Keď známy milovník psov a bádateľ Sieber začal študovať plemeno čau-čau, naivne sa
spoliehal na študentov čínskeho pôvodu študujúcich veterinárstvo na rôznych
európskych univerzitách. Dúfal, že mu priblížia predkov týchto psov, avšak
jediné čo zistil bolo to, že doma o tomto plemene nič nepočuli a ani
podobných tvorov nevideli.
Niečo sa ale
predsa len dozvedel. Presnejšie, že podobný pes s modrým jazykom v Číne
jestvoval už odpradávna, ale jeho celkový vzhľad s porovnaním psov čau-čau
na fotografiách bol značne odlišný a ľudia ho nazývali wonk, nie čau-čau.
Nakoniec však takáto nezreteľná informácia postačila k tomu, aby sa plynutím
času presadilo všeobecné presvedčenie, že dnešný čau-čau je šľachtiteľským
plodom európskych chovateľov, ale jeho predchodcom bol wonk.
Toto doposiaľ
ničím nepodložené tvrdenie má reálny vplyv na vývoj plemena čau-čau vlastne
až dodnes. Pridržiava sa ho viacero významných chovateľov. Medzi nimi aj
Christina. A. Veldhuis, pomerne známa chovateľka krátkosrstého typu čau-čau,
ktorá v polovici 80. rokov 20. storočia napísala pre istý švajčiarsky
odborný kynologický magazín nasledovné:
"Pri hľadaní
pôvodu plemena čau-čau sa treba vrátiť do doby, kedy sa u nás v Európe
objavil pes s modrým jazykom. Po prvýkrát sa o ňom zmienili v Anglicku. Bolo
to v roku 1781, kedy istý Gilbert White napísal priateľovi v liste o svojom
návrate z obchodnej cesty po Číne, odkiaľ si priniesol párik psov s modrými
jazykmi. Ďalší popis už síce celkom na čau-čau nesedí, ale aj tak je to dosť
jasný dôkaz, že to museli byť zvieratá, ktoré vývoj tohto plemena priamo
ovplyvnili."
Ťažko povedať,
či nám takýto strohý názor môže postačovať, ale keď už ho nijak raz nemôžeme
vyvrátiť, pridáme sa k presvedčeniu väčšiny. Isté však je, že čau-čau môže
za svoju dnešnú podobu a relatívnemu uznanie (záujem o dané plemeno už nie
je taký ako kedysi) vďačiť vysokému záujmu Európanov o exotické psy, v
ktorom sa nieslo takmer celé 19. storočie. Na výstavách ich bolo
predvádzaných čoraz viac, medzi nimi aj všakovakí jedinci s modrými jazykmi.
Absolútne prvý pes už pod označením čau-čau bol však vystavený v roku 1880
na výstave Kennel clubu. Šlo o sučku Chinesse Puzzle, ktorú vlastnil pán M.
W. Janton.
NESTORI PLEMENA
Najvýznamnejším
propagátorom plemena je v poslednom čase jednoznačne Princ z Walesu, ktorého
tmavočervený dlhosrstý čau-čau Wang zožal početné vavríny na istej
prestížnej anglickej výstave v roku 1991. Jeho veličenstvo však vývoj chovu
obzvlášť neovplyvnilo, takže pozornosť venujme iným chovateľom. Prekvapujúce
a zároveň potešujúce je to, že tými najvýznamnejšími boli takmer všetko
ženy. Najväčšie zásluhy o rozvoj plemena sa pripisujú Mathilde W. Temple
Lady Dunbar of Mochrum, ktorá nielenže čau-čau chovala, ale napísala o nich
nesmierne zaujímavú knižnú publikáciu vydanú v roku 1914. Nemenej záslužnú
prácu odviedli aj Lady Granville Gordon a jej dcéra Lady Faudel Filips,
ktorá vlastnila nepochybne najznámejšiu chovnú stanicu čau-čau tých čias
zvanú "Of Anwell". Spomenúť treba aj Mrs. MacLaren Morrison a Miss E. Casela...
Všetky tieto dámy patrili v 19. a začiatkom 20. storočia k najpoprednejším
chovateľom daného plemena a ich hlavný prínos pre neho spočíval v tom, že
popri mnohých importovaných psoch z Číny predstavovali v hojnom počte aj
jedincov z vlastných chovov, teda odchovaných v Anglicku.
ODKIAĽ TEN
NÁZOV?
Jasné
vysvetlenie pre pomenovanie čau-čau dodnes nepoznáme. Ako už bolo spomenuté,
v Číne podobných psov nazývali wonk, ale aj Hsiung kou (medvedí pes) alebo
Lang Kou (čo možno preložiť ako vlčí pes - vlčiak).
Koluje niekoľko
teórií o pôvode názvu tohto plemena, ale ani jedna nie je podložená
preukázateľnými faktami, takže každý sa môže stotožniť s tou, ktorá sa mu
bude javiť najlogickejšou. Nech sa páči...
Podľa jednej je
čau-čau pozmenená verzia čínskych slov Gou a Kou, ktoré znamenajú jednoducho
pes. Britskí jazykovedci zasa tvrdia, že ide o výplod dnes už zabudnutej,
ale kedysi pomerne zaužívanej obchodnej reči v prístavoch na juhu Číny,
ktorá pozostávala zo skomolených fráz anglického, portugalského, čínskeho a
malajzijského jazyka. V tomto žargóne znamenalo slovo čau zákusok, ale jeho
zdvojeným vyslovením sa vyjadrovalo niečo, čo bolo pôvabné, sladké, milé,
krásne... Čau zároveň v čínštine znamená aj zázvor, teda komoditu, s ktorou
Číňania kedysi obchodovali najviac a preto ich ostatok sveta posmešne
prezýval čau-čau. A to sa vraj prenieslo aj na psov, ktorí sa v istom období
rovnako stali vyhľadávaným exportným artiklom čínskych obchodníkov. Všetko
sú to však iba úvahy v teoretickej rovine.
