ANGLICKÝ CHRT - GREYHOUND

Chrty sú plemeno psov, ktoré s prívlastkom „národné“ prezentuje s pýchou viacero krajín. Môžeme ich vymenovať hneď niekoľko, avšak nás zaujíma greyhound, teda anglický chrt. Na margo chrtov ako celku treba podotknúť, že aj keď sú dnes roztrieštené na viacero samostatných plemien, ich pôvod a korene treba hľadať na tom istom mieste. Nemožno síce s úplnou určitosťou tvrdiť, že predchodcom všetkých chrtov bol jeden a ten istý druh, ale čisto v teoretickej rovine to možno akceptovať za pravdepodobné, pretože tomu nasvedčuje viacero skutočností.

Predkom greyhounda, ako aj mnoho iných typov chrtov, je jednoznačne kontinentálny chrt, ktorý sa na územie dnešného Anglicka a neskôr celých Britských ostrovov dostal približne v roku 200 nášho letopočtu. Vtedy totiž prebiehala značná migrácia Keltov vo veľkej časti Európy. Práve s Keltmi sa pred-chodca greyhounda dostal aj do Británie. Iná teória tvrdí, že cesta do Anglicka nebola priama, ale viedla cez Škótsko, čo však nijako nemení skutočnosť, že základom pre vývoj greyhounda bol kontinentálny chrt. Pre úplnosť ale treba ozrejmiť aj to spomínané Škótsko. V historických záznamoch sa totiž objavujú písomné svedectvá o psoch kráľa Cranhilinthusa, ktorý s titulom 18. škótskeho kráľa vládol v tom čase na severe Britských ostrovov. Práve tento kráľ vo veľkom choval psov (ich opis presne sedí na chrty), s ktorými výnosne obchodoval po celom Anglicku. Treba si však uvedomiť, že aj keď sa greyhound dostal do Anglicka cez Škótsko, musel sa nejakým spôsobom objaviť i v Škótsku... Akým, o tom môžeme iba polemizovať.

Oveľa dôležitejšie a podstatnejšie je to, že spočiatku nejestvoval medzi anglickým a kontinentálnym chrtom žiaden výraznejší rozdiel. V skutočnosti šlo o jedno a to isté plemeno. Ozajstný vývoj greyhounda na samostatné plemeno podnietil až v roku 1775 lord Orford. O rok neskôr založil spolok Swaffham Coursing Society, ktorý značnou mierou ovplyvnil smerovanie anglického chrta. Podstatnú rolu ale zohralo aj to, že približne v tom istom čase sa v Európe prestalo loviť s chrtmi. Klasické hony za pomoci týchto psov jednoducho pod vplyvom spoločen-ských zmien upadli do nezáujmu. Následne kontinentálny chrt pre ľudí stratil význam, a tak ho prestali ako plemeno vnímať. Odrazu to bol iba pes na nič.

ANGLICKÝ GRÉK?

Vznik názvu plemena anglický chrt má jednoduché vysvetlenie. Vyvíjal sa v Anglicku. S názvom greyhound je to už zložitejšie.

Viacero britských lingvistov sa zhoduje, že pôvod pomenovania tohto plemena treba hľadať vo výraze greekhound – grécky pes. Objavujú sa však záznamy, kde sa spomína grakehound a až neskôr greyhound. Edward Ash to vysvetľuje tým, že greekhound bol pre ich plemeno neprípustným názvom, a tak si ho svojsky pozmenili na grakehound. Vyslovovanie „K“ však Angličanom robí ťažkosti, čo viedlo k spontánnemu zjednodušeniu na greyhound.

Chrty ako celok sa oddávna považovali za potomstvo plemena lakonier, ktorého pôvod bol čisto grécky. Anglický chrt s týmto svojím údajným predkom nemá zhola nič spoločné, ale ak sa vrátime späť v histórii, určite nejakú tú spojitosť s gréckom objavíme.

