Moderné vedecké metódy napomáhajú nielen pri našom každodennom živote, ale i pri chove psov. Stretávame sa s nimi takmer na každom kroku. Vďaka špičkovým odborníkom v oblasti výživy vieme potláčať mnohé, často i vrodené vady. Pomocou správneho zloženia vysokokvalitných krmív dokážeme zabezpečiť optimálny vývoj šteňaťa s jeho zdravým a vyváženým rastom, sprevádzať ho plnohodnotným životom i počas reprodukcie či zvýšených záťaží, až po "dôchodkový" vek psích seniorov.

Mohli by sme rozoberať aj veľmi progresívne veterinárne metódy, ktoré podobne ako v humánnej medicíne, predlžujú život a taktiež sa podieľajú na jeho kvalite.

Aj ďalšie vymoženosti, ktoré vývoj priniesol, dnes úspešne využívajú kynológovia na celom svete. Spomeňme azda už len mikročipy, alebo počítače s následným pripojením na internet. Všetko by mohlo byť, a možno i bude, námetom k samostatným príspevkom, ale tentokrát sa s nimi ďalej nezapodievajme.

Hneď v úvode, je nutné si uvedomiť, že žiadny vedecký poznatok sa nesmie preceňovať a je nevyhnutné pri jeho využívaní zachovávať i kontinuitu s prísnymi, i keď nepísanými zákonmi prírody.

Nie úplne najnovším vedeckým poznatkom, ktorý sa ale v chove začal využívať len nedávno, je overovanie pôvodu analýzou DNA.

Vďaka nej je možné s veľmi vysokou presnosťou určiť pravdivosť pôvodu. Chovatelia nemeckých ovčiakov sú s problematikou oboznámení podrobnejšie a celý vývoj situácie sledujú s nesmiernym záujmom.

Práve u tohto, azda najpopulárnejšieho plemena, sa totiž pristúpilo v krajine pôvodu k plošnému preverovaniu pôvodu touto metódou.

Ak chceme v ďalších riadkoch, čo najednoduchšie priblížiť túto metódu, dovoľujem si citovať časť príspevku Mgr. Ivana Kočajdu, ústredného poradcu chovu nemeckých ovčiakov, venovanej tejto problematike v Novinách kynológov 3-4/2000:

Základnou stavebnou zložkou každého organizmu je bunka, ktorej súčasťou je jadro. Jadro je z veľkej časti tvorené chromozómami, ktoré tvoria kompletný dedičný predpis pre všetky dedičné druhy a individuálne vlastnosti živočíchov. Každý chromozóm sa skladá z podporného proteínu a veľkej molekuly deoxyribonukleovej kyseliny (DNA). Pričom základnými jednotkami dedičnosti sú gény a každý gén je časťou molekuly DNA. DNA prechádza v zárodočných bunkách z jednej generácie na ďalšiu. Je zložená z dvoch veľmi dlhých reťazcov, ktoré obsahujú v rôznom slede adenin, thymin a cytostin. Spojenie reťazcov je zabezpečené vodíkovými väzbami medzi bázami. Adenin sa viaže s thyminom a guanin s cytosinom a vzniká dvojšrubová štruktúra molekuly. DNA je tou zložkou chromozómov, ktoré nesú genetickú informáciu - predpis pre všetky dedičné charakteristiky. Každý chromozóm je v podstate segmentom dvojitej šroubovice DNA. Genetické posolstvo je kódované sledom purinových a pyrimidových báz v nukleotidových reťazcoch. Obsahom posolstva je poradie, v ktorom sú zoradené aminokyseliny v proteínoch produkovaných bunkou.

V dobe delenia každej somatickej bunky (mitóza) sa oba reťazce DNA oddeľujú a každý z nich je šablónou pre spojenie nového doplňujúceho reťazca. Jedna z takto vytvorených dvojitých šroubovníc pochádza do jednej dcérskej bunky a druhá do druhej, takže DNA v každej bunke je také isté ako v pôvodnej bunke. V zárodočných bunkách nastáva v priebehu ich zretia redukčné delenie (meioza). Teda každá zárodočná bunka obsahuje polovicu chromozómovej hmoty prítomnej v telových bunkách. Po spojení spermie s vajíčkom má vzniknutá zygota plné vybavenie DNA. Polovica pochádza od otca a polovica od matky.

Keďže štruktúra DNA je pre každého jedinca jedinečná a neopakovateľná a prechádza na potomkov, je kontrola pôvodu na základe analýzy DNA ideálnym riešením. V Nemecku sa prevádza na základe odobratia krvnej vzorky na vybratých pracoviskách.

