BORDEAUXSKÁ DOGA - 2. časť
 

Bordeauxská doga je jedným z najstarších Francúzskych psov. Nikdy nebol veľmi rozšírený a je to tak i lepšie pre neho, lebo mu to umožnilo zostať samým sebou, skutočným MOLOSSOM. Pred sto rokmi ho bolo možné stretnúť najmä v Aquitánsku, u mäsiarov, slúžil u pastierov, alebo bol zapriahnutý do malých vozíčkov.
Nemožno opomenúť, že bol aj bojovný pes proti býkom, medveďom i psom za čo si získal zlú povesť. V súčasnosti je Bordeauxská doga strážnym psom, a hodí sa osobám ktoré majú pocit neistoty a je ideálnym spoločníkom. Je veľmi pokojný, ostražitý, odvážny a bez agresivity, Pociťuje potrebu žiť v dome, pretože chce byť členom rodiny. So svojou oddanosťou a prítulnosťou k deťom, od ktorých túži po pohladení. Doma alebo vo vozidle zostáva celé hodiny pokojný.
Bordeaux doga je psom tých, ktorí majú radi vedľa seba spoločníka. Život na reťazi im nevyhovuje.

 

Niet tajomstva čo sa týka vzdialeného pôvodu tohto plemena. Podľa v minulosti veľmi slávneho veterinára Piera  Mégnina doga z Bordeaux pochádza z Alanov, silných molossoidov,  ktorí sprevádzali Alainov, Indo-Európsky národ usadený medzi  Uralom  a Kaukazom, ktorý bol vytlačený Hunmi až po Gáliu a Španielsko. Alani zanikli v 5. storočí, ale v Aquitánsku a na severe Ibérijského polostrova boli ich obry skrížené s auto-chtonnýni psami s príbuznými vlastnosťami a dali vzniknúť na tejto strane Pyrenejí „Aquitánskej doge“, ktorá pomáhala Francúzskym predkom vyhnať Angliča-nov v stredoveku.

Psí život nie je záhadou ani čo sa týka úlohy mnohokrát smutnej, ktorú mu ľudia pridelili. Bol nie len vojenským psom, ale aj psom poľovníckym veľkej zveriny, ako o tom svedčí v XIV. Storočí kniha „Livre de la chasse  du  comte de Foix“ (Gaston  Phoebus). Je zbytočné hovoriť, že bol od nepamäti tak isto bojovným psom každého druhu. Maurice Luquet v knihe „Dogues  et  Boule-dogues“ venuje jednu kapitolu dobre dokumentovanú psovi gladiátorovi. Pri jej čítaní sa dozvedáme, že súboje boli veľmi kruté, ale boli striktne regulované pravidlami. Obaja protivníci museli byť približne rovnakej hmotnosti, určité chvaty boli zakázané a ak bolo potrebné, vlastník zvieraťa musel prinútiť zviera

zmeniť pozíciu. Nebol tolerovaný žiaden pokrik, alebo povzbudzovanie počas boja. Napriek tomu mnohý v minulosti neváhali ich ešte povzbudzovať, odvolávajúc sa nie na tradíciu, ale na potrebu: jednalo sa o konanie v súlade s“ temperamentom tejto rasy“ a nevyhnutné pre jej prevenciu....
Pre zabavenie obecenstva, alebo ich alter ega, musela byť doga konfrontovaná so somármi a medveďmi.
Za takýchto okolností množstvo dôg uhynulo udusených v labách týchto medveďov, alebo pod ich hmotnosťou. V XIX storočí čakali na nášho herkula ďalšie skúšky, keď sa stal psom korisťou (perro de presa) v Španielskych arénach ako nám to pripomína litografia od Goyu.
Jeho úlohou bolo prenasledovať a dráždiť býkov hodnotených ako príliš „chabých“ .Toto zviera, ktoré Jean  Baptiste  Oudry maľoval a ktoré Buffon spomínal vo svojej „Histórie naturelle“ viedlo skutočne  „psí život“ až do polovice 19 storočia. Šťastie sa začalo na neho usmievať až v roku 1863. V tomto roku sa zúčastnil na prvej výstave psov v Paríži a mal to privilégium, že bol uznaný odbornými autoritami tej doby, ako Francúzka doga. Takéto hodnotenie vyvolalo nekonečné hádky medzi chovateľmi a porotou, pretože homogenita týchto zvierat bola ešte veľmi rozdielna.

„Postava"

Tvarovanie hlavy dĺžky nosa, farba tváre, existencia a výraznosť prognatizmu a farba kože boli objektom diskusií, ktoré „netrvali dlhšie než 30 rokov“ napísal doktor  Pierre  Marcard. Toľko o polemikách, ktoré viedli jedine k spomaleniu fixácie rasy.