Nemenej dôveryhodná sa ale javí aj hypotéza, že názov greyhound pochádza z Normanska. Miestni králi vraj chovali chrty, ktoré sa nazývali grehonds. Slovom „gre“ sa u nich označovalo niečo vznešené, čo malo titul. A chrty veru boli vskutku súčasťou života šľachty. Grehond sa neskôr zmenil na grewhond, čo si opäť ľud zjednodušil na grewnd.

Aby to však bolo ešte viac zamotané, do pôvodu názvu tohto plemena sa zamiešali aj Škóti. Podľa starogalského nárečia, čo bol, mimochodom, dlho jazyk škótov, znamená slovo gre v preklade stádo. Úplne najjednoduchším vysvetlením je zasa doslovný preklad súčasného názvu. Grey totiž znamená sivý. Toho sa chytilo zopár chovateľov, ktorí presadzovali názor, že vo vývoji anglického chrta musela prevládať sivá farba. Takéto tvrdenie je ale viac absurdné, ako logické. Pravdou je, že v historických análoch sa objavujú aj ďalšie formy názvu so svojskými vysvetleniami, ako napríklad grahound, grehound, grawhound... Sami však môžete uznať, že sú nápadne podobné tomu, ktorý sa užíva v súčasnosti.

PES ŠĽACHTY

Niet pochýb o tom, že chrty boli u šľachty všeobecne obľúbené. Výnimkou sa nestal ani anglický chrt. Tu zohrali veľkú úlohu králi. Ako panovníci nad všetkým živým mali veľa posluhovačov a pritakávačov aj v radoch urodzených pánov, ktorí sa po svojom „nadriadenom“ zo zištných aj nezištných dôvodov „opičili“. Kráľ choval chrtov, tak ich chovala aj šľachta.

Ako však bolo spomenuté, práve králi zaistili chrtom výsostné spoločenské postavenie. Napríklad dánsky kráľ Knut vydal v roku 1016 zákon, v ktorom jasne určuje pravidlá chovu a držania anglického chrta. Dokonca jasne toto plemeno aj nazýva anglickým chrtom! Ide vôbec o prvú zachovanú zmienku s týmto názvom plemena. Do chvíle, kým Ján nepodpísal Magna chartu, boli v Anglicku chrty stavané na roveň človeku. Ich zabitie sa chápalo rovnako ako vražda človeka. A rovnaký bol teda aj trest.

Vrcholom hodnoty chrtov bolo obdobie, keď sa vo viacerých monarchiách stali ceneným a uznávaným platidlom, alebo prostriedkom odškodnenia. Ak dal panovník nejakému urodzenému pánovi do prenájmu časť svojho panstva, ten sa mu odplatil chrtmi. Takisto bolo možné chrtmi uhradiť aj pokutu.

Chrtom sa snáď už iba neudeľovali tituly, ale pravdu povediac, ani k tomu nebolo ďaleko. V Anglicku sa ich stav a hodnota označovali namiesto titulov obojkami. Vycvičený pes pochádzajúci z kráľovského chovu mal cenu jedného fondu. Rovnaký anglický chrt patriaci chudobnému človeku nemohol nosiť obojok a teoreticky bol bezcenný. A to aj vtedy, keď sa preukázalo, že je oveľa lepšie vycvičený ako ten kráľovský.

Našli sa ale aj také chrty, ktoré obojky nenosili, a predsa boli cenené nevysvetliteľne vysoko. Napríklad kráľ Cannachtu ponúkol majiteľovi chrta menom Ailbe až 6 tisíc kusov rožného dobytka!

VYUŽITIE KEDYSI

Anglický chrt sa pôvodne choval na lov. Dosvedčuje to, napríklad, skutočnosť z roku 1212, kedy kráľ Ján vyslal zo svojho chovu na hon 240 jedincov v sprievode 18 psovodov. Bol to pes s výraznou silou, ktorú dokázal vhodne využiť pri držaní ulovenej zveri, a to v tom pravom zmysle slova, pretože sa rovnako hodil na lov vysokej, ako aj nízkej zveri.

V porovnaní s inými obľúbenými plemenami šľachty bol teda chrt skôr akýmsi pracovným psom. Správy o tom, že by ich niekto z urodzených pánov choval iba pre potešenie, sú ojedinelé až zriedkavé.

