Ako som sa dostal k Agility

Celé sa to zbehlo nejako prirýchlo. Bez rozmýšľania o tom, čo budem so psom robiť. Ale keď som ho už mal, chcel som, aby dostal, čo potrebuje. Ale čo už taký pes potrebuje? To som teda nevedel. Tak som začal zháňať informácie. Knihy, časopisy, rozprávať sa s ľuďmi. Napadlo ma zájsť sa pozrieť na nejaké cvičisko a dať si poradiť tam. Už z diaľky som zistil, že to asi nie je nič pre nás. Najmenší pes tam bol asi dvadsaťkrát väčší, ako môj chlpáč. Tak sme to rýchlo zabalili a smutne sme odpochodovali domov. Prvá cesta bola slepá.
Keďže celý deň sedím pri počítači, hľadal som aj na internete. A podarilo sa mi nájsť konferenciu, kde ľudia diskutujú na tému psy. Tak som sondoval. A vtedy tam niekto spomenul slovo „agility“. Samozrejme, že som nemal ani šajnu, čo to je. Či nejaké nové krmivo, psia nadávka alebo japonská rasa. Až keď mi vysvetlili, že ide o šport, pri ktorom pes so svojim pánom behá cez prekážky, začínal som tušiť, že toto by mohlo byť pre nás to pravé orechové.
Keď človek vie, čo hľadá, hneď to ide ľahšie. A ja som vedel. Onedlho som mal kontakt na osobu, ktorá sa agility venuje. Nasledoval telefonát a moja prvá návšteva cvičiska agility. Keďže môj chlpáč ešte nemal za sebou očkovania, túto návštevu som absolvoval sám, ako predsunutá hliadka, ktorá najprv preskúma terén. Prišiel som teda na cvičisko. Spoznal som ho už z diaľky na prvý pohľad. Tréning ešte nezačal a postupne prichádzali ľudia so svojimi psami. Musím povedať, že to bola dosť rôznorodá skupina. Ľudia takmer všetkých vekových kategórií, od detí až po preddôchodkový vek, psy rôzneho veku, rasy a veľkosti, s papiermi (s rodokmeňom) aj bez nich. Čo ma tak trochu prekvapilo, ale pravdupovediac aj potešilo, bol fakt, že prevažná väčšina osadenstva ľudského druhu bola ženského pohlavia. Toľko som zistil na prvý pohľad. Kým začali trénovať, chcel som ale pozisťovať aj nejaké informácie priamo od zdroja a tak som sa pustil do diskusie s ľuďmi. Po chvíli som v tom začal mať jasno. Trénovať môže každý podľa svojich schopností a schopností svojho psa. Podľa veľkosti psa sú tímy (tak sa volá dvojica pes + psovod) rozdelené do troch veľkostných kategórií. Ja by som s mojim krpáňom patril do tej najmenšej. No kto by to bol čakal? Nakoľko sa v každej veľkostnej kategórii nachádzajú psy aj psovodi rôznej úrovne vedomostí, znalostí a šikovnosti, ďalšie delenie je na začiatočníkov a pokročilých. Tréningy každej skupiny sú dvakrát týždenne. Okrem trénovania sa v priebehu roka viac-menej nepravidelne vyskytujú aj iné udalosti, ako napríklad brigády, grilovanie, preteky, ukážky pre verejnosť, akcie pre deti a mládež, prechádzky a výlety, ktoré organizuje klub. Na týchto akciách sa samozrejme očakáva aktívna účasť všetkých členov. Práce, najmä na brigádach, je vždy dostatok pre všetkých. Ako ostatne vždy a všade. Skúsení agiliťáci sa okrem toho v priebehu roka zúčastňujú rôznych pretekov, či už na Slovensku alebo v zahraničí a tí najlepší aj Majstrovstiev Slovenska. To som však už začínal mať pocit, že táto téma je pre mňa zatiaľ dosť vzdialená od reality. Kým sa ja niekedy dostanem na preteky, bude treba na cvičisku ešte veľakrát pokosiť trávu.

