|
a básnikov, tak by sa určite uchovali stvárnenia akejsi dogy aj u nich. Vtedy by už pravdepodobne nikto nehľadal
pôvod tohto druhu v Tibete a nepripisoval jeho rozvoj trom sociálne
najvyspelejším národom tých čias.
Samozrejme povestný patriotizmus Nemcov nedovolil, aby ich národné plemeno
malo pôvod mimo ich krajinu a tak pravdepodobne iba z tohto dôvodu vznikla
teória, že pravlasť dogovitých psov treba hľadať severne od Álp a oblasti
Hilzheimeru. Podľa tejto teórie bol predkom európskeho typu dogy mohutný
nordický vlk. Ide však o ničím nepodložené tvrdenie, ktoré nedokázal
posilniť dôkazmi ani sám autor profesor Brehm. Tým pádom je opäť len a len
na ctenom čitateľovi, či mu uverí, alebo ho hodí do vreca s neoverenými
fámami.
Najdôveryhodnejšie je teda už spomenuté, že
pred nemeckou dogou bol starý druh bojového psa v spojení s akýmsi
pastierskym a poľovným psom. Smerovanie plemena k dnešnej nemeckej doge
započalo pravdepodobne niekedy v stredoveku, hlavne v čase rozmachu pánskych
poľovačiek. Tie boli v skutočnosti gladiátorskými súbojmi divokej zveri
a poľovných psov, ktoré často vyhrávala divina. Stav počtu loveckých psov
teda v krátkej dobe rapídne klesol a urodzení zemepáni boli po čase nútení
nahrádzať ich všednými sedliackymi psami. Z dostupných análov sa dozvedáme,
že došlo k nekontrolovanému kríženiu mohutných poľovných psov s rovnako
mohutnými sedliackymi a z ich spojenia vzišlo potomstvo, ktoré pospolitý ľud
nazýval Veľkými psami. Tie sa v historických dokumentoch najčastejšie
opisovali ako psy vysoké až 80 cm, levovo žltej, popolavo sivej alebo uhľovo
čiernej farby.
Prvý pokus o vyšľachtenie čistokrvného
plemena z týchto veľkých psov prebehol v roku 1865. Na Hessenskom dvore v Kasseli
chovali svorku takýchto psov, všetko žltej farby podobnej levom. Treba však
podotknúť, že to nebol chov so zameraním na exteriér, ale na využitie. Mali
to byť perfektní lovci diviakov, kvôli čomu im aj kupírovali ušnice, čím sa
znížili šance divej zvery na uštedrenie bolestivého zranenia počas boja
o život. Ešte stále to ale nebola ozajstná nemecká doga. Ani pomenovaním,
ani výzorom a ani schopnosťami.
Nemecká doga ako taká, teda obrovský pes šľachty, ktorý sa povaľuje vždy a všade pri nohách svojho pána, sa už ale
formovala. Rozmary boháčov ani dnes nepoznajú medze a ináč tomu nebolo ani
v tej dobe. Šľachtici si pre pocit bezpečia začali obstarávať mohutných
psov, ktorých rozlišovali na komorných a osobných psov. Aký bol medzi týmito
dvoma vymyslenými druhmi rozdiel? Ťažká to otázka s ľahkou odpoveďou –
ŽIADEN! Vlastne iba taký, že komorný pes nosil zlatý obojok a osobný ho mal
zo striebra. V šľachtickom rozmare je treba hľadať aj pôvod toho množstva
obrazov, na ktorých sú vedľa slávnych predkov ešte slávnejších rodov
zobrazené dogy. Za zmienku stoja diela od van Dycka, Rubensa, Snydersa...
NÁZOV A VÝVOJ
Pomenovanie nemecká doga sa s určitosťou po
prvýkrát vyskytlo v roku 1876. O jej vývoji sa už však tak jednoznačne
vyjadriť nedá. Pred týmto rokom sa totiž v hojnom počte vyskytovali psy
označované ako anglická, ulmská alebo dánska doga. Po pravde povedané sa ale
tieto tri druhy mohli objaviť aj v jednom vrhu, nakoľko ich rozlišovali iba
podľa sfarbenia.