A ČO DNES?

Dnešné využitie anglického chrta má široký záber. Z akejsi nostalgie sa v súčasných monarchiách používa aj na hon. Všeobecne je to však bežný spoločenský pes a profesionálne zasa dostihový pes.

V súvislosti s dostihmi sa viacero plemien spája pomerne nedávno, pritom tie sa konali už niekedy v staroveku. To, že sa anglický chrt stal uznávaným dostihovým psom s najbohatšou históriou, má na svedomí opäť kráľovská krv. Kráľovná Alžbeta I. prikázala lordovi Norfolkovi, aby vytvoril historicky vôbec prvé pravidlá coursingu. Tie si v roku 1858 osvojil aj spolok dostihových psov National Coursing Club a v nemennej podobe vlastne platia dodnes. Pokusy o ich vylepšenie tu boli, ale u Angličanov je priam nemožné presadiť zmenu niečoho, čo pochádza od kráľovskej výsosti.

Ako už však bolo spomenuté, najdôležitejším medzní-kom vo vývoji anglického chrta k dostihovému psovi bol lord Orford a jeho Swaffham Coursing Society. O lordovi Orfordovi treba vedieť, že bol majiteľom tých najlepších anglických chrtov, akých história pozná!

Súčasnosť dostihových psov, medzi ktorými je anglický chrt hviezdou, drží pri živote prestížne podujatie Water-loo Cup Coursing. Samotnou účasťou na týchto prete-koch si pes zaistí neopísateľné uznanie.

Dnešné postavenie anglického chrta ako dostihového psa sa naplno začalo formovať po 2. svetovej vojne. Viacero chovateľov chovalo niekedy aj desiatky jedincov, ktorých od narodenia pripravovali na jediný účel – dostihy. O obľube psích dostihov v Anglicku čo-to prezrádza aj fakt, že je v tejto krajine vybudovaných takmer 200 dostihových dráh, ktoré spĺňajú požiadavky strešnej dostihovej organizácie National Greyhound Racing.

NIEČO O ŠTANDARDE

V Anglicku sa greyhound rozdeľuje na tri typy, čo však v ostatku Európy kynológovia neakceptujú. Delenie na viac typov neuznáva ani FCI. Tu platí iba jediný štandard, ktorý kladie dôraz na krásu a výkonnosť.

Od roku 1956 výraznejšie nezmenený štandard udáva povolenú výšku nasledovne: u psa 71 až 76 cm, u sučky 68 až 71 cm. Hmotnosť nie je limitovaná, a preto sa ani neuvádza. Nepísaným humánnym pravidlom však je, aby hmotnosť nebola nižšia ako 18 kg a vyššia než 36 kg.

Výkonný a zdravý anglický chrt by mal dosahovať rýchlosť šprintu v rozmedzí 60 až 70 km/hod.

V prípade anglického chrta ale stojí za zmienku ešte jedno varovanie. Pri kúpe šteňaťa sa treba mať na pozore, teda ak chovateľ nepochádza z Anglicka, aby si kúpil také, ktoré vyhovuje pravidlám chovu podľa FCI. V 19. storočí sa totiž s greyhoundom dosť experimentovalo. Dochádzalo k opakovaným kríženiam s buldogom, čo sa nijako nezatajovalo.

V Anglicku je celkom bežné, že sa vám dostane do rúk rodokmeň anglického chrta, v ktorom nájdete uvedených ako predkov aj buldogov. To sú tie odlišné typy, ktoré FCI neuznáva. Pomerne často sa v rodokmeňoch viacerých víťazov dostihových pretekov objavuje napríklad buldog Cantango.

Vrcholom šľachtiteľskej necitlivosti bolo kríženie s bulteriérom. Potomstvo tohto spojenia síce v dostihoch neuspelo, ale kým sa na to prišlo, bolo už natoľko rozšírené, že prežíva dodnes. Samozrejme, ani tento typ nie je uznaný FCI.

Branislav Mathe

<<< späť