BARBET |
Čaká na svoj návrat
|
|
S tým „novofunlanďanom“ to však také isté nie je. Vlastne vôbec! Naozaj sa v historických análoch objavila zmienka o tom, že barbeta použili pri formovaní európskeho chovu newfoundlandera, ale skôr to bude iba nejaká fáma, než pravda. Nikdy a v žiadnom chove sa totiž nevyskytovali u new-foundlanderov bradaté psy, a to je fakt, ktorý jedno-značne vylučuje prítomnosť barbeta pri šľachtení európskej formy spomínaného plemena. Na druhej strane ale s určitosťou môžeme tvrdiť, že barbet bol nápomocný pri vývoji pudlov a viacerých vodných španielov.
X-té pokračovanie fám O pôvode barbeta sa toho narozprávalo a popísalo strašne veľa, ale rovnako, ako u iných plemien, ani v tomto prípade nie je nič stopercentné a nevyvrá-titeľné. Podľa Beckmanna je potomkom dlhosrstých huňatých stepných psov (dosť široký pojem). Kedysi vraj barbet nemohol byť samostatným plemenom, pretože na území Nemecka sa ešte v 18. aj 19. storočí krížili huňaté ovčiarske psy s poľovnými plemenami. A práve z týchto spojení mal údajne vzísť |
|
|
barbet. Beckmannove určovanie, ktorý pes je alebo nie je barbet však treba brať s rezervou, pretože pri svojich posudkoch sa pridržiaval osrstenia. Posúďte sami: „Predovšetkým uprostred čela nájdeme hviezdicu, z ktorej vychádzajú dookola lúčovite jednotlivé dlhé pramienky srsti a viac alebo menej prekrývajú oči. Na strednej línii chrbta až ku chvostu, ktorý je pri koreni veľmi hrubý, má srsť tendenciu rozdeľovať sa na pútec a padať nadol v rovnomerných chumáčoch po oboch stranách. Podobný pútec sa vyskytuje často i na nose, pričom srsť padá na obe strany, ale pútec sa robí i zvisle cez stred stehien, takže sa zdá, že srsť na jednej polovici smeruje dopredu a na druhej polovici dozadu.“ Označovanie iba na základe vyššie uvedených opisov je podľa mňa dosť nedostatočné. Spochybniteľná je aj Beckmannova teória o tom, že barbet nejestvoval pred 18. storočím, pretože sa zachovali poznatky z roku 1683, kde sa spomínajú kučeravé a polokučeravé barbety. V skutočnosti šlo o krížencov medzi francúzskym epagneuls a poľovnými psami, ktoré sa neskôr rozšírili do nespočetných foriem, bez možnosti ich odsledovať. Gro chovateľov sa pridržiava toho, že barbet je predchodcom väčšiny európskych vodných psov, ale C. Molinairová (popredná chovateľka vodných psov) s tým vehementne nesúhlasí už pekných pár rokov. Vo svojej štúdii presviedča, že predkom všetkých vodných psov Európy, teda aj barbeta, je portugalský vodný pes. Pravdou však je, že dnes už nemožno určiť, kto má pravdu, pretože tá je, obrazne povedané, vo hviezdach. Ten nesúhlasí s tým, iný zasa s tamtým, ale nik nespochybňuje fakt, že už v 14. storočí sa na území celej Európy objavovali vodné psy so zvlnenou až kučeravou srsťou. Spomínajú sa však všeobecne. Úplne prvá a nepresná zmienka o barbetoch pochádza z roku 1561. Istý Da Fuilloux použil názov barbet, ktorý odvodil od termínu la barbe, čiže brada. Barbet mal byť teda niečo ako bradatá tvár. Spomedzi vodných psov (ku ktorým ale predtým nepatril) bol takto jednoznačne spomenutý ako prvý, takže odtiaľ asi bude pochádzať aj jeho považovanie za predkov vodných psov. Nuž, čo k tomu dodať... Možno barbet nie je predchodcom vodných psov, ale zjavne sa ešte aj dnes najviac ponáša na pôvodný typ.
Jeho poslaním... boli poľovačky na všemožných miestach, ale hlavne vo vode a bahnitých oblastiach. Už Caius napísal, že lepších pomocníkov na lov vo vode si nemožno ani len predstaviť. Údajne neprinášali z vody iba zastrelené kačky, ale dokonca aj vystrelené šípy. Traduje sa, že barbety pomáhali aj pri rybolove. Najpočetnejšie a najlepšie svorky barbetov vlastnili francúzski králi Henrich IV. A Ľudovít XV. U šľachty si však neudržali príliš dlhú priazeň, pretože časom ich „horných desaťtisíc“ chovalo čoraz menej, až ich nakoniec úplne nahradili iné plemená. Logicky sa mal barbet stať ľudovým psom, ale u pospolitého ľudu sa neuchytil. Ako by aj, keď poľovačky boli výsadou bohatých... A tí chudobnejší chovali psy, ktoré u nich našli využitie. Koncom 19. storočia sa barbet ocitol na pokraji zániku.