NEJASNOSTI
Na jednej
strane sa tvrdí, že čau-čau pochádza z Číny, ale podľa uznávanej
kynologickej kapacity Dr. Haucka sa radí toto plemeno k polárnym psom. To
akosi nejde nijako dohromady... Pritom obom tvrdeniam treba prikladať
patričnú vážnosť, pretože ani jedno nemá ďaleko od pravdy! Vlastne v tom
priradení k polárnym špicom iba čiastočne, pretože aj keď k nim čau-čau
kedysi patril, dnes už sa tomuto druhu psov vzdialil vo väčšine
charakteristických čŕt a vlastností. Je teda na mieste otázka, ako sa
vlastne dostal polárny špic až tak hlboko na juh?
Odpoveď treba
hľadať opäť v obchodovaní tej doby. Kupci zo severu vyhľadávali exotický
tovar najčastejšie na juhu, teda v Indii a Číne. Môžeme predpokladať, že na
svojich obchodných cestách ich sprevádzali aj psy, z ktorých viacerí sa už z
nejakého dôvodu nevrátili späť do domovského prostredia. Ale v tom prípade
by bol spochybnený čínsky pôvod čau-čau... Sieber však vo svojich poznatkoch
jasne opísal a poukázal na skutočnosť, že za predchodcu tohto plemena treba
považovať až psa, ktorý vzišiel z kríženia spomenutých severských (on uvádza
sibírske) špicov s tibetským psom, ktorý sa na území Číny vyskytoval vskutku
v hojnom počte. Prítomnosť tibetskej doby v šľachtiteľskom procese zároveň
vysvetľuje aj to, prečo sa v 19. storočí uvažovalo o zaradení čau-čau k
dogám. Vtedajší psy sa totiž ešte vyznačovali aj prvkami typickými pre dogy.
Dokazujú to viaceré opisy istých jedincov. Práve následkom patričného výberu
jedincov anglickými chovateľmi sa vývoj plemena uberal smerom, následkom
ktorého dnes radíme čau-čau oprávnene k špicovitým psom.
ČAU-ČAU V
SKRATKE
Laická
verejnosť vníma čau-čau ako psa, ktorý sa ponáša na medvedíka. Muselo tomu
byť tak aj dávnejšie, ináč by nejestvovali absurdné poznatky, že tento pes
je akýsi medzičlánok medzi medveďmi a psovitými tvormi. Vedzte, že nikdy to
nebola pravda a čau-čau má s medveďmi spoločné asi toľko, ako papagáj s
orlom.
Čau-čau vždy
bol a zostane psom. Je výsledkom šľachtenia výlučne psov bez akéhokoľvek
využitia medveďa! Samozrejme, platí to pre obidva typy, ktoré poznáme, teda
rovnako pre krátkosrsté, ako aj dlhosrsté. Hlavnými charakteristickými
črtami tohto plemeno sú double hock a scowl. V prvom prípade ide o strmšiu
panvovú končatinu. Scowl je výraz zo štandardu plemena, ktorého autormi sú
Angličania. Ukrýva vyjadrenie pre zachmúrený, vážny, smutný výraz čau-čau,
ktorý spôsobujú hlavne hrubé kožné záhyby nad hlboko posadenými šikmými (alebo
ak chcete čínskymi) očami. Celkový dojem scowl dopĺňajú aj mierne ohnuté
stojaté uši smerom dopredu a vráskavá zvislá ryha na čele.
Aj keď sa o
čau-čau traduje, že je to vo všeobecnosti hlúpy pes bez možnosti akéhokoľvek
využitia, nie je to samozrejme pravda. Má síce svojskú povahu a spomedzi
psov najzvláštnejší tvar, ale povahovými vlastnosťami si u človeka miesto
nájde.
Čau-čau síce
patrí medzi tie tvrdohlavejšie plemená, ale globálne sa k človekovi správa
prívetivo. Mám tu však na mysli človeka, ktorého pes pozná. K cudzím ľuďom,
ako aj k iným psom je odmeraný. Vo všeobecnosti to je taký neškodný "leňoško".
Vrodenú agresivitu a útočnosť dokáže čau-čau ovládať a jeho reakcie na
odmietavý postoj iných psov je skôr taký, že sa stiahne a toho psa nevníma.
Ako každý živý tvor aj čau-čau má však svoju mieru trpezlivosti. Ak tá
prekypí, dokáže byť aj dosť nepríjemným.
Čo sa týka
spomínanej tvrdohlavosti, tá je hlavnou príčinou toho, že sa čau-čau dostal
do povedomia ako pes absolútne nevhodný na výcvik. Práve z tohto dôvodu na
toto plemeno zanevrelo viacero ľudí. Pritom nie je pravda, že sa čau-čau
nedá vycvičiť. Chce to len väčšiu dávku trpezlivosti. Ako jasný dôkaz toho,
že sa s týmto plemenom dá zvládnuť aj výcvik nech slúži legendárny pes Čung
of Wakouwa, ktorý bezproblémovo zvládol skúšku úžitkových psov v triede A.
Branislav Mathe