ESTRÉLSKY PASTIERSKY PES - II. časť |
CAO DA SERRA DA ESTRELA
|
|
Veľké množstvo zrážok a relatívne vysoké teploty v lete v tejto časti Európy zabezpečovali bohaté pastviny pre chov oviec, ktoré sa tu i hojne chovali a pastierom pri tejto práci výdatne pomáhali pastierske psy. Napriek tomu, že v minulosti neboli tieto psy v žiadnom prípade plemenom tak, ako ho chápeme dnes, boli určené a používané na rovnaký účel a tvorili viac-menej jednotný typ. Na ochranu stád pri pasení oviec boli potrebné veľké, silné a vytrvalé psy. Obdobne ako bolo zvykom i v iných európskych krajinách, i tu v Serra da Estrela nosili psy obojky s kovovými ostňami na účinnejšiu ochranu pred vlkmi a medveďmi pri ochrane stád. Ochranárska funkcia estrelského pastierskeho psa sa na rozdiel od iných európskych krajín s obdobnými pastierskymi psami zachovala podstatne dlhší čas. Estrelskí pastieri zvyčajne nevlastnili strelné zbrane a ich účinnou ochranou pred zbojníkmi i divou zverou bol iba ich pes. Podľa niektorých autorov pôvodne tieto pastierske psy nemali takú dlhú srsť ako v súčasnosti a mali veľa bielych znakov bez čiernej masky. Avšak podľa rozprávania starších |
|
|
obyvateľov estrelského regiónu z mestečka Vila de Manteigas psy s krátkou srsťou žili na južnej strane pohoria Serra da Estrela, a psy s dlhšou srsťou na severnej strane pohoria. Dodnes malý biely znak na hrudi symbolizuje hviezdu, čo sa podľa tradície považuje za typický znak "estreláka" z tejto oblasti. Dobové fotografie Cao da Serra da Estrela potvrdzujú, že toto plemeno nebolo vždy tak exteriérovo jednotné, ako je dnes, a preto by pôvodný "estrelák" bol na dnešných výstavách pre svoj exteriérový vzhľad diskvalifikovaný. Prvý národný štandard estrelského pastierskeho psa bol spracovaný pravdepodobne v roku 1922 Dr. A. Correarom. Vo svojom štandarde opísal psa ako ťažkého, ale predsa elegantného, s obdĺžnikovým rámcom tela. K vzhľadu tohto plemena, ako ho poznáme dnes, prispelo i rôzne prikríženie na vylepšenie exteriéru s inými plemenami, napríklad, Bernardín a Pyrenejský mastif. V roku 1931 na výstave v Lisabone boli vystavení len dvaja estreláci, obaja krátkosrstí. Do konca tridsiatych rokov bolo v plemennej knihe už zapísaných 80 estrelákov, z toho bolo 55 krátkosrstých. Počas druhej svetovej vojny bol počet zapísaných krátkosrstých a dlhosrstých približne rovnaký, ale koncom štyridsiatych rokov postupne nadobúdali prevahu dlhosrsté jedince. Od roku 1934, kedy bol uznaný medzinárodne platný štandard tohto plemena, sa uznávajú obidva typy osrstenia. Od tohto roku sa začal čistokrvný chov v medziach daného štandardu, avšak dlhosrstá varieta bola viac exteriérovo atraktívna, a preto začala byť v chove preferovaná častejšie ako krátkosrstá. Tento módny trend spôsobil kríženie dlhosrstých s krátkosrstými v snahe prispôsobiť sa požiadavkám potenciálnych záujemcov, čo spôsobilo porušenie genetickej čistoty krátkosrstej verzie. V 60. rokoch 20. storočia, kedy sa pastierstvo mierne utlmovalo a estreláci boli väčšinou používaní na výstavy a stráženie, pričom čistokrvný pes predstavoval určitý symbol majetnej vrstvy, začali mať obľubu u bežného obyvateľstva importované menšie ovčiaky iných plemien, ktoré i z hľadiska nárokov na potravu boli ekonomicky výhodnejšie ako estrelák. Domáce psy boli skôr považované za druhotriedne. Táto skutočnosť pomaly ale isto prispela k útlmu chovu domáceho "pôvodného" plemena. Po revolúcii v roku 1974 počet zahraničných plemien klesol a registrácia pracovných plemien, a tým i domácich plemien, sa výrazne zvýšil. Keďže po revolúcii sa zároveň zvýšila i kriminalita, toto prinútilo bežných obyvateľov zadovážiť si impozantného strážneho a ochranárskeho psa, na čo sa estrelák jednoznačne hodí. V súčasnosti má toto národné portugalské plemeno veľké množstvo obdivovateľov a prívržencov po celom svete, a to aj takých, ktorých nezaujímajú výstavy, ale sa tešia zo spoločnosti tohto ušľachtilého psa. Na Slovensko bol prvý jedinec Ajudu HA-LA-MU importovaný až v máji 2004, presnejšie 11-mesačná suka z Čiech. Zaregistrovaná v SKJ bola 2. 8. 2004. "Naša Ajudu sa bez problémov zaradila k dvom bernským salašníckym psom" hovoria jej nový majitelia. "Hneď ako sme ju doviezli, začali sme ju pripravovať na výstavy. Bola veľmi učenlivá a prvé výstavy zvládla výborne. V porovnaní s bernským salašníckym psom je odmeranejšia k cudzím ľuďom, ale v prítomnosti domáceho návštevu toleruje. Naopak, k členom rodiny je veľmi prítulná a najradšej je v ich spoločnosti. Na dvore je ostražitá, hľadá si miesto, odkiaľ má dobrý prehľad o dianí v okolí, a ako prvá hlási príchod známych aj cudzích. Pri prechádzkach má radosť s pohybu."
|
 |
|
|
V roku 2005 získala Ajudu titul Slovenský šampión krásy a zúčastnila sa aj na výstavách v Čechách, Poľsku, Maďarsku a Rakúsku - 5x CACIB, BOB. V decembri 2005 bol prvý historický vrh tohto plemena na Slovensku. Ajude sa narodilo 9 šteniatok. Pôrod zvládla rýchlo a bez problémov. O šteniatka sa starala ako vzorná mama a ešte v 10. týždni ich kojila. "Nikdy sme ju nevideli na šteniatka zavrčať, aj keď si chcela od nich už oddýchnuť. Rada ich preháňa po dvore a hrá sa s nimi. Pri kŕmení musí byť oddelená, lebo svoje krmivo prenecháva šteňatám" konštatujú chovatelia. V Čechách sa s týmto plemenom robí i služobný výcvik, ktorý je vzhľadom na jeho povahu a osobnosť náročnejší, ale o to hodnotnejší. Je veľká pravdepodobnosť, že chov tohto zaujímavého plemena sa v blízkej budúcnosti i na Slovensku rozšíri, a to nielen pre jeho exteriérové vlastnosti, ale i úžasný charakter. |
|
Milan Bíroš |