Prítomnosť dogovitých psov v prehistorickej
Európe vraj nebola nikdy jednoznačne preukázaná. Archeologický nález
v dánskom Campaignie však toto tvrdenie spochybňuje. Našli sa tam totiž dve
krátke čeluste veľkého plemena psa, ktorý žil v tomto kraji v období
praneolitu, teda zhruba 10 tisíc rokov pred našim letopočtom. V anglickom
Walthamstrow neďaleko Londýna sa zasa našla lebka dogovitého psa z doby
ľadovej a v Karlsteine pri Reichenbachu lebka z doby železnej. Na tomto
nálezisku sa neskôr našla aj kostra dogovitého psa, ktorý mal výšku
v kohútiku 70 cm a pochádza z ilyrickej, teda indogermánskej doby. Vo výpise
podobných archeologických nálezov by sme mohli pokračovať a tým pádom ešte
viac spochybniť tézy, že prítomnosť dôg v prehistorickej Európe nebola
dokázaná, ale tým sa nijako neozrejmí pôvod nemeckej dogy. Jej pôvod treba
hľadať u germánskych a keltských kmeňov. O tom, že aj tie vlastnili
dogovitých psov už v čase svojho putovania po území vtedajšej Európy
existujú dva zachovalé písomnosti. Zhruba 66 rokov pred n.l. napísal istý
Strabon, že ľud Gallie, čiže Kelti z územia dnešného Francúzska, nakúpili
u Britov bojových psov. Z kroniky germánskeho kmeňa Kimberov sa zasa
dozvedáme, že okolo roku 101 pred n.l. opustili svoju vlasť nazývanú Jütland
a pri ich putovaní na juh im vozy strážili veľké psy. Tie dokonca hrdinsky
zasiahli aj do neskorších bojov Kimberov s Rimanmi.
Zmienky o veľkých psoch využívaných na lov
nemenej veľkej divokej zvery sa pre nás uchovali aj z čias stredoveku. Kráľ
Karol Veľký poslal koncom minulého tisícročia psov schopných zneškodniť aj
leva na znak priateľstva Kalifovi Harun Al Rašídovi. Museli to byť poriadne
veľkí jedinci, takže právom môžeme predpokladať, že išlo o dogovité plemeno.
Kráľ Kastílie a Leonu Alfonso XI. Zasa v roku 1343 napísal poľovnícku knihu,
v ktorej spomína dogu Alano. Tá sa v tom období vyskytovala v hojnom počte
na území Španielska. Tieto fakty na rozdiel od mylných tvrdení jednoznačne
potvrdzujú, že dogovité plemená sa v Európe vyskytovali odpradávna.
Spochybniteľný je iba ich čistokrvný chov.
Prelom v tomto smere nastal v 16. storočí,
kedy sa do nemeckých oblastí dostalo rôznymi cestami z Anglicka a Írska
množstvo vysokých dôg. V tomto prípade možno s odborníkmi iba súhlasiť,
pretože tieto psy naozaj treba považovať za predkov plemena. Nehovoriac
o tom, že už samotný názov doga je až okato odvodený od anglického dog, čiže
pes. Ale ako už bolo spomenuté, názov nemecká doga sa vynoril až podstatne
neskôr. Dovezené exempláre sa síce krížili s domácimi psami, ale až do
polovice 19. storočia ich každý nazýval anglickými psami. Dokonca aj chovy
tej doby, presnejšie miesta, kde sa vykonávali, niesli pomenovanie anglické
obory. Napriek týmto zavádzajúcim názvom sa však na prelome 17. a 18.
storočia už dogovité psy odnikadiaľ nedovážali, ale boli chované u mnohých
šľachticov v Nemecku.
Úpadok a zároveň aj rozmach plemena nastal
koncom 19. storočia. Pri sčítavaní stavov honiacich psov v roku 1880 sa
zistilo, že na území Nemecka ich žije už len veľmi málo. Príčinou bolo
takmer absolútne vyhubenie diviakov a inej divej zvery. Jednoducho častými
poľovačkami došlo k tomu, že divina z lesov vymizla a tým pádom o služby
honiacich psov nebol záujem. Tomu, že nemecká šľachta „vyhubila“ svoje lesy
sa niet čo čudovať... Len pre zaujímavosť uvedieme výpisy z evidencie
Friedricha IV. Z Hessenska, ktorý bol známy usporadúvaním častých
poľovačiek. V roku 1570 sa na jeho panstve počas troch poľovačiek ulovilo
413 diviakov. Záznam z decembra roku 1581 zasa pojednáva o skolení 1154
divých svíň počas jediného lovu!
V službách panstva teda dogy skončili, avšak
razom si našli obľubu u bežného ľudu, obchodníkov, kupcov... Vďaka tomu
nastal zvrat a namiesto využitia dôg sa dostal do popredia ich exteriér.
Ľudia začali chovať toto plemeno pre jeho krásu! Bolo iba otázkou času, kedy
sa predstavia aj na niektorej z výstav. Stalo sa tak v roku 1876v Hamburgu,
kde bolo vystavených 70 jedincov ešte s označením dánske a ulmské dogy.
