JOŽKO GOLONKA

„Máme psa, ale šéfom zostala mačka.“

O hokejistoch sa hovorí, že sú to  tvrdí chlapci. Ťažko by sme v ich očiach našli slzy. Ale... nikdy nehovor nikdy a každý z nich už určite zažil situáciu, kedy tú slzičku jednoducho neudržal. Je tvrdý, čo sa týka hokeja. Ale keď sa s ním bavíte napríklad o zvieratách, z jeho očí  priam srší neha. Dlhé minúty, priam hodiny vám bude rozprávať o tom, čo všetko mu tie jeho potvory vyviedli. A tak sa mi zdá, že je priam zaťažený na svoju mačku. Predstavujem vám Jožka Golonku, alebo, ak chcete,  povestne známu slovenskú žiletku a jeho „zverinec“.

„Pekne ste to nazvali. Ale faktom je, že na zverinec som zvyknutý už od detstva. Bývali sme v jednoizbovom byte na Prešovskej ulici, ale mačku alebo psa sme mali vždy. Okrem 2 rokov. Vtedy sme nemali nič. Ale ako deti sme domov stále niečo nosili, andulky, korytnačku a zažili sme spolu veľa krásneho. Zvieratá beriem ako rodinných príslušníkov a starám sa aj o tie, ktoré nemám doma. V zime kŕmim vtákov, na Krpáčove sa starám o veveričky a som rád, keď len tak voľne pobehujú v prírode. V dome mám 14 ročnú mačku, ktorú sme našli celú vyhladovanú. Teraz je už určite v pohode, a čo by potvora aj nebola, keď je o ňu tak dobre postarané a precestovala s nami celú Európu. Nedávno sme mali aj nemeckého špica od švagrinej, dožil sa krásnych 15 rokov a iného sme už ani nechceli. Ale človek mieni a osud mení... A tak máme psa zasa. Je od spoluhráča Milana Lanu. Nechcel, aby mu vraj stále sedel v byte. Je to papilon francúzsky a je ohromne temperamentný, ohromne krásny a ohromne nevychovaný. Šéfom domu však naďalej zostala mačka.“

Máte vraj pozorovateľský talent. Pôsobili ste aj v zahraničí, a tak vašej pozornosti určite neuniklo, ako sa „vonku“ venujú zvieratám...

„Poznám hráčov s rodinami, ktorí chceli zvieratko kvôli deťom. Mačka ako taká má podľa mňa veľmi dobrý vplyv na vývoj dieťaťa. A pes je na tom podobne. Ide len o správny, respektíve vhodný výber rasy. V zahraničí v súčasnosti vládne averzia voči bojovým plemenám. Je to asi preto, že sa množia rôzne útoky na deti. Takže rodiny s deťmi preferujú maličké rasy a k nim sa potom správajú možno lepšie ako k rodinným príslušníkom. Aj kynológovia sú tam vážené osoby, jednoducho tam v tejto oblasti vládne poriadok.“

???

„Ľudia tam chovajú všeličo a poctivo aj odvádzajú dane. Tam sa jednoducho nemôže stať, že sa pes, alebo iný rodinný miláčik vyšpiní a majiteľ to nechá tak. Nie. Všetko musí zostať čisté, akoby tam pes ani nebol. Takže, keby som to mal zhrnúť, tak na jednej strane tam vládne úžasná disciplína, a na strane druhej sa tam tie zvieratká majú ako v raji. Majú svojich kaderníkov aj holičov. Jednoducho všetko, čo potrebujú.“
 

Niekde je úplnou samozrejmosťou vytýčiť tzv. psie kútiky...