Toľko z veľmi zaujímavého článku Mgr. Ivana Kočajdu. Tí sa venujete chovu nemeckého ovčiaka, alebo športovej kynológii ste ho pravdepodobne čítali a viete, že práve v chove nemeckého ovčiaka došlo na základe overenia pôvodu analýzou DNA k šokujúcim zisteniam. Oprávnene boli spochybnené rodokmene špičkových plemenníkov, kde sa jednoznačne dokázalo, že to čo je písané v na papieri nie je vôbec pravdivé! Prvý krok nemeckej plemennej knihy sa zdal byť celkom logický. V priebehu minulého roka bola pozastavená chovnosť jedincom, ako aj ich potomkom, kde bol pôvod preukázateľne falošný. Ďalší krok, ku ktorému plemenná kniha pristúpila, je dosť ťažko pochopiteľný. Ak to môžeme parafrázovať, plemenná kniha "vypátrala" pravdivý pôvod sporných špičkových jedincov, u potomkov sa začalo s prepisovaním rodokmeňov a postih uzávierkou plemennej knihy sa zrušil! Nie nechceme sa dotýkať kompetencií plemennej knihy najobľúbenejšej psej rasy v krajine pôvodu, ale i tu je zaujímavý postreh Mgr. Ivana Kočajdu, ktorý ukončil svoj príspevok nasledovnou myšlienkou: "Čo ak zmienený traja plemenníci sú len vrcholom ľadovca a SV (Klub chovateľov nemeckých ovčiakov v SRN) nás oboznámi s plejádou ďalších? Budú sa aj iní jedinci, u ktorých sa zistí, že nepochádzajú po rodokmeňových rodičoch riešiť systémom: hľadajme rodičov psa, aby sme jeho pôsobenie v chove mohli legalizovať? Riešil by sa tento problém tak isto, keby majiteľmi jedincov po zmienených plemenníkoch neboli poprední predstavitelia SV, poprední rozhodcovia a chovatelia?

Na opodstatnené otázky odpoveď nenájdeme, ale hľadajme spoločne cestu k tomu, aby sme nemuseli v budúcnosti spochybňovať žiaden rodokmeň nijakého psa, nielen troch špičkových nemeckých ovčiakov. Som presvedčený, že u najrozšírenejšieho plemena nie je stav o nič horší ako u iných, len sa skôr začalo overovaním ich pôvodu! Koľko zaujímavostí by sa zistilo u iných plemien? Je možno len zarážajúce, že k spochybneniu rodokmeňov prišlo v kynologicky tak vyspelej krajine akou je Spolková republika Nemecko!

Ak by sme sa chceli na vec pozrieť globálnejšie, tak celý problém spočíva v tom, že z preukazu pôvodu, alebo ak chcete z rodokmeňa, sa stalo čosi úplne iné, než čím by mal v skutočnosti byť a to matričným dokladom. Mnohé plemenné knihy národných zväzov, samozrejme v spolupráci s chovateľskými klubmi, nevydajú na šteňatá ich "rodné listy" ak ich rodičia nemajú predpísaný vek, ak nemajú splnené požadované výstavné ocenenia, ak nemajú bonitáciu, ak nedisponujú zdravotnými atestami, ak chovateľ nepožiadal včas o vystavenie krycieho listu a o tom, že ak pochádza čo i len jeden z rodičov z takzvaného "disidentského" zväzu či klubu už radšej ani nehovorme. Matričný doklad, ktorým by mal byť v prvom rade každý preukaz pôvodu, by sa v žiadnom prípade nemal stať ničím iným. V žiadnom prípade by nesmel byť nástrojom mocenského boja... Ak nie je spochybniteľný pôvod rodičov, malo by byť svätou povinnosťou každej plemennej knihy psov vydať preukazy pôvodu na šteňatá, ak to trocha preženiem, i v prípade krížencov! Ak by žiadnemu jedincovi nehrozilo upretie vystavenia rodokmeňa znížilo by sa nebezpečenstvo falošných dokladov pôvodu na minimum. Tých vyššie uvedených "ak", ktoré v konečnom dôsledku ovplyvňujú možnosť vydania preukazov pôvodu, každopádne zvyšujú riziko nepravdivých rodokmeňov. Načo tajiť, každý z nás by našiel vo svojom okolí "tiežchovateľov", pre ktorých je preukaz pôvodu len čímsi, čo umožňuje predať šteňatá za vyššiu cenu. Takýmto množiteľom je úplne jedno kto je uvedený "v strome života", ktorý by mal slúžiť ako pomoc v ďalšom chove. Krutou realitou je to, že ak takýto tiež chovateľ nemá možnosť zaregistrovať vrh s pravdivým pôvodom, nájde si cestičky k tomu aby sa "doklady" vystavili na úplne iných rodičov. V novinárskej, ale i chovateľskej praxi, sme sa o nejednom takomto počínaní dozvedeli ale žiaľ dokázať niečo, bez analýzy DNA, je takmer nemožné. Ak celú záležitosť zbagatelizujeme, tak popri takýchto kynologických individualitách sú priam vzorom majitelia takých jedincov, ktorí na Slovensku (alebo v inej krajine) nesplnili podmienky chovnosti, ale majitelia zabezpečili rôznymi formami ich preregistráciu do krajín kde chovateľské podmienky nie sú tak prísne, (napr. Maďarsko) a následne rôznymi okľukami odchovávali šteňatá s preukazom pôvodu inej krajiny, ale s nefalošným pôvodom.