Iróniou bolo, že ani jeden z predvedených psov nepochádzal z Dánska a nemal
z tejto severskej krajiny ani priamych predkov. Za iróniu možno považovať
tiež fakt, že medzi týmito ulmskými a dánskymi dogami vlastne nebol žiaden
rozdiel, nejaká zjavná odlišnosť. Pod ťarchou tohto zistenia nakoniec páni
Lang a Wandenberg navrhli chovateľskej obci, aby sa do budúcnosti tieto iba
názvom odlíšené druhy spojili pod jednotné pomenovanie nemecká doga. Ich
návrh bol oficiálne vyslyšaný, no napriek tomu to ešte nejaký čas trvalo,
kým sa tie predošlé pomenovania z kynológie úplne vytratili.
MEDZNÍKY CHOVU A ŠTANDARD
Historicky prvý štandard pre nemeckú dogu
bol stanovený v roku 1880 počas výstavy psov v Berlíne. Ten sa od toho
dnešného samozrejme v mnohom líšil. Vtedy boli žiaducymi mierna dlhá lebka,
široký a hlboký hrudník, dlhý chrbát... Prípustné sfarbenie bolo pestrejšie
ako je tomu dnes. Nemecký klub dôg a zároveň prvý kynologický klub plemena
na území Nemecka vznikol v roku 1897. Zaujímavosťou je, že o 9 rokov skôr
vyšiel prvý zväzok knihy chovu plemena, ktorý obsahoval 583 zápisov. Je
nepochopiteľné, prečo pri takejto obľube plemena trvalo nemeckým chovateľom
zjednotenie síl takmer celé desaťročie.
Osobnosťou a medzníkom v chove nemeckých dôg
bol chovateľ Hartenstein zo Stuttgartu, ktorý popri tomto plemene choval
cielene aj iné plemená. V roku 1874 si zadovážil psa menom Basco a v roku
1876 sučku Bella. Z ich spojenia vzišlo viacero úspešných a krásnych
jedincov, ktorí svojmu pánovi priniesli značné uznanie a nemalý finančný
zisk. Hartenstein nakoniec na ostatné plemená zanevrel a vo veľkom začal
chovať iba nemecké dogy. Pre rozvoj plemena boli dôležitými predovšetkým
výnimočný pes Faust I. modrého sfarbenia a následne jeho dcéry Goldperle,
Otter a Schwalbe. Zo začiatku sa Hartenstein zameriaval iba na dogy s modrým
sfarbením, ale neskôr začal chovať aj pruhované, čierne, žlté a fľakaté.
Ďalšími nemenej významnými chovateľmi nemeckých dôg boli páni Ulrich z južného Nemecka a Messter a Aichele
z Berlína. O posledne menovanom treba vedieť, že choval iba jedincov
s modrým sfarbením. Z pohľadu úspešnosti a významu jedincov boli medzníkmi
pes Alexander pre fľakaté a Dolf zo Saalburgu pre všetky farebné odtiene.
Dolf bol zakladateľom väčšiny dnešných chovov, z ktorých viaceré vďačia za
svoj úspech práve jeho krvnej línii.
NEMECKÁ DOGA DNES
Názory chovateľov sa rovnako ako u iných
plemien líšia v mnohých otázkach aj v spojitosti s nemeckou dogou.
Nejestvuje jednotný názor na minulosť, ani na súčasnosť a už vôbec nie na
budúcnosť. Preto sa vyhnem publikovaniu svojich osobných názorov a radšej
odcitujem sympatické a výstižné priblíženie plemena kynologickým publicistom
Hansom Räberom. S jeho názormi sa väčšina chovateľov môže len a len
stotožniť:
„Pre dogy a dogovitých psov sú charakteristické dve vlastnosti. Je to jednak sklon k obrovitému
rastu a jednak ťažká, masívna hlava s výrazným sklonom čela, so zdôraznenými
nadočnicovými oblúkmi, markantným tylovým hrbolcom a často skráteným zhryzom.
Nemecká doga tu zaujíma osobitné postavenie. Jej priradenie k dogám je
podmienené skôr historicky ako anatomicky, pretože práve hlavný znak dogy –
ťažká, okrúhla lebka so skráteným zhryzom a zahnutou dolnou čeľusťou – je
u nemeckej dogy vonkoncom nežiaduci. Rovnako nežiaduca je masívna,
korpulentná stavba tela a silné faldy na hlave a krku. Dnešná nemecká doga
stojí anatomicky oveľa bližšie k starým sedliackym psom a ich potomkom, ako
k vysloveným dogovitým typom, ako sú mastini, bordeauxská doga alebo
neapolský mastin. Historicky však bezpochyby pochádzajú zo starých domácich
a poľovných psov, ktoré boli akýmsi medzičlánkom medzi silným mastifom
anglického razenia a rýchlym a obratným chrtom. Pod dogou všeobecne
rozumieme veľkého, silného psa, ktorý nemusí patriť do žiadneho určitého
plemena.“
|
