TO JE TEN PES, ČO VYZERÁ
AKO MACKO?

Toto plemeno pochádza zaručene z Ázie, presnejšie z oblasti, ktorá sa dnes nachádza na území Číny, ale ak sa na to opýtate tamojších obyvateľov, asi ani nebudú vedieť, čo od nich vlastne chcete. Pravdou totiž je, že pes s modrým jazykom sa v 20. rokoch minulého storočia z Číny takmer celkom vytratil.

Keď známy milovník psov a bádateľ Sieber začal študovať plemeno čau-čau, naivne sa spoliehal na študentov čínskeho pôvodu študujúcich veterinárstvo na rôznych európskych univerzitách. Dúfal, že mu priblížia predkov týchto psov, avšak jediné čo zistil bolo to, že doma o tomto plemene nič nepočuli a ani podobných tvorov nevideli.
Niečo sa ale predsa len dozvedel. Presnejšie, že podobný pes s modrým jazykom v Číne jestvoval už odpradávna, ale jeho celkový vzhľad s porovnaním psov čau-čau na fotografiách bol značne odlišný a ľudia ho nazývali wonk, nie čau-čau. Nakoniec však takáto nezreteľná informácia postačila k tomu, aby sa plynutím času presadilo všeobecné presvedčenie, že dnešný čau-čau je šľachtiteľským plodom európskych chovateľov, ale jeho predchodcom bol wonk.
Toto doposiaľ ničím nepodložené tvrdenie má reálny vplyv na vývoj plemena čau-čau vlastne až dodnes. Pridržiava sa ho viacero významných chovateľov. Medzi nimi aj Christina. A. Veldhuis, pomerne známa chovateľka krátkosrstého typu čau-čau, ktorá v polovici 80. rokov 20. storočia napísala pre istý švajčiarsky odborný kynologický magazín nasledovné:

"Pri hľadaní pôvodu plemena čau-čau sa treba vrátiť do doby, kedy sa u nás v Európe objavil pes s modrým jazykom. Po prvýkrát sa o ňom zmienili v Anglicku. Bolo to v roku 1781, kedy istý Gilbert White napísal priateľovi v liste o svojom návrate z obchodnej cesty po Číne, odkiaľ si priniesol párik psov s modrými jazykmi. Ďalší popis už síce celkom na čau-čau nesedí, ale aj tak je to dosť jasný dôkaz, že to museli byť zvieratá, ktoré vývoj tohto plemena priamo ovplyvnili."
Ťažko povedať, či nám takýto strohý názor môže postačovať, ale keď už ho nijak raz nemôžeme vyvrátiť, pridáme sa k presvedčeniu väčšiny. Isté však je, že čau-čau môže za svoju dnešnú podobu a relatívnemu uznanie (záujem o dané plemeno už nie je taký ako kedysi) vďačiť vysokému záujmu Európanov o exotické psy, v ktorom sa nieslo takmer celé 19. storočie. Na výstavách ich bolo predvádzaných čoraz viac, medzi nimi aj všakovakí jedinci s modrými jazykmi. Absolútne prvý pes už pod označením čau-čau bol však vystavený v roku 1880 na výstave Kennel clubu. Šlo o sučku Chinesse Puzzle, ktorú vlastnil pán M. W. Janton.

NESTORI PLEMENA
Najvýznamnejším propagátorom plemena je v poslednom čase jednoznačne Princ z Walesu, ktorého tmavočervený dlhosrstý čau-čau Wang zožal početné vavríny na istej prestížnej anglickej výstave v roku 1991. Jeho veličenstvo však vývoj chovu obzvlášť neovplyvnilo, takže pozornosť venujme iným chovateľom. Prekvapujúce a zároveň potešujúce je to, že tými najvýznamnejšími boli takmer všetko ženy. Najväčšie zásluhy o rozvoj plemena sa pripisujú Mathilde W. Temple Lady Dunbar of Mochrum, ktorá nielenže čau-čau chovala, ale napísala o nich nesmierne zaujímavú knižnú publikáciu vydanú v roku 1914. Nemenej záslužnú prácu odviedli aj Lady Granville Gordon a jej dcéra Lady Faudel Filips, ktorá vlastnila nepochybne najznámejšiu chovnú stanicu čau-čau tých čias zvanú "Of Anwell". Spomenúť treba aj Mrs. MacLaren Morrison a Miss E. Casela... Všetky tieto dámy patrili v 19. a začiatkom 20. storočia k najpoprednejším chovateľom daného plemena a ich hlavný prínos pre neho spočíval v tom, že popri mnohých importovaných psoch z Číny predstavovali v hojnom počte aj jedincov z vlastných chovov, teda odchovaných v Anglicku.

ODKIAĽ TEN NÁZOV?
Jasné vysvetlenie pre pomenovanie čau-čau dodnes nepoznáme. Ako už bolo spomenuté, v Číne podobných psov nazývali wonk, ale aj Hsiung kou (medvedí pes) alebo Lang Kou (čo možno preložiť ako vlčí pes - vlčiak).
Koluje niekoľko teórií o pôvode názvu tohto plemena, ale ani jedna nie je podložená preukázateľnými faktami, takže každý sa môže stotožniť s tou, ktorá sa mu bude javiť najlogickejšou. Nech sa páči...
Podľa jednej je čau-čau pozmenená verzia čínskych slov Gou a Kou, ktoré znamenajú jednoducho pes. Britskí jazykovedci zasa tvrdia, že ide o výplod dnes už zabudnutej, ale kedysi pomerne zaužívanej obchodnej reči v prístavoch na juhu Číny, ktorá pozostávala zo skomolených fráz anglického, portugalského, čínskeho a malajzijského jazyka. V tomto žargóne znamenalo slovo čau zákusok, ale jeho zdvojeným vyslovením sa vyjadrovalo niečo, čo bolo pôvabné, sladké, milé, krásne... Čau zároveň v čínštine znamená aj zázvor, teda komoditu, s ktorou Číňania kedysi obchodovali najviac a preto ich ostatok sveta posmešne prezýval čau-čau. A to sa vraj prenieslo aj na psov, ktorí sa v istom období rovnako stali vyhľadávaným exportným artiklom čínskych obchodníkov. Všetko sú to však iba úvahy v teoretickej rovine.