Okolo roku 1883 po tom, čo niektorí chovatelia obohatili dogu z Bordeaux krvou Mastiffa, „Pierre Mégnin a markíz de Cherville oznámili výboru ústrednej psej spoločnosti svoje nerozvážne pokusy a požadovali aby sa konečne venovala pozornosť vypracovaniu štandardu hodnému svojho mena.

Intervencia týchto vinikajúcich kynológov nezostala bez odozvy, pretože jedným z prvých činov tohto výboru bolo na veľkú radosť doktora Luqueta, že spochybnil odborné vedomosti hodnotiteľov (skoro všetkých z Veľkej Británie, alebo Holandska), ktorí toto plemeno nikdy ani nevideli, ani neštudovali a ktorý poznali iste lepšie recepty koktailov než rodokmene psov, ktorých posudzovali.

J. Kunstler, profesor porovnávacej anatómie na prírodovedeckej fakulte v Bordeaux vyhotovil na požiadanie Paula Mégnina, riaditeľa časopisu L Éleveur (chovateľ), štúdiu nazvanú: Prolégoménes pour servir á ĺétablissement du štandard du Dogue de Bordeaux.

Tento referát sa však nestretol s priaznivou odozvou. Žiaľ ! Bolo treba čakať až do roku 1926, dokiaľ sa neukončili spory a štandard bol schválený, vyhovujúc jedným i druhým, pretože pripúšťal existenciu dvoch rozlišovacích znakov, červeného (dnes hnedého ) a čierneho  nosa.

Bordeauxská doga veľmi trpela počas dvoch svetových vojen pre nedostatok potravín a úbytok chovateľov. Pre ozrejmenie rozsahu škôd napr., že v roku 1966 klub nemal viac ako päť členov.

„Čo bolo ešte horšie vysvetľuje Raymond Triquet, ktorý bol spolu s doktorom Luquetom obnovovateľom rasy, ktorá prakticky vymizla z výstav. Z času na čas bolo možné vidieť na výstave v Paríži jeden, alebo dva kusy, ale nie každý rok. V cudzine bola dokonca vyčiarknutá zo zoznamu plemien. Tento pes, ktorý často v priebehu histórie zanikal,  je typickým fénixom. Vstáva z popola, pretože vždy nachádza  svojich milovníkov, ktorí sa postavia na ich stranu. Spomedzi chovateľov, ktorí pomohli Bordeauxskej doge je dôležité spomenúť aspoň  niektorých ako „DE FÉNELON“ de M. van Capel, pána Averlanta, pána Létendarta....

 V roku 1971 bol vydaný kompletnejší štandard ako bol predchádzajúci a tento umožnil plemenu byť konečne uznaným i v medzinárodnej kynologickej organizácií. Od roku 1972 bdie nad týmto Francúz-skym plemenom spoločnosť milovníkov Bordeauxskej dogy. Jej výkonný prezident Michel Guignard usudzu-je, že ich chránenec sa už dobre etabloval na území Francie a odhaduje ich počet viac ako 1000 kusov. Tiež našla svojich obdivovateľov a chovateľov v Ne-mecku, Belgicku, Holandsku, Taliansku, Švajčiarsku, Španielsku,  na Americkom, Africkom a Ázijskom kontinente. Najviac je zaznamenávaný nárast a záu-jem z východných krajín. Najväčším úspechom je, že zo 105 psov zapísaných na 1. stretnutí národných chovateľov MOLOSSOV, ktoré sa konalo v  Metz, 40% pochádzalo z cudziny včítane USA a Fínska.

Dnes už niet pochýb, že toto plemeno s viac ako 250 zápismi ročne do plemennej knihy sa dostalo z najhoršieho a jeho budúcnosť sa zdá byť jasná. Kvalita Francúzskeho chovu je dobrá, pretože kardiákov, ktorých v minulosti nebolo málo, už skoro niet.

Prirodzený výber tomu napomáha, ale aj test rýchlosti a vytrvalosti napomáha vyradiť z reprodukcie každé zviera, ktoré po prebehnutí približne 200 m javí známky prílišnej únavy prezrádzanej chrapľavým dychom a cyanóznym  jazykom.

So svojou odpudzujúcou tvárou, konštitúciou bojovníka a svojou ťažkou minulosťou je Bordeauxská doga považovaná za hrozivé zviera. Avšak napriek tomu niet milšieho a priateľskejšieho zvieraťa.