A teraz si mnohí poviete, že moje úvahy smerujú k propagácii voľného chovu a mnohí ma za to budete istotne a možno právom kritizovať. Nie som presvedčený o tom, že tzv. voľný chov je najlepším riešením pre slovenskú kynológiu a to napriek tomu, že mnohé krajiny ju zaviedli. Už vôbec nehľadám možnosti ako si uľahčiť vlastné chovateľské prostredie, veď doposiaľ mi nerobilo problémy pripraviť akéhokoľvek jedinca na bonitáciu, navyše zastávam názor, že plemená s pôvodným poslaním musia byť upotrebiteľné (služobné, poľovné, chrty, ťažné plemená atď.) a ich fyzické i genetického zdravie musí ležať na srdci každého chovateľa a priateľa plemena a myslím si, že aj zlepšovanie exteriéru má svoje opodstatnenie, ale nad tým všetkým je najdôležitejšia pravdivosť matričného dokladu. Istotne môžu byť moje myšlienky spochybnuteľné a nemyslím si, že nie som neomylný. Viem, že kritici budú poukazovať na to, že bez riadeného a dodajme podmienky spĺňajúceho chovu, nie je možné zabezpečiť nárast úrovne plemena. Možno áno, možno nie? Ako príklad by som chcel uviesť v rámci FCI Taliansko, kde takmer u všetkých plemien je maximálna voľnosť chovu a napriek tomu sa chovatelia zúčastňujú výstav, psy majú absolvované základné i výberové bonitácie, skúšky z výkonu či zdravotné atesty. Porovnajme si každý sám úroveň kvality talianskych odchovov, ale u väčšiny plemien dospejeme k veľmi zaujímavým výsledkom. A na druhú stranu rovnice priložte ortodoxne prísnu krajinu pri zaraďovaní jedincov do chovu akou je Nemecko a jej kynologický zväz - VDH. Dokonca u mnohých nemeckých plemien je dnes populácia talianskych odchovov na takej úrovni, že sa importujú jedince z Talianska do Nemecka a nie naopak! Ale poďme v úvahách ďalej. Chce azda niekto spochybniť majstrovstvo a výsledky anglických kynológov. Napriek doterajšej izolácii a možno práve vďaka minimálnym obmedzeniam v chove, sú chovatelia z britských ostrovov na veľmi vysokej úrovni a FCI chtiac - nechtiac musí rešpektovať Kennel Club, čo by národný zväz jednej krajiny za rovnocenného partnera. O americkej kynológii nie je nutné sa bližšie rozpisovať. Každý kto si priviezol psa z USA z rodokmeňom AKC zistil, že so zápisom do plemennej knihy FCI nie je absolútne žiaden problém, napriek tomu, že jedince pochádzajú z "bezbariérového" chovu.

Viem, že ortodoxní chovatelia a funkcionári nad mojimi úvahami hromžia a lámu nado mnou palicou. Opakujem, že si nepotrebujem riešiť svoje problémy. Na výstavy chodím rád a známka výborná je minimálnym ocenením, ktoré umožní jedincom v našej chovateľskej stanici zasiahnuť do chovu. Na aktívny výcvik nášho pracovného plemena síce veľa času nezostáva, tu však rád využijem služby profesionálov a to aj u sučiek, ktoré podľa nášho chovateľského poriadku skúšku z výkonu do chovu nepotrebujú. Rovnako je tomu aj s rtg dysplázie bederných kĺbov či ďalších možných vrodených vadách, na ktoré náš chovateľský poriadok dôraz nekladie.

Skrátené a podčiarknuté: V chove psov je nevyhnutné venovať pozornosť nielen exteriéru, ale aj povahe a zdraviu. Zistené výsledky je potrebné starostlivo evidovať a pravidelne zverejňovať. Na druhej strane by bolo vhodné rodokmeň ponechať matričným dokladom bez akýchkoľvek obmedzení pri jeho vydaní. Ale do tretice ak by sa zistil prehrešok proti chovateľskej etike, malo by byť úplne samozrejmé potrestanie chovateľa a jeho chovateľskej stanice, ktorý sa ho dopustil. Viem, teraz ste si mnohí spravodliví položili otázku či môžu byť potrestaní jedinci a ich potomkovia uzatvorením plemennej knihy. Podľa mojej mienky nie, ale mohli by v chove začať pôsobiť povedzme na register bez známeho pôvodu, to znamená s prázdnymi "kolónkami pôvodu".

Tak čo chovatelia ako ďalej? Má zmysel overovať pravdivosť pôvodu analýzou DNA a trestať neetické kroky, alebo je príjemnejšie nedozvedieť sa pravdu a len sa na ňu dôstojne tváriť?