|
|
|
Nebyť belgických chovateľov, asi by sme dnes o barbetoch hovorili, ako o minulosti. Vo Francúzsku onoho času zostalo iba zopár zanedbaných jedincov, ale v Belgicku prežívalo niekoľko celých chovov s krásnymi psami. Samozrejme, Belgičania túto situáciu využili a okamžite začali hovoriť o belgickom barbetovi. V roku 1892 ho dokonca istý chovateľ menom Reul opísal nasledovne: „Barbet je nielen poľovný pes s citlivým nosom, ktorý nájde každú stopu a ktorého je možné vycvičiť tiež na vystavovanie, ale je aj pes lodníkov prinášajúci z vody predmety, ktoré spadli cez palubu, a tiež z lode strieľané kačky a iné morské vtáctvo. Ako poľovný pes na otvorenom poli prirodzene trpí horúčavou a musí byť tiež aspoň raz do roka ostrihaný, inak nepríjemne páchne.“ Sami môžete skonštatovať, že to bol ten istý barbet, s tými istými vlastnosťami! Žiaden belgický variant nejestvoval a nejestvuje, iba barbety chované v Belgicku. V domovskom Francúzsku je toto plemeno aj dnes zriedkavosťou. Počet chovaných jedincov sa odhaduje zhruba na 300 kusov, čo je na túto krajinu smiešne málo. Treba si však uvedomiť, že Francúzi sa spamätali |
|
až v roku 1970. Dovtedy sa tam o barbety nikto obzvlášť nezaujímal, a vlastne ani neexistoval riadený chov. Začiatkom 70. rokov minulého storočia zopár nadšencov založilo chovateľský klub, ktorého cieľom bolo prinavrátiť plemenu jeho zašlú slávu. Zaúradovala však povestná francúzska ješitnosť a klub sa rozpadol skôr, než vôbec začal svoju činnosť. Ľudia s cieľom povzniesť plemeno sa nakoniec nevedeli dohodnúť na takej banálnosti, akou bolo ujednotenie prípustnej veľkosti jedincov. Do obrody plemena negatívne zasiahlo aj FCI, keď preradilo barbeta zo sekcie kontinentálnych stavačov medzi vodné psy. Mnohostranné využitie týchto psov sa razom zmenilo na špecifické, čím ho už nebolo možné podľa pravidiel využívať aj na bežný poľný lov.
Barbet dnes Najväčšej obľube sa v súčasnosti teší plemeno v Nemecku. V celej Európe je na území tohto štátu koncentrovaných najviac chovateľov barbeta. U nás je situácia biedna, ale vďaka prítomnosti ani nie desiatky jedincov sa slovenský chov tohto plemena neocitol úplne na chvoste. Napríklad do plemennej knihy vo Švajčiarsku nebol zapísaný už niekoľko rokov žiaden barbet. Súčasný jedinec tohto plemena má byť stredne veľký s povahovými črtami stavača. Jeho srsť je hustá, strapatá, s bohatou podsadou. Pre samcov a sučky platí rovnaká výška v kohútiku od 45 do 58 cm (výnimočne do 60). Vzhľadom na hustú a vlnitú kožušinu, ktorá ľahko splstnatie, treba psov strihať aspoň raz ročne. Na rozdiel od pudlov, ktoré sa vynímajú levím strihom, sa barbety strihajú úplne. Zostáva im len brada a obočie. V otázke sfarbenia je prípustný každý odtieň. Najčastejšie sa vyskytujú varianty čierne, hnedé, krémové, špinavobiele a sivé. Plemeno patrí aj dnes medzi ohrozené, ale hrozba totálneho vyhynutia už pominula. V celoeurópskych merítkach sa neradí medzi obľúbené, ale to sa časom a premenou módnych trendov môže zmeniť.
Suma sumárum Špecifické zaradenie barbeta z neho činí psa, ktorý sa využíva pri poľovačkách na vodných vtákov – čiže vodný pes. V praxi sa takéto psy dlhodobo považovali za jedno plemeno. Sem patril aj pudel, ale ten bol v 19. storočí oddelený. Už v 16. storočí sa väčšina huňatých a bradatých psov volala barbet, ale vtedy to ešte nemalo význam pričleňovania k plemenu. Tento proces nastal podstatne neskôr, napríklad odčlenením pudlov, grifónov atď. Barbet sa radí medzi vodné psy, avšak okrem lovu vodného vtáctva a vydier je rovnako exemplárna aj jeho pracovitosť a usilovnosť počas poľovačiek na zajace, líšky, bažanty. Preto možno povedať, že preradením barbetov z jednej skupiny psov do druhej došlo zo strany FCI k veľkej krivde. |
|
Branislav Mathe |