Raymond Triquet uvádza príťažlivé vysvetlenie od Anglického autora : „Psy s tupou tvárou, ktoré už dávnejšie zanechali lov, pretože boli príliš hlučné sa tým viac pripútali k človeku na základe princípu vlastného psom : vďačnosť brucha. !

Nechávajúc na každého, aby posúdil do akej miery je to pravdivé, priznávame, že náš Bordeauxčan

sa usiluje len o jednu vec : nachádzať sa čo najbližšie u svojho pána. Ak si sadnete, aj on si sadne k vašim nohám, alebo si na ne sadne. Ak vstanete , vstane tiež a ide s vami. Nepustíte ho do kúpelne?

Počká  vás na druhej strane dverí. S deťmi neprejavuje tento kolos, ktorý váži minimálne cca. 50 kg najmenšiu  agresivitu. Naopak,  z lásky k nim sa chová  ako anjel strážny. Ale pozor ! Tento dobrák neznesie všetko. To je dôvod prečo sa odporúča dbať aby sa zachádzanie s nim nezneužívalo na zlé zaobchádzanie. Náš hrdina nemá vo zvyku nechať sa nahradiť, ak sa jedná o stráženie a ochranu. Je extrémne odstrašujúci, ale veľmi vyrovnaný , úplne ignoruje stres. Je však lepšie nespoliehať sa na jeho nevšímavosť, ktorá rýchle ustúpi a nahradí ju  blesková reakcia.

Je to sebaistý účinný a intuitívny, strážny pes, ktorý je dobrým spoločníkom pre toho, kto si dá námahu a za mlada ho vychováva. Táto výchova by mala byť jemná, ale rozhodná a bez brutálnosti alebo kriku.

Od takéhoto silného zvieraťa je cieľom dosiahnuť predovšetkým aby ste boli rešpektovaný a milovaný.

Aby ste získali psa, ktorému môžete dôverovať za každých okolností, ktorý poslúcha na hlas a pohľad.

Nepochybujte že bude dobrým žiakom,  iba ak neurobíte chybu a nezanedbáte ho. S malou trpezlivosťou a vytrvalosťou dosiahnete, že veľmi dobre pochopí čo od neho očakávate a neprestane vám to dokazovať. Čo sa týka výcviku ku  hryzeniu, neodporúča sa z hľadiska bezpečnosti preto, že jeho záhryz ho radí k rasám neovládateľným. Vaša BORDÓ je vždy členom rodiny, a v dome mu nič neunikne, vie o všetkom. Keďže má veľmi vyvinutý zmysel pre pozorovanie a pamäť slona, často ho pristihnete, že predstihuje udalosti. Stačí mu, že vás vidí vziať kľúče od auta.

Podľa návykov ktoré si získal, porozumie či je nálada na oslavu, alebo rezignáciu. Samota však nie je jeho silnou stránkou. Znáša ju len v minimálnych dávkach. Hlboko neznáša pripútanie, pretože je to pes  milujúci ľudské vzťahy a spolupatričnosť.

Mojím zámerom nebolo všetko maľovať na ružovo a preto sa pozrime i na jeho nedostatky. “Slintá „

Tvrdia jeho odporcovia. „ Niekedy „ odpovedajú tí čo ho poznajú dlhšiu dobu. „Najmä ak ho ponúkate vodou „Ďalšia výhrada :chrápe ! Odpoveďou je, že nenájdete molossa,  ktorý nechrápe.

Ale nech je ako chce Bordó chrápe enormne. Ale nejedna žena však priznáva, že ju  „tieto tlmené zvuky „obťažujú menej než chrápanie jej manžela !

V skutočnosti hlavnou chybou tohto psa , s dominujúcim temperamentom sú jeho vzťahy s ostatnými psami voči ktorým má tendenciu predvádzať svoju silu. Hoci je veľmi milý a civilizovaný, ak mu nejaký iný štvornohý tvor chce diktovať, vedzte, že si to nenechá.

Nemôžte očakávať nič dobré ak necháte spolu žiť dvoch samcov. Jedného dňa sa bez upozornenia pustia do boja. Mnohí sa o to pokúšali, ale neuspeli. Ak chcete mať dvoch jedincov zvoľte si sučky, alebo pár. Vzťahy Bordó s ostatnými zvieratami nie sú také búrlivé ako by sa predpokladalo. Sú Bordó, ktoré sa vynikajúco znášajú s domácou mačkou.

Takže taký je Bordeauxťan, veľký , tvrdý , sentimentálny, disponovaný splniť vaše prianie za pohladenie, maznanie a milé slová.

Prítulné zviera, ktoré po svojom krátkom živote (iba 8 až 10 rokov ) zanechá za sebou ľútosť.

Milan Bíroš

<<< späť