Čo je nového v našom plemene? Aké je v dnešnej dobe a kam smeruje jeho vývoj? Tento článok sa pokúsi načrtnúť niektoré  problémy  súčasného stredoázijského ovčiaka (ďalej aj SAO), opierajúc sa o poznatky a skúsenosti  viacerých chovateľov  zo Strednej Ázie, ale aj mnohých súčasných chovateľov z  krajín bývalého ZSSR, a to najmä tých, ktorým nie je budúcnosť plemena ľahostajná, a svoju chovateľskú činnosť smerujú hlavne k zachovaniu podoby a vlastností pôvodných psov Strednej Ázie, ktorých história sa píše na tisíce rokov.

Ak berieme do úvahy rôznorodosť typov SAO ako aj súčasný trend chovu, ktorý sa dostáva z Ruska a Ukrajiny už aj do našich končín, môžeme konštatovať, že táto chovateľská úloha je neľahkou, a dalo by sa povedať,  tŕnistou cestou plnou prekážok.  Prečo je tomu tak? Veď zachovanie SAO v čo najvernejšej podobe  s jeho vynikajúcimi vlastnosťami by malo byť v záujme takmer každého chovateľa či majiteľa, ktorý sa pre toto plemeno rozhodol. Teda, logicky by malo, ale, žiaľ, súčasná skutočnosť je trochu iná. Ale poďme po poriadku.

SAO, ako už vieme, patrí medzi historicky najstaršie plemená a od nepamäti je spojené s národmi Strednej Ázie.

Jedna zo starých turkménskych legiend hovorí, že po vyhnaní Adama z raja ho ohrozovali divé zvery na čele s veľkým psom. Adam sa obrátil na pána Boha, aby mu pomohol, a dostal radu, aby toho veľké psa pohladkal. Adam tak učinil, a od tej chvíle sa stal  veľký pes jeho pomocníkom a ochrancom.  Ten, kto si vie predstaviť podmienky, v akých žili národy Strednej Ázie, pochopí zmysel tejto legendy, pretože "aziat" je nielen neoddeliteľnou súčasťou života týchto ľudí, ale aj nevyhnutnosťou pre každodenný život. A tak v tvrdých podmienkach spĺňali tieto psy najnáročnejšie požiadavky. Ich skromnosť v prijímaní potravy, výdrž bez vody, schopnosť obrániť svoje teritórium pred nepriateľom, fyzická schopnosť, psychická pripravenosť čeliť každodenným nástrahám - to všetko z nich spravilo  nepostrádateľných pomocníkov miestnych pastierov.

Vďaka svojmu vzhľadu, ale v neposlednom rade vďaka povahovým vlastnostiam sa stal "aziat" obľúbeným aj mimo svojej pôvodnej vlasti, dokonca jeho popularita neustále stúpa, veď stačí pozrieť na počty prihlásených jedincov na mnohých špeciálnych, národných alebo medzinárodných podujatiach. Ale naozaj sa vždy vo výstavných kruhoch,  stretávame len s našimi SAO? Naozaj sú to ešte stále tie isté skromné, nenáročné psy  s vlastnosťami, pre ktoré sme si ich pred rokmi kupovali? Ak sa  čo len trochu o toto plemeno zaujímame, objektívne musíme uznať, že vo výstavných kruhoch sa pod značkou SAO  prezentujú tiež jedince, ktoré sa zásadným spôsobom líšia od pôvodných predstaviteľov plemena. Iste, mnohí budú tvrdiť, že je to prirodzený vývoj, a budú zrovnávať novú podobu SAO s vývojom iných plemien, ale v tomto prípade sa nejedná o prirodzený vývoj plemena, ale o vytváranie  akéhosi nového plemena s celkom iným výzorom, ale aj odlišnými vlastnosťami a schopnosťami.

Samozrejme, väčšina chovateľov nemôže zabezpečiť svojim "aziatom" podmienky, aké majú  vo svojej pôvodnej vlasti, ale to neznamená, že by nemohli tieto psy rešpektovať  v ich samotnej podstate, a poskytnúť to,  čo im náleží, v inej, prijateľnej forme. Ak  majú "aziati" v iných krajinách mimo svojej pôvodnej vlasti menej náročné podmienky na svoju existenciu, ešte to neznamená, že by sme sa nemali snažiť zachovať toto plemeno v čo najvernejšej podobe tak, ako sa chovalo a chová  po dlhé storočia.  Čo  by to mohlo znamenať v praxi? Je tu viacero faktorov majúcich vplyv na správne formovanie sa tohto prírodného plemena v našich podmienkach.

