nižší. Srsť má hustejšiu s rôznym sfarbením... Minimálna výška v kohútiku činí 60 cm, horná hranica teoreticky nejestvuje, ale mala by sa pohybovať v normálnych rozmeroch. Oproti sibírskemu husky je pomalší, má však podstatne väčšiu výdrž a predovšetkým zreteľnejšiu chuť pracovať fyzicky. Zvládne hocijaké ťažké situácie, vydrží aj tie najtuhšie mrazy a zabudnúť neslobodno ani na jeho ojedinelú a vynikajúcu orientačnú schopnosť. Grónsky pes trafí domov nech je kdekoľvek a v akomkoľvek počasí. To si môžete byť istý! Na pretekoch čistokrvných záprahových psov súťaží väčšinou oddelene od plemena sibírsky husky v jednej skupine s malamutmi a samojedmi. Považuje sa za silného konkurenta, nakoľko medzi mushermi sa povráva, že ak má grónsky pes formu a chuť, tak zo 100 pretekov 99 určite vyhrá! Vzhľadom na skutočnosť, že v Európe sa mu začali chovatelia venovať prakticky iba pred niekoľkými rokmi, ešte vždy sa na neho hľadí ako na robotného psa. Šarm a vznešenosť výstavne aktívnejších plemien mu chýba, proste nie je to nejaký elegán. Úplne jednoznačné to s ním však nie je ani z hľadiska záprahov. Ak chce mať musher úspešný záprah grónskych psov, musí ich nejaký čas nechať, aby si na seba zvykli. Je potrebné, aby zgrupované psy vytvorili celistvú skupinu, ktorá bude schopná kolektívnej práce. Grónsky pes je schopný vynikajúcej spolupráce iba so svojou skupinou psov, preto sa neodporúča do už vytvorenej záprahovej svorky strčiť ani nového grónskeho psa, pretože tí ostatní by sa k nemu mohli správať drasticky agresívne. To isté platí aj pre jedincov, ktorí nie sú využívaní na záprahy. Treba včas začať so socializáciou, aby sa počas jednej z prechádzok nedajbože nestalo, že sa vám vymkne z rúk a vytrhá črevá inému psovi na prechádzke, prípadne túlavému nešťastníkovi. |
|
|
Nemajte strach, nie je to žiaden šialený krvilačný vrah, ale u takzvaných primitívnych plemien ešte prežíva ten zvyk, že na svojom území známemu a priateľovi všetko, ale cudziemu anciáša! Na istých pretekoch psích záprahov súťažilo v jednom záprahu trio grónskych psov a predsa počas tých štyroch dní nespôsobili žiadnu galibu. Osobne som si všimol, že oveľa problematickejší boli malamuti, ktorí sa púšťali do šarvátok vždy a so všetkým. Na dôkaz istej ojedinelosti grónskeho psa nech slúži fakt, že keď sa Nansen rozhodol vykonať expedíciu krížom-krážom cez Grónsko, dôkladne si vyberal a zvažoval, ktorého plemena služby využije. Nakoniec sa rozhodol pre „groňáka“. Rovnako aj Amundsen putoval na Južný pol s grónskymi psami a Rasmussen sa pohol na svoju priveľmi slávnu expedíciu Thule až vtedy, keď mu zabezpečili záprah pozostávajúci výlučne z príslušníkov tohto plemena. Pearyovci zasa zdolali Severný pól s kanadskými eskimáckymi psami, ktorí sú veľmi blízkymi príbuznými grónskeho psa... Odvtedy sú tieto dve plemená považované za výsostných psov bádania oboch pólov (asi nie pre parádu). Keď už sme pri expedíciách, jediné, kde sa nedostali, je Antarktída, odkiaľ ich Svetová ochranárska organizácia prírody vykázala s debilným tvrdením, že jestvuje tu obava falšovania fauny... Pritom by stačilo vziať na expedíciu do týchto končín iba samých psov, vylúčiť suky a určite by na Antarktíde nedošlo k premnoženiu tohto živočíšneho druhu. Aby však k tomu nedošlo, vymysleli si „vedátori“ ešte jednu prekážku. Tou sú výkaly, ktoré oficiálne prehlásili za – a teraz čítajte pozorne – za neprirodzené znečistenie typickej prírody Antarktídy! Nijak raz nedokážem pochopiť, kam, s prepáčením, serú tí ľudia, ktorí sa zdržiavajú na Antarktíde v tých vedeckých základniach. A čo tie výfukové plyny zo snežných skútrov a iných strojov... Tie nevadia? Veď ak tam nesmie pes, tak tú drinu za neho robia predsa len stroje?! Snáď tam nedrie človek? Nuž nič, ľudská hlúposť je nevyspytateľná. Každopádne, ak chceme prekonať veľké vzdialenosti v nepriaznivom teréne a k tomu ešte s ťažkým nákladom, prípadne si namiesto morských letovísk zmyslíme stráviť dovolenku v ľadovej zemi, kde sa možno spoľahnúť iba na pomoc psov, grónsky pes bude tou najlepšou voľbou. Nie je to síce žiaden elegán a ani diplomat s vyberanými spôsobmi, ale niečo také predsa od neho v snehu ani neočakávame. Tohto psa možno označiť za lokálny typ eskimáckeho psa, ktorý sa dostal do Európy prednedávnom. Priekopníkmi jeho európskeho chovu boli Švajčiari, ktorí ho síce začali držať ako prví, ale nie kvôli tým ozajstným prirodzeným vlastnostiam. Grónske psy sa pod štíty Álp dostali ako atrakcia na turistickej železnici spoločnosti Jungfraubahn, kde ťahali vagóny s turistami.
|
|
Branislav Mathe |