Medzitým už boli pripravené prekážky. Tak som prestal otravovať svojimi otázkami, sadol som si na kraj do chládku pod strom a pozoroval, čo to tam vystrájajú. Najprv krátka individuálna rozcvička. Viete si predstaviť, ako to vyzerá, keď sa kopa báb rozcvičuje. Čím ďalej, tým sa mi tu viac páči. Nasleduje rozoskákanie psa. Vyzerá to tak, že si každý agiliťák postaví jednu skočku a psa v nej vedie striedavo z jednej na druhú stranu v takých osmičkách. Ťažko to takto vysvetliť. Ale ono je to vcelku jedno. Výsledkom má byť to, aby bol rozcvičený nielen človek, ale aj jeho štvornohý tímový kolega. A potom to už pokračovalo jednoduchými prekážkami. To znamená, že tréner (ozaj, zabudol som spomenúť že tam bola aj osoba s touto funkciou, ale to je predsa jasné) povedal, ideme trénovať tunel (kladinu, hojdačku, áčko, kruh, stôl prípadne slalom), vydal taktické pokyny a sledoval, ako vyzerá realizácia jeho pokynov v praxi. Každého trochu skritizovať (veď to predsa tréner má), poradiť a poslať znova. Keď sú zvládnuté prekážky, ktoré v ten deň zvládnuté byť majú, pokračuje sa sekvenciami prekážok. To znamená, že tréner postaví niekoľko prekážok za sebou a trénuje sa na nich nejaký ... no skrátka sa na nich trénuje. Ako tomu mám rozumieť. Bol som tu predsa prvýkrát. Ale každopádne tam o niečo šlo, lebo to skúšali rôznymi spôsobmi a hľadali tam rôzne možnosti. Keď už to vyzeralo, že aj toto je dotrénované, tréner postavil krátky parkúr. Teda nie že by ho postavil on. Dával inštrukcie, podľa ktorých sa parkúr postavil. Nie sám, ale za pomoci pomocníkov, teda všetkých zúčastnených. A potom skúšali tento parkúr prebehnúť v jednom kuse. On ten systém tuším mal niečo do seba, lebo ako som si všimol, tak parkúr obsahoval niektoré sekvencie, ktoré si predtým skúšali samostatne. A opäť chyby, ich opravovanie, pochvala psovi a tak.
Ozaj, keď už som pri tejto téme. Teda myslím pri tých pochvalách. Videl som už množstvo športov, niektoré z nich som aj tak trocha vyskúšal, síce bez nejakých úspechov ale predsa, no v žiadnom z nich som nevidel, že by sa počas tréningu športovci zabávali alebo jedli. Tak ma to trochu prekvapilo a zároveň aj potešilo. Nie len práca, ale aj odmeny, jedlo a zábava. Vyzeralo to tak, že po úspešnom absolvovaní čohokoľvek, bol pes-športovec pochválený a odmenený nejakým dobrým mňam-mňam, prípadne dostal svoju obľúbenú hračku. To asi v závislosti od toho, či bol u neho viac rozvinutý zmysel pre hru alebo pažravosť. Asi ani všetci psy nemajú rovnaké chute, lebo odmien bolo množstvo druhov. Niekto dostal piškót, niekto párok alebo špekáčok. Celé to trénovanie bolo ešte prekladané pravidelnými prestávkami. Ani sa nečudujem. V tom teple by som ani ja nevydržal dve hodiny v kuse robiť niečo zmysluplné. To iba v robote odo mňa chcú pracovať stále. Keďže som nebol na také teplo pripravený, mal som chuť keď sa nikto nedíval odpiť z niektorej z pripravených misiek trochu vody. Bál som sa ale, že ma dotyčný majiteľ misky zbadá a mohol by si to zle vysvetliť, čo by v ňom mohlo vyvolať nutkanie pohrýzť ma. Tak som sa radšej spoľahol na svoje smutné oči a skúsil som vydrankať nejaké to občerstvenie pre seba od jeho pána. Podarilo sa. Ani som nemusel preliezať tunel alebo niečo preskakovať. Chvíľu na to tréner usúdil, že už asi na ten deň stačilo, vydal príkaz a prekážky sa pomaly presunuli do svojho úkrytu pod strechu.

Takto som teda prvýkrát videl, čo je to agility v praxi. Po skončení asi dvojhodinového tréningu som ešte zisťoval, čo je potrebné k tomu, aby som sa tomuto športu mohol začať venovať aj ja so svojim krtkom. Teda vlastne so psom, ale keď on mi tak strašne pripomínal krtka, keď bol ešte malý. V prvom rade vraj musí mať absolvované očkovania. Akonáhle bude toto splnené, môžem začať chodiť na tréningy aj s ním. Samozrejme, do skupiny začiatočníkov malých plemien. Zatiaľ sa môžem tréningov zúčastňovať sám ako divák, prípadne si trénovať takzvané slepé parkúry. To znamená, že budem normálne behať po parkúre, ukazovať psovi, čo má robiť, dávať mu povely a robiť všetky tie činnosti potrebné na úspešné absolvovanie parkúru. S tým rozdielom, že tam žiaden pes nebude. Budem si behať sám. Prišlo mi to trochu divné a trochu smiešne. Bol som predsa začiatočník a veľa vecí som nechápal. Dnes už ma také čosi neprekvapí.
Ako sa povedalo, tak sa aj stalo. Zhruba vo veku pol roka (jeho, nie mojom), sme teda vyštartovali na tréning spolu. Prvý tréning (a aj mnoho nasledujúcich) bol pre nás skôr socializáciou. Prečo? No predsa, aby z nás neboli asociáli. To znamená že sme sa venovali zoznamovaniu sa s inými psami a ľuďmi, začleňovaniu sa do kolektívu a upevňovaniu poslušnosti. Jeho aj mojej. On musí poslúchať aspoň povely na privolanie a odloženie. Bez toho to nejde. Vraj. Ja zasa musím počúvať trénera, riadiť sa nejakými pravidlami a tak. Veď to poznáte. Vždy od vás niečo chcú. Ako v škole. Nebaviť sa, počúvať, pracovať. No čo už. Keď som neposlúchal rodičov ako malý, musím poslúchať trénera ako veľký. Po socializácii prišli prvé kroky agility. Tie znamenali učenie sa absolvovania prekážky „tunel“ a jednoduchej skokovej prekážky s tyčkou položenou na zemi. Takéto pomalé začiatky boli nutné, ako mi bolo povedané, z toho dôvodu, že fyzický vývin šteňaťa ešte nie je ukončený a preto by jeho organizmus nemal byť zaťažovaný žiadnym systematickým tréningom, pri ktorom musí skákať. Je potrebné spočiatku postupovať opatrne, aby sa mu nepoškodili vyvíjajúce sa kĺby.
Postupne sme sa učili ťažšie a komplikovanejšie veci a pre nás nové prekážky, až sme sa úplne začlenili do plného tréningového procesu. Ak to teda môžem takto odborne pomenovať.
Takto sa to teda celé udialo. A možno aj trochu inak. Uplynul už odvtedy nejaký čas a detaily si presne nepamätám. Akokoľvek to však bolo, výsledok bol ten, že som sa dostal ku agility. Som tam a asi ešte dlho budem. Ale o tom možno niekedy nabudúce.

Andrej Struhár

<< späť