VÝHODY PREDPLATNÉHO >>> tu <<<

Moja účasť na majstrovstvách sveta IFSS

v Taliansku- pretekoch psích záprahov na vozíkoch

Michal Merhaut

 >>> PDF VERZIA <<<

IFSS (International Federation of Sleddog Sports) Svetová Federácia Športu Psích Záprahov - je svetová organizácia združujúca členov a majiteľov športových psov bez rozdielu plemena či rasy, usporiadavajúca psie záprahy. Usporiadané preteky psích záprahov pod hlavičkou tejto organizácie majú od začiatku založenia štatút Majstrovstiev sveta. Majstrovské tituly sa získavajú nielen v zime na saniach, ale i v jeseni na vozíkoch zároveň v niekoľkých kategóriách podľa počtu psov, a to do štyroch, do šiestich a do ôsmich psov v tíme záprahov. Členom tejto svetovej organizácie je aj Česká republika, ktorá sa pravidelne týchto pretekov zúčastňuje a pravidelne podľa stanovených predpisov vysiela bojovať o majstrovské tituly niekoľko českých tímov. Každý člen českého zväzu psích záprahov má právo sa každý rok (od tohto roku už každý druhý rok) pokúsiť nominovať o účasť na pretekoch.

Doma na dedine chovám svorku niekoľkých alaskánov a snažím sa ich podľa možností pravidelne trénovať. Alaskan Husky sú psy bez rozdielu plemien chované priamo pre tie najvyššie športové výkony a už štyri roky je zapriahaných do záprahov v počte štyri až osem psov. Tohoročnú sezónu – jeseň 2007 a zimu 2008, obzvlášť nechcem podceniť. Chcem čo možno najviac využiť ich dobrú kondičku a posledný rok aj účinok kvalitnej potravy prémiovej rady firmy KSK BONO, No1 premium. Toho roku  som sa prvýkrát rozhodol pokúsiť sa nominovať na jesenné majstrovstvá sveta v šprinte, ktoré sa konali 17. - 18. novembra 2007 v Taliansku v mestečku Piandelagotti v provincii Modena. Mal som radosť, že som sa vôbec nominoval, pretože v predošlej sezóne som so svojimi psami jazdil hlavne preteky na dlhé a stredne dlhé trate. Pretekov na krátke trate sa zúčastňujeme iba doplnkovo pre získavanie skúseností z pretekárskej atmosféry, čo je vždy dôležité pre výchovu pretekárskych psov.     Do Talianska sme odchádzali už v stredu večer s tým, aby si psy po 1200 km dlhej ceste do soboty odpočinuli a trošku sa aklimatizovali. Preteky sa totiž konali vo výške 1600 m n.m. v tamojšom lyžiarsko-bežeckom areáli. Prekvapením bolo mrazivé počasie, ktoré tam panovalo. 8 cm snehu tiež veľmi nepripomínalo jesenné počasie. Hneď ma začalo zaujímať, ako sa vôbec bude pretekať na vozíkoch za takýchto vyložene zimných podmienok. Taliani nás v tomto milo prekvapili. Neveril som tomu, ale deň pred začiatkom pretekov partia upratovačov vymietla sneh z celej 5,5 km dlhej trate až na zem. Po prehliadke celej trate som usúdil, že krajšiu trať som ešte nevidel. Trať bola technická a zároveň dynamická, a vôbec nebola nebezpečná, ako každý na začiatku predpokladal. Piatkový večer patril otváraciemu ceremoniálu, ktorý sa konal na námestí v neďalekom mestečku Piandelagotti, a zároveň nám teamleader českej výpravy dal štartovné listiny a štartovné čísla. Po ceremoniáli sa každý snažil ísť si čo najskôr ľahnúť. Prakticky všetci sme spali vo svojich autách, väčšinou dodávkach, ktorú má každý prispôsobenú k spaniu, a pre víkendový život na pretekoch. Prvé kolo majstrovských pretekov začínalo v sobotu od 12. hodiny, ale už ráno od siedmej hodiny začali dôležité prípravy, každý musher podľa svojho. Psy sa venčili, napájali a zase odpočívali, tak ako na všetkých dôležitých pretekoch. Ja som štartoval okolo pol druhej odpoludnia a posledné pitie psi dostali, ako je pravidlom, dve hodiny pred pretekami. Ešte naposledy som skontroloval požičaný závodný vozík, ktorý pred tým vedľa auta celý deň každý okoloidúci obdivoval, ako veľmi je závodný. Pri tréningu doma som si ho nemohol vynachváliť. Odpružené všetky štyri kolesá, všetky kolesá kotúčové brzdy, váha ideálna - 35 kg. Myslím, že ako tím sme boli nielen dobre fyzicky pripravení, ale i dobre vybavení. Ešte raz som pozrel na štartovnú listinu našej kategórie a už nervózne som len tak znovu a znovu čítal dvanásť neznámych mien. Poznal som iba jedno, niekoľkonásobnú majsterku sveta a Európy - Hege Ingrebrigtse z Nórska, tá najlepšia z najlepších. So sebou si priviezla toľko psov, aby mohla štartovať vo všetkých troch kategóriách, pritom v dvoch suverénne vždy na všetkých pretekoch, ktorých sa zúčastňuje, s prehľadom vyhráva. Ostatné mená zo štartovky som nepoznal, o to viac som bol nervózny. Vôbec som nevedel do čoho ako tím ideme. 