„U nás to podceňujeme, ale vonku pes nesmie vstúpiť do detského ihriska a napríklad pred obchodmi sú umiestnené špeciálne stojany, o ktoré uväzujú svojich miláčikov. Okrem toho tam existujú špeciálne programy, ktoré ponúkajú psov na adopciu. Toto všetko by nemuselo byť, keby najprv každý, kto chce mať nejaké zvieratko rozmýšľal a zvážil všetky za a proti. A až potom sa rozhodol. Človek, ktorý chce mať psa, musí mať aj srdce. Pretože mať psa znamená podstúpiť pre rodinu aj isté nebezpečie. Predstavte si, že vám rodinný miláčik odíde pre chorobu alebo starobu. Človek smúti a je to stresová situácia pre celú rodinu. Prežil som to aj ja, cítil som veľkú prázdnotu. A myslím, že celá rodina  bola na tom podobne. Ale aj napriek tomu si potom znova kúpiš šteniatko.“

Šteniatko alebo dospelý pes, jedno aj druhé si vyžaduje to svoje...

„Tento náš je zaujímavé psisko, skoro nič nežerie a je nesmierne rýchly. Obidvom, mačke aj psovi, kupujeme  špeciálne konzervy. Takto aspoň mám istotu, že majú potrebný prísun vitamínov a peknú hladkú srsť. A predsa existuje niečo, z čoho máme hlavu v smútku. Tie chlpy, to je niečo hrozné. Sú v celom byte. Ale čo narobíš? Je pravda, že pes má byť vonku a nie na sedačke. Ale keď je ten náš vonku, tak len šteká. Bojí sa tam. Vnútri mu vadia len cudzie osoby. Mačka je presný opak, to je nočný lovec.“

Ste športovec, možno by ste vedeli povedať svoj názor na športové využitie psov...

„Odpoveď je jednoduchá a jednoznačná. Musí byť ten pes na to stavaný. Ak nie je, tak sa zbytočne trápi. Boli sme na chate a našli sme huskyho, asi sa niekomu stratil, a zobrali sme ho k nám na chatu. Povedali sme si, že majiteľa  budeme hľadať až na druhý deň. Napriek tomu, že spal na balkóne, neskutočne zavýjal. Až tak, že som stratil  nervy a vypustil som ho von. Majiteľ sa nakoniec našiel, ale celú noc sme boli hore. Jednoducho povedané, tento pes je stavaný do iného prostredia.“

Máte toho toľko za sebou, že určite skrývate v zálohe maličký príbeh na tému pes, najvernejší priateľ človeka.

„Moja manželka mala vlčiaka, ktorého našla zraneného na ulici. Dala ho, ako sa hovorí, „do poriadku“ a ten pes bol schopný ťahať káru plnú dreva. Len aby dokázal svoju vernosť. Bol neskutočne vďačný. Podobný príklad vidím každý deň na našej ulici... Máme tu takého bastardíka, poznám aj jeho majiteľa. Ten sa každé ráno vyberie do práce a ten pes je schopný  čakať ho na tej zastávke, kým sa nevráti. A zasa idú spolu domov.“

Najlepšia cesta k správnym návykom vedie cez rodičov. Deti robia to, čo vidia, kopírujú nás dospelých...

„To je pravda, a preto je to svojím spôsobom také jednoduché. Musíme sa k zvieratám správať tak, ako chceme, aby sa správali naše deti. Alebo inak: nerobme iným to, čo nechceme, aby robili oni nám. A tak sa správajme  slušne, dvakrát merajme a raz režme. Keď  sa deti naučia pekne zaobchádzať  so zvieratami, vedia to potom aj s ľuďmi. Povely patria do špeciálneho výcviku, bežný psík  by nám mal robiť iba radosť. A mali  by sme s ním komunikovať  ako s človekom. Zvieratá nám  rozumejú viac, ako  si myslíme.“

Tento článok mal vyjsť už dávno. Ale nevyšiel. Narodila sa mi, milí naši čitatelia, práve v tomto období krásna dcéra. Volá sa Barbara. Barbara Čiefová. A nebyť môjho manžela, tak tento rozhovor určite nevyjde. Takže v tomto prípade, ako to u mňa býva zvykom, neďakujem len pánovi Golonkovi, že si našiel čas, ale aj môjmu manželovi, ktorý už presne vie, čo sa má pýtať bez toho, že by som mu niečo povedala.  Opäť nabudúce sa na Vás teší Sysa.

Sysa Čiefová-Fajdová

<<< späť