Jedným je otázka kŕmenia, keď v žiadnom prípade SAO neprekrmujeme. Ostatne, je to dôležitý faktor šetriaci kĺby aj iným väčším plemenám. Pre skromného "aziata" však o to viac, pretože vo svojej domovine mu nikdy prekrmovanie "nehrozilo", a okrem toho dokázal vydržať aj bez vody niekoľko dní.

Ďalej je dôležité zabezpečiť "aziatovi" dostatok pohybu, napriek tomu, že tieto psy pri každej príležitosti svojím pohybom šetria. Majúc zakódované, že šetriť energiou pri náročných povinnostiach a  striedmej strave v pustatinách je nevyhnutnosťou. Pohyb v našich podmienkach mu musíme zabezpečiť ako náhradu za jeho pohyb pri práci u stád.

V neposlednom rade "aziata"  v žiadnom prípade necvičíme spôsobom vlastným služobným plemenám a necháme ho už od šteňacieho veku prirodzene sa vyvíjať bez akejkoľvek drezúry, ktorá je spojená s dráždením či nabudzovaním na figuranta. Tá doslova ničí psychiku týchto psov.

Jeho obrovskou devízou, ktorú si miestni pastieri na ňom cenia, je samostatná činnosť a rozhodovanie sa v rôznych situáciách. Skrátka, pri svojich povinnostiach rozhoduje situačne, bez nacvičených povelov. Tie sa podľa miestnych obmedzujú na minimum a často sú to len dva povely, na ktoré "aziati" reagujú, a tými sú povel  "ku mne" a povel,  ktorý značí zákaz nejakej činnosti. U nás používame k tomu  slovo "fuj" alebo "nesmieš". To je z cvičenia všetko,  avšak tieto dva povely  musí "aziat" splniť bezpodmienečne.

Pravda, pre cvičenia chtivých kynológov je to asi málo, ale naše plemeno vskutku viac nepotrebuje, ak nepočítame jeho socializáciu a prispôsobovanie sa životu v našich podmienkach, keď sa zoznamuje s "vymoženosťami civilizácie“, ako sú motorové dopravné prostriedky, ruch v mestách atď.  V rámci našich možností je, aby sme vedome neničili v našom plemene to, čo je preň charakteristické a formovalo sa  po dlhé obdobie.

Teda, ak to v krátkosti zhrnieme, tak SAO je historicky staré, prírodné plemeno schopné žiť a

pracovať v neľahkých podmienkach. Skromné, nenáročné, prispôsobivé rôznym klimatickým zmenám. Fyzická a psychická odolnosť ho predurčuje na vykonávanie tej najnáročnejšej práce.

Na druhej strane však existujú faktory, ktoré ovplyvniť nevieme. Medzi ne patrí v každom prípade plemenný typ SAO a jeho konštitučná stavba tela, ktoré sú geneticky podmienené.

Skúsme sa teraz pozrieť na súčasnosť nášho plemena. Žiaľ,  vidíme, že plemeno SAO sa dostáva na akési rázcestie a veľkú zásluhu majú na tom, paradoxne, krajiny, ktoré sa veľkou mierou zaslúžili o spopularizovanie tohto plemena, a sú nimi Rusko a Ukrajina. Navyše Rusko  drží nad plemenom „ochranný štít“ v podobe jeho zastrešenia pod FCI a má nesporné zásluhy pri rozvoji kynológie v bývalých krajinách ZSSR vrátane stredoázijských republík. Neviem, či  sklon chovať isté plemená v čo najväčšej či najvyššej forme patrí nejakým spôsobom k veľkým národom, alebo či vzniknutú situáciu v našom plemene spôsobili "požiadavky trhu", ako to nazvala jedna ruská chovateľka, ale v každom prípade toto megalomanstvo tomuto plemenu evidentne škodí.