15 minút pred štartom som psov spoločne so svojou doghandlerkou (pomocnicou pri psoch) Veronikou obliekol do postrojov. Bez pomocníka to na takých pretekoch vôbec nejde. Psi sú pred štartom tak „nabudení“, že niekedy ani nevedia, čo robia. Niektorí neúnavne štekajú, akoby ich niekto bral na nože, niektorí kúšu do šnúr, a stáva sa, že ich prehryzú, niektorí ťahajú pomocníka za rukávy a za nohavice, akoby to už nemohli vydržať. Aj keď sa dá, na takých pretekoch ich nijak neukľudňujem, pretože potom podajú väčší výkon. Čím viac psov, tým viac pomocníkov musím mať. V tomto prípade som ešte ďalších dvoch zohnal na mieste. Dve minúty pred štartom sme sa odpútali od stakeoutov a pribrzďovaním sme sa pomaly posúvali k štartu. Nervozita zo mňa pomaly začala opadať už na štarte.     Napriek tomu, že som predtým niekoľkokrát svoj vozík skontroloval, hneď po štarte som zistil, že som zabudol poriadne utiahnuť rýchloupínak pri ľavom zadnom kolese. Psi po štarte práve leteli tou najvyššou rýchlosťou z kopca dolu do miernej ľavotočivej zákruty zhruba okolo 43 km/h. V tom čase som nevedel, na koho mám vlastne nadávať, či na seba, alebo na vozík. Od tej doby som stále myslel na to, že musím mať zaťaženú ľavú stranu káry, aby koleso nevyskočilo z vidlice. Mal som šťastie, nestalo sa tak. Chcel som si trať užívať, pretože bola báječná, a mne aj psom také technické trate vyhovujú. Najskôr tým, že svojim psom verím, a brzdím len minimálne, sme trať „prefrčali“ behom 10:50 minút. V cieli sa zhromažďoval dav ľudí, divákov, usporiadateľov, rozhodcov, veterinárov. Keď som zastavil, hŕba sa ich začala motať okolo záprahu, okolo mňa a kontrolovali čipy u psov, či sú psi zdraví, a pozreli sa i na vozík, či vyhovuje pravidlám. Zo mňa spadli posledné kvapky nervozity, pretože každý musher vie, že stačí malinké zaváhanie, jedno krátke zamotanie, jedno zabrzdenie naviac, a umiestenie je razom o tri miesta horšie. Je to predsa len šprint, a iba ťažko sa v druhom kole niečo doháňa. Po povinnej kontrole v cieli sme za pomoci doghandlerky Veroniky doklusali k stakeoutom k autu. Skôr, než som začal premýšľať o celých pretekoch, som sa musel postarať o svojich psov. Veľa práce okolo psov mi vždy ušetrila práve Veronika. Po výsledkoch z prvého kola som vôbec nepátral. Netušil som, ako rýchly v tom Taliani môžu byť. Za pár minút prišiel ku mne do auta jeden človek a oznámil mi, že sme priebežne druhí za Hege Ingrebrigtse. Nemohol som tomu vôbec uveriť. To predsa nie je možné, aby sme ja a moji psi boli druhí na majstrovstvách sveta. Potvrdenie som nechal až na vyhlásení oficiálnych výsledkov prvého kola, ktoré bolo večer pri organizovanom raute v inom mestečku vzdialenom od pretekov asi 15 km. Tam som konečne uveril. 45 sekúnd za Hege ma veľmi nevzrušovalo, ale 15 sekúnd pred Talianom Bombardieriem bolo desivých, pretože len málokedy sme lepší v druhom kole než v kole prvom. Nie sú to midy a longy, kde tri minúty neznamenajú nič.      Druhý deň boli štarty o dve hodiny skôr než deň predošlý. Utiahol som si poriadne všetky rychloupínaky a premazal lanká na vozíku. Bol som ešte viac nervózny než deň predtým. Vedel som, že 15 sekúnd je naozaj nič, je to jedno malé zaváhanie, jedno zabrzdenie, a všetko môže skončiť inak. Príprava začala ako deň predtým a na štart sme vyrazili s rovnakou myšlienkou - byť čo najlepší. Počasie sa trocha zmenilo, vyšlo slnko a málinko sa oteplilo. Po štarte sme na trať vyrazili s rovnakým nadšením a ja som mohol konečne do kopca poriadne psom pomáhať behom, alebo odrážaním sa jednou nohou. Po dojazde začala rovnaká obštrukcia v cieli ako deň pred tým. Psi boli báječní a nikto nesklamal. Až teraz som bol poriadne zvedavý, aké bolo celkové poradie, sčítané časy z prvého a druhého dňa. Znova za mnou z cieľa pribehol človek a oznámil mi, že ešte Talian Bombardier nedošiel, zrejme sa mu niečo stalo na trati a ostatní si čas a poradie nezlepšili. „No to Bombardiera ľutujem, ale nádherné je to, že zostávam druhý,“ povedal som. Mal som radosť, ale zároveň som tomu stále nemohol veriť. Spoločne sme s Veronikou všetko zbalili a išli sme všetci, celá česká výprava, do mestečka Piandelagotti na vyhlásenie víťazov. Tu som si prvýkrát v živote na stupňoch víťazov potriasol rukou s jednou z najlepších musheriek sveta a všetci sme vyrazili na dlhú cestu domov.

Optimálne rozlíšenie 1024x768
Webmaster © 2000 - 2007: JZ graphics