NEJASNOSTI
Na jednej strane sa tvrdí, že čau-čau pochádza z Číny, ale podľa uznávanej kynologickej kapacity Dr. Haucka sa radí toto plemeno k polárnym psom. To akosi nejde nijako dohromady... Pritom obom tvrdeniam treba prikladať patričnú vážnosť, pretože ani jedno nemá ďaleko od pravdy! Vlastne v tom priradení k polárnym špicom iba čiastočne, pretože aj keď k nim čau-čau kedysi patril, dnes už sa tomuto druhu psov vzdialil vo väčšine charakteristických čŕt a vlastností. Je teda na mieste otázka, ako sa vlastne dostal polárny špic až tak hlboko na juh?
Odpoveď treba hľadať opäť v obchodovaní tej doby. Kupci zo severu vyhľadávali exotický tovar najčastejšie na juhu, teda v Indii a Číne. Môžeme predpokladať, že na svojich obchodných cestách ich sprevádzali aj psy, z ktorých viacerí sa už z nejakého dôvodu nevrátili späť do domovského prostredia. Ale v tom prípade by bol spochybnený čínsky pôvod čau-čau... Sieber však vo svojich poznatkoch jasne opísal a poukázal na skutočnosť, že za predchodcu tohto plemena treba považovať až psa, ktorý vzišiel z kríženia spomenutých severských (on uvádza sibírske) špicov s tibetským psom, ktorý sa na území Číny vyskytoval vskutku v hojnom počte. Prítomnosť tibetskej doby v šľachtiteľskom procese zároveň vysvetľuje aj to, prečo sa v 19. storočí uvažovalo o zaradení čau-čau k dogám. Vtedajší psy sa totiž ešte vyznačovali aj prvkami typickými pre dogy. Dokazujú to viaceré opisy istých jedincov. Práve následkom patričného výberu jedincov anglickými chovateľmi sa vývoj plemena uberal smerom, následkom ktorého dnes radíme čau-čau oprávnene k špicovitým psom.

ČAU-ČAU V SKRATKE
Laická verejnosť vníma čau-čau ako psa, ktorý sa ponáša na medvedíka. Muselo tomu byť tak aj dávnejšie, ináč by nejestvovali absurdné poznatky, že tento pes je akýsi medzičlánok medzi medveďmi a psovitými tvormi. Vedzte, že nikdy to nebola pravda a čau-čau má s medveďmi spoločné asi toľko, ako papagáj s orlom.
Čau-čau vždy bol a zostane psom. Je výsledkom šľachtenia výlučne psov bez akéhokoľvek využitia medveďa! Samozrejme, platí to pre obidva typy, ktoré poznáme, teda rovnako pre krátkosrsté, ako aj dlhosrsté. Hlavnými charakteristickými črtami tohto plemeno sú double hock a scowl. V prvom prípade ide o strmšiu panvovú končatinu. Scowl je výraz zo štandardu plemena, ktorého autormi sú Angličania. Ukrýva vyjadrenie pre zachmúrený, vážny, smutný výraz čau-čau, ktorý spôsobujú hlavne hrubé kožné záhyby nad hlboko posadenými šikmými (alebo ak chcete čínskymi) očami. Celkový dojem scowl dopĺňajú aj mierne ohnuté stojaté uši smerom dopredu a vráskavá zvislá ryha na čele.
Aj keď sa o čau-čau traduje, že je to vo všeobecnosti hlúpy pes bez možnosti akéhokoľvek využitia, nie je to samozrejme pravda. Má síce svojskú povahu a spomedzi psov najzvláštnejší tvar, ale povahovými vlastnosťami si u človeka miesto nájde.
Čau-čau síce patrí medzi tie tvrdohlavejšie plemená, ale globálne sa k človekovi správa prívetivo. Mám tu však na mysli človeka, ktorého pes pozná. K cudzím ľuďom, ako aj k iným psom je odmeraný. Vo všeobecnosti to je taký neškodný "leňoško". Vrodenú agresivitu a útočnosť dokáže čau-čau ovládať a jeho reakcie na odmietavý postoj iných psov je skôr taký, že sa stiahne a toho psa nevníma. Ako každý živý tvor aj čau-čau má však svoju mieru trpezlivosti. Ak tá prekypí, dokáže byť aj dosť nepríjemným.
Čo sa týka spomínanej tvrdohlavosti, tá je hlavnou príčinou toho, že sa čau-čau dostal do povedomia ako pes absolútne nevhodný na výcvik. Práve z tohto dôvodu na toto plemeno zanevrelo viacero ľudí. Pritom nie je pravda, že sa čau-čau nedá vycvičiť. Chce to len väčšiu dávku trpezlivosti. Ako jasný dôkaz toho, že sa s týmto plemenom dá zvládnuť aj výcvik nech slúži legendárny pes Čung of Wakouwa, ktorý bezproblémovo zvládol skúšku úžitkových psov v triede A.

Branislav Mathe

 

<< späť