"Aziat" je v podstate pracovným psom a jeho exteriér by mal v každom prípade korešpondovať s jeho pracovnými schopnosťami. Začiatkom 90. rokov si sotva kto pomyslel, že vývoj tohto plemena naberie smer k prehnanej a prílišnej hrubosti ("ťažkosti") typickej pre iné plemená (bernardín, mastif). V tej dobe známy kynológ, rozhodca, istý čas prezident RKF, pán Jeruzalimskij hovorí o tom, že strach z "gigantizmu" u plemena SAO je neopodstatnený. Dnes je to však  všetko inak, pretože práve smerovanie k prílišnej hrubosti a ťažkosti sa stalo jedným z vážnych problémov plemena. Bohužiaľ, v súčasnej dobe sa nejeden raz stretneme na výstavách s netypickým predstaviteľom, ktorý zaznamená výstavné úspechy, a pritom má s týmto plemenom spoločné len to, že sa predvádza v kruhu SAO. Niektoré jedince s veľkou námahou absolvujú nejaké to kolo naviac a v teplom počasí neskutočne trpia, žalostivo prosiac pohľadom svojho pána o vodu, ktorej dokážu vypiť na litre. Po výstave akoby po ťažkej namáhavej práci rýchlo odpadávajú do zaslúžené spánku. Sú to práve tie typy psov, ktoré sa vyznačujú prílišnou hrubou stavbou tela, a ich sprievodným znakom sú okrem iného príliš ovisnuté pysky, viečka, prílišná kožovitosť, kyprosť tela, všeobecná ťažkosť. 

Jednoducho, na prvý pohľad musí byť aj laikovi jasné, že psy  v takom type by v Strednej Ázii mali problém prežiť, a nieto ešte pracovať. Ale čo na tom, hlavná vec, že sú to psy veľké, pre mnohých atraktívne! "Väčšia berie" -   si ku škode nášho plemena osvojili mnohí chovatelia, ktorých, v ich pohľade ešte ku väčšej škode, podporujú aj niektorí rozhodcovia. V princípe sa však nejedná o to, že veľké mohutné psy  by  museli automaticky niesť netypické znaky  plemena, ale tie kypré, príliš ťažké jedince s ovísajúcimi pyskami k nášmu plemenu nenáležia. O tomto, nie priaznivom trende vývoja SAO hovorila v minulom roku na jednom zo seminárov na Ukrajine F. Bolkonuva. Táto turkménska kynologička sa vyjadrila aj k niektorým mieram adekvátnym psom Strednej Ázie. Obvod laby  pre týchto psov má priemerné hodnoty cca 14,5 cm. Teda žiadnych 18 až 21 cm, akoby to radi niektorí chovatelia u svojich psov zaznamenali.

Celkom logicky sú tieto miery spojené s praktickou existenciou psov v Strednej Ázii, pretože príliš hrubé (ťažké) psy by to mali v pustatinách a pieskoch s pohybom problematické, lebo by sa zabárali. Teda veľký, silný – to áno. Typ "mastina" - nie. Ako sa to teda stalo, že sa v našom plemene objavujú jedince, ktoré sa svojím zjavom už značne odkláňajú od SAO?  Vzhľadom k výzoru  niektorých tých "novodobých typov" sa dá dedukovať príliv krvi iných plemien. Či už tam naši ruskí (ukrajinskí) kolegovia namiešali kvôli veľkosti moskovského strážneho psa, španielskeho mastifa, poprípade iné molosovité plemeno, to presne nevieme. Ale stavby hláv týchto spomínaných novodobých SAO jednoznačne svedčia o tom, že do chovu SAO sa dostala krv iných plemien. Hlava "aziata" má ploché tvary, silné hrubé pysky, plynulý prechod čela k papuli, pod očami je zaplnená,  na rozdiel od tých "novodobých", ktoré sa okrem prílišnej ťažkosti vyznačujú hlbokými hlavami neraz kopulovitých tvarov, rezkými prechodmi od čela k papuli a nedostatočným zaplneným priestorom pod očami. Nie nadarmo sa vraví, že plemeno je najmä v hlave, podľa ktorej sa dá identifikovať. A práve  v týchto hlavách vidíme tie obrovské rozdiely, ktoré si môžete pozrieť na obrázkoch. Prirodzene, stavba hlavy nášho plemena SAO tesne súvisí s exteriérom, ktorý náleží nášmu plemenu, a ktorý je vhodný pre život a prácu týchto psov v SÁ. Veď si len predstavte hrubého, rozkysnutého psa, ako sa ťažko pohybuje pri kočovaní pastierov, ako mu do otvorených očí s ovisnutými viečkami nafúkava piesok, alebo aký má problém  pri strete so zvieracím votrelcom, keď mu  zavadzajú visiace pysky, ktoré si môže sám prehryznúť, a navyše mu pri boji bránia v normálnom dýchaní.

Pokračovanie v ďalšom vydaní.

Použité materiály:

- Seminár o SAO v Kijeve 28. 7 07 s Faridou Bolkonuvou

- T.M. Ivanova /Aska/

- www.tosh-sanam.uz

- www.cao.orexca.com

Foto:

Laura a Stanislav Chegajovci - Uzbekistan /Rusko/

Oľga Nagaeva - Uzbekistan

Lesja Pančenko - Ukrajina

Jozefína